Slovo autora.

Jeden múdry človek povedal, že všetci hovoria, ale nikto nepočúva. Ja by som to upresnil na „Všetci hovoria a málokto počúva – mnohí píšu a skoro nikto nečíta!“ No… dúfam že práve toto, čo som už dávno napísal (a 5 rokov nedopísal) vás zaujme. Je to jedinečné dielo! Nie od slova najvynikajúcejšie, ale od slova jediné, ako sa už vraví o tom jednookom medzi slepcami. Napísať faktografický román je počin veľmi neuvážený, lebo vždy sa nájde pár odborných historikov, až hysterikov, ktorí viac či menej brýzgajú autorovi. No pokúsiť sa napísať aspoň trocha slušný faktografický román o osobe všeobecne známej, tak rozporuplnej, o rozporuplnosti názorov ľudu pospolitého na hlavného aktéra ani nehovorím, tak to sa rovná literárnej a spoločenskej samovražde! Nevadí, prinajhoršom mi“U Kabáta“ profesionálni kritici vynadajú, alebo pouliční všehoznalí MUDr.Lanti ma vysmejú, ale na to som už zvyknutý, i keď… už by bolo načase, aby aj oni niečo ukázali! Písať o niečom aspoň trocha fundovane znamená dlhodobú, v mojom prípade skoro polstoročnú prípravu počúvaním, neskoršie i poznámkami.

Veľa mi dala práca v dokumentačnom centre a príprava Naftárskeho múzea. Počiatočný entuziazmus musí vystriedať denno denná „drina“, lebo človekovi sa vždy nechce v hlave vyrojiť niečo zaujímavé a keď sa nedarí, zbytočné je hlavu si lámať. Keď sa už predsa len po pár rokoch niečo urodí, mnohí mávnu rukou a povedia… „Šak to je enem Pala!“ Skúste ale len opísať v ruke či na stroji 150 – 200 stránok textu, a to nemusíte pri tom ani premýšľať, ani sa starať o zrozumiteľný literárny jazyk, ani hľadať fakty… a to ešte treba všetkému dať trocha humoru, nadhľadu a poetiky! Vlastne ani neviem či je moja námaha na niečo dobrá… či to vôbec niekoho zaujíma, veď aj tí najbližší sa tvária že im je to fuk… to sa potom veľmi ťažko tvorí… no ale na druhej strane, ak to poteší aspoň jedného človeka, snáď to stojí za to… a možno niekedy „po fronce“ si nejaký históriechtivý človek s radosťou prečíta, čo sme to na tom Záhorí vyvádzali za „skopičiny“.

Tento rok uplynulo 100 rokov od prvého vrtu na Záhorí. I keď už z Gbelov zmizol ukazovateľ Nafta Gbely, naveky zostane naše mesto späté s naftárskym priemyslom v Rakúsko – Uhorsku, Československu i samostatnom Slovensku. O objaviteľovi zemného plynu a následne ropy na našom chotári Jánovi Medlenovi sa tradujú najrozmanitejšie názory. Od podivína až po blázna, od zádumčivého „koumáka“ až po ľudového vynálezcu. Dovoľte mi preto aby som sa trocha iným pohľadom pozrel na tohto človeka, čo naveky zmenil život v našom regióne. Okrem fabulovaných dialógov je veľa citátov zachovaných ústnym podaním i písomnými záznamami, samozrejme všetky historické fakty sú vytiahnuté z oficiálnych archívov. Tento príbeh nemá žiadnu ambíciu stať sa povinným čítaním, ale určite ozrejmí novým, mladým generáciám (pokiaľ sa knihy ešte budú čítať) že čierne zlato nevlastní len „Jujing Oil v Americku“, ale aj na Záhorí tiekla ropa potokom a to doslova!

Takže… vráťme sa o stotri rokov naspäť do hlbokej totality habsburskej monarchie, kde ešte len I. Svetová vojna visí z neba za nohu a v gbelskej Dúbrave „grgajú čerci sírovú vodú!“

PNL  

Časť prvá

Kde bolo, tam bolo, za šiestimi riekami a siedmou Moravou, za siedmimi horami a ôsmym Ostrým vrchom, kde sa piesok so zemiakmi sypal a kde nafta netiekla ešte potokom…bolo malé mestečko EGBEL-GBELY. Ešte slnko ani nevykuklo ďaleko nad Unínom, keď sa rolník Ján Medlen pomaly terigal v rannom šere na rebrinovom voze po kamenistej hradskej. Pod oceľovými obručami kolies škrípali drobné kamienky, a vymleté jamky naklaňali vozom, raz na jednu, potom na druhú stranu. Hlava pohoniča sa aj s fajkou kývala v  protirytme, presne podľa vzoru voza. Doprava hlava…doľava fajka…doľava hlava…doprava fajka. Ján sa neprítomne pozeral do diaľky ponad svoj čudesný záprah. Éj…koľko posmechu si zaň užil! Veď kto to kedy videl, aby niekto spáril koníka z volom. Ján vedel svoje, nikoho si nevšímal, a keď doň už pridlho dobiezali, tak im povedal – „Keby ste nebyli obúdzi, tak by ste vjedzeli, že aj rušeň na vlaku mosí mjet siu, aj rychlost. A já to tak mám. Koníčka mám na rychlost a vola na siu!“

Gazdovia pyšní a opatrní na svoje krásne koníky v ešte krajších záprahoch, sa bláznivo rehotali a ťukali si na čelo. Pekný kôň, alebo pár…to už bolo niečo. Podľa kvality a počtu koňov sa aj rodiny zaraďovali v prísnej majetkovej hierachii dediny. Keby aj rodina nemala čo jesť, koníky museli mať. Zodrať sa v robote mohli len ľudia, koníky sa nesmeli štvať. Spať po úmornom dni mohla ísť čeľaď aj špinavá, no koníky… vždy museli byť obriadené a vyčistené. Dobrý kôň bol plný stôl! Ján odbočil na roľu a zastal na tráve hneď vedľla priekopy. Vojsť do obilia aj z vozom by bolo hriechom, veď každé zrniečko bolo v zlých rokoch vzácnosťou. A zla je vždy viac ako dobra! Uviazal opraty za obruč predného kolesa a vošiel do poľa. Aj za tento úkon mu ostatní furmani nadávali.

„Co to uvazuješ za to hnusné kouo, šak bedeš mjet ty opraty zmazané od buata, budeš aj ty potom jak sviňa!“

„Šecko co robím – vraví pokojne Ján – má svúj dúvod, aj to sunko sa netočí podlá tvojej sprostej kotrby, ale podlá nebeských zákonú. Keby sceli koňe sami od sebja, popojet, alebo sa nebodaj spuašili…co urobí otáčajúce sa koleso z opratama…Há? Potáhne ich dozadu. A ked potáhneš aj najhúpejšímu koňovi, jak ste aj vy opraty dozadu, znamená to na ceuém svjece…Pŕŕ! Stoj! Nemosím byt ani pri záprahu a múj romum mu rozkazuje aj na dálku!“

Teraz sa však nikto neplašil, koník z vôlkom poslušne stáli a nedbalo šklbali oschnutú trávu pod slivkami. Ján jemne odtrhol malý klas, pošúchal ho v dlaniach, opatrne vyfúkol plevy a s pôžitkom ovoňal zrnká. No úsmev mu zmizol z tváre.            

„Sucho…ej veru, sucho je“ – nespokojne šomral.

„Obilé dozráva, maué je a než dozraje, púlka ho vypadne z kuáskú na zem. Na druhý rok nemosím ani sít! A v temto roku si opasky čaško budeme povolovat. Vodu treba, vodu, pršauo málo. Zem je popukaná, že tam kúň nohu lachko strčí a ešče lachší zuomí! Veru, chleba moc nebude.“                    

Nad Petrovou Vsou sa vygúľal na kopec červený kotúč slnka a zalial krajinu zvláštnym, akoby Božským svetlom. Jánovi sa osudovou náhodou mihla hlavou spomienka na kalendár, ktorý si kúpil na výročnom jarmarku a v ktorom bol podobný obrázok z horného Egypta. Čítal v ňom, ako tam zavlažujú vodou z Nílu púšť, ako zberajú úrodu i viac raz do roka. To sa mu páčilo. Keby sa to dalo aj u nás previesť. A keď ho niečo chytilo, podľa ženy „rapl“, tak ho to tak skoro nepustilo. Od nápadu k realizácii nemal ďaleko. Rád čítal a zaujímal sa o všetko nové a pozoruhodné. Veľa vecí si do gazdovstva urobil sám, veľa vecí navrhol, celkom zdatne nakreslil a nechal si to urobiť buď od kováča, alebo stolára. Ako vravieval –          

„Do nečítá a nekuká sa okouo sebja s otevrítýma očama…ostane mrkvús až do nejdelší smrci!“

Role mal na kopci na Vrbskom, bolo mu jasné že tam vodu v dostatočnom množstve a bez veľkých nákladov nijako nedostane. Napadla ho ale iná možnosť. Keď si ju predstavil, až sa mu dych zatajil od nadšenia a vzrušenia.

„Ked nesce ít Mohamed k hore, pújde hora k nemu. A ked voda nesce técit do kopca…a to nebude, aj kebys ju bičem šlahau, mosá teda pola zejít do doliny. A kedže pola nohy nemajú, mosá sa prodat a kúpit druhé, tam de potrebujeme. A je!“                          

Veru… on pozná také miesto. Nie, že nemusí vodu privádzať, ba práve naopak, treba ju odvádzať a ešte po odvodnení zostane rašelinová a oddýchnutá zem.

„To jak kebys sadziu do másua údzené maso, bez hnojeňá to mosí dúhé roky rosnút jak buáznivé!“ Áno, už to všetko v duchu videl. „Široké lány, pjekne scelené, né také fršlíny a tenké pásky, vjetrík povívá plnýma kuasama co ešče stojá, kosci ležá pri objedze na kraji hája v chuádku, né jak v poli na pražícím sunku, v studničce čistučká vodička, v kanáli chuadzené pivečko. Éj…to by byua robota!“

Role hore určite dobre predá, pretože zem to bola dobrá a kúpi tak trocha polobažiny pri železničnej trati. Tie nikto nechce a tak budú určite lacné. Hneď po obede sa vybral do šenku, kde sa stretol s krčmárom, majiteľom poľností a prosperujúcej tehelne, výborným obchodníkom a židovským funkcionárom, pánom Hermanom Grűnmandelom. Ján mal svoj plán. Vedel že na obchodníka musí opatrne, lebo ak by ten zacítil nejaký dobrý kšeft buď by cenu riadne vyšponoval, alebo vôbec nepredal, alebo nekúpil. Hermann Grűnmaandl bol známý v širokom okolí ako seriózny človek, ale ak išlo o jednanie nepoznal kamaráta!

„Budu sa scehovat!“ začal okľukou.

„V týchto Gbeuoch skapau pes! Aj bych možná, prodau pola na Vrbském, no ale to by sa moseu najít dobrý kupec, je to v chotári najlepší zem.“

„Ó Adonái, ná de bych zebrau taký kapitál, já chudobný žid. Víš co mja stojá výplaty v mojej cihelni. A cihly nikdo nekupuje, a jaké sú dobré… a zvoňá jak gong v háremje.. a utneš ju de sceš… a stojí enem tricet halérú, a… a de bych zebrau hotovost, há?“

Ján si myslí – papula ti veru dobre ide, jak mašingvér, ale mja neodstrelíš, já cez tebja kamráde vidzím…až do Jeruzaléma. Odpil si pomaly z vínka a ešte pomalšie pokračoval.

„Šak drahé to nebude, za také dobré role? Šak to je skoro zadarmo…A do vám fčilék prodá? Peníze sú, aj budú, ale pola na stromje nerostnú, ani sa nedajú nafúknút. A ludzí je víc a víc A jest…jest scú šeci!“

Čím Ján pomalšie hovoril tým sa, bárs v kšefte kovaný židovský obchdník, viacej rozohňoval, až mu hlas skoro preskakoval do fistuly.

„No ale ked to kúpim, ostanu úplný žebrák. Nebudu mjet kór niks. Kór niks!“ – snažil sa Hermann Grűnmandel hovoriť po záhorácky.

„No jak scete. Neberete vy, zebere druhý. Starý Zeman sa mja už dva krát pýtau.“

Ján dopil do dna, jemne buchol prázdnym pohárikom o stôl, ako keby povedal indián Howg, a chcel sa pobrať k východu.

„Tak teda… já už idu“.

„Ale, ale de bys chodziu?“ – ťahá ho Grűnmandel za rukáv dole k stolu.                

„Daj si ešče na mňa jednu štamprlku, šak sa nejak dohodneme, nemám recht?“

„Hmm ! Recht máte, enem peníze, jak ríkate né. A za pjekné reči já neprodávam a tvrdé na víno, též nepiju!“

„Aj vaj. Aj vaj.“ – škrabal sa Grűnmandel na hlave.

„Žebrák budu, ešče sem taký zlý kšeft neurobiu. Ty bys zblbeu aj rabína a to už je ňegdo! Ked nesceš štmprlu daj si vína, alebo co sceš!“

„Co bych sceu…nic. Enem to, aby ste mi za dobré pola dobre zapuacili a budeme si kvit! Nemám recht…jak Vy ríkáte?“

„Ó zabite mja, vlasy mi vytrhajte! Ó horo Sinaj, zval sa na mňa a pochovaj zaživa, abych sa nemoseu kukat, jak moja rodzina chodzí po žebroce. Aj vaj. Aj vaj!“ – trhal si Grűnmandel naozaj vlasy.“

Ján sa poťuťeľne usmieval, poznal toto divadlo už dávno, veď v Gbeloch bývalo sedemnásť židovských rodín, ktoré všetky s niečím kšeftovali. No v tomto prípade Hermana Grűnmandela, musel uznať že sa stretol s majstrom s veľkým talentom. Ako sa krčmár a finančík všetkého druhu rozohnil, tak sa aj ukľudnil. Postavil sa a podal Jánovi ruku.

„No teda, plácnime si! Ale oldomáš puacíš ty, mje už nic, ale kór niks nezostauo!“

Peniaze boli vyplatené, zmluvy podpísané, oldomáš vypitý. Hermana Grunmandela vytiahli z krčmy obchodné povinnosti, no Ján ešte zostal troška pripitý a zasnívaný sedieť za stolom. Ešte ani Herman nevytiahol päty, už si k Jánovi Medlenovi prisadli nedočkaví spolustolovníci.

“ Na co sas zbuázňiu“ – syčí mu do ucha ešte len potichu stareček Puškáč – zavedený pekár“

Ježíšííííííííííííí!“ – škrípe zubami starý Ferda Tončík.

Nehanbíš sa, šak sa mosá starí v hrobje obracat!“ – hučí mu do ucha Jožka Dúbrava.

“ To si hospodár?“ – pokračuje Puškáč.

Ján Medlen vyskočil spoza stola až skoro prekotil plnoobsadený stôl.

“ Ná co ste sa na mja vrhli jak včeuy z roja alebo jak besní psi?! Co vás do teho?! Starám sa já do vás? A vúbec, rozumíte temu jak husi pivu, já vím co vím a vím aj co si myslím a vím aj co z teho bude. Nebojte sa, vypálím rybňík né enem jemu, ale aj vám sedláci namyslení! Co si myslíte že ste zežrali Šalamúnovu rit?“ – rozohnil sa Ján a nedal spolustolovníkom ani čas nadýchnuť sa.

“ O temto rozmýšlam každý rok, ked je sucho a na Vrbském nerostne aňi suchá pýrovica a né to ešče obilé. Ešče sa budete chodzit dzívat na moje pola do Dúbravy jak oficíri na execírku!“ – už pokojne a znova so zasnívaným pohľadom vraví Ján.

Aj sedliaci sa upokojili, odpili si z nápojov a so smiechom mu Jožka Dúbrava vraví.

„Aj ked sa nemlich tak isto Dúbrava vouám, tam za štrekú ťa nečeká ňic dobrého, jeďiňe si tak nohy možeš v buace máčat, alebo hovada a prasce v tém buace vyválat ked budú mjet ňejaké prašiviny alebo svrab. Čuu sem, že im to dobre robí, asi je to buato léčivé, ale smrdzí jak čert.“

„Že tám ty potvoro sceš aj s Grűnmandlem postavit ňejaké kúpele pro paničky na ty rapavé papule a sceš byt milionér!“ – zakuckáva sa a od smiechu sa skoro dusí pekar Puškáč.                    

„Pekaru!“ – vraví mu s ironickým úsmevom Ján. „To byua reč, jak ked hovno osolíš! Já sedzím pevňe na zemi a to doslova. Sedlák sem byu a sedlákem zostanu. A ešče si takých pomocňíku doma vyrobím, že nebudu potrebovat lodžiovat aňi kostovat aňi devečky aňi pachoukú! Sám na šecko budu stačit! A co tu s vama tolko mrkocu?! Vybaviu sem co sem míňiu a dál sa s vama bavit nebudu! S Pánem Bohem!“

Ján tresol stredne dverami a v krčme zostalo ticho, len Fera Tončík si ukázal veľavýznamne na čelo za súhlasu prísediacich. Bol to čudák, je to čudák a bude to čudák, pokiaľ sa mu neprihodí niečo horšieho… ale mať vždy niekoho z koho sa dá beztresne uťahovať, nikdy nieje na škodu… takže zaplať Pán Boh za Medlena, veď koho by si dobierali. Ale tu sa predsa len prejavila sedliacka súdržnosť a trocha si robili oňho starosti, lebo sedlicky stav je stav na dedine vážny a kto má peniaze má aj rozum a Ján mal dobré polia… teda naozaj už len mal. No uvidíme, povedal ten slepý!

Herman Grűnmandel nebol ortodoxný. Bol moderný obchodník a na ortodoxných celkom nadával, lebo samé sviatky Šábesy, Jom Kipur a obchody viazli. Ale žena mala iný názor a aby mal v rodine pokoj robil tak, aby bola manželka spokojná. V dome v ktorom s rodinou býval na Barine vedľa odbočky do Majera už pomaly ustával ruch, veď sa blížil Šábes. Dováralo sa, chystalo sa, všetko musí byť na svojom mieste.

Večer pri šolete si predajca spokojne medlil ruky a chválil sa pred rodinou, ako góju uzmlúval a nakoniec zaplatil toľko, koľko sám chcel. Ale niečo mu stále vravelo, že je za tým niečo iné, keď celkom dobrý sedliak predáva polia a ani sa veľmi nehádá. No ale dnes si nebude kaziť náladu, keď spravil taký dobrý kšeft. Za chvíľu vychádza zornička, potom už nič nemôže brať do ruky, tak teda sadol si za prestretý stôl , na ktorom horeli sviečky v sedemramenných svietnikoch, v kozube praskal oheň a slúžka niesla veľký kotlík rozvoniavajúceho pokrmu. Pán domu Hermann, nechal naložiť sebe i rodine riadnu porciu šoletu a schuti sa pustili po modlidbe do jedla. Jom šábes, ozývalo sa po dome. Jom šábes. V noci Grűnmandel nemohol spať. Stále sa prehadzoval na posteli, šolet ho tlačil v žalúdku, najedol sa ho do prasknutia, stále mal pred očami záhadný, zasnený pohľad Jána Medlena. Keď už konečne zaspal, nepokoj pokračoval i v spánku. Prehadzoval sa, nadvihoval a kričal zo sna. Veď mal aj prečo. Snívalo sa mu, ako vypláca zlatými, Medlena za polia.Ten si ich strká do mešteka, ale len čo ho zaviazal, mešec sa začal zväčšovat, dukáty v ňom cinkali viac a viac. To už Herman Grűnmandel nevydržal a chcel si aj on odobrať. No len čo siahol dovnútra vybehli mu po ruke z mešca myši a on vytiahol medzi prstami len kúsky rozhryzeného papiera. Nakoniec bol rád, že sa celý spotený prebudil a že to bol všetko len sen. Nalial si z karafy trocha vody, vypil ju a premýšľajúc, znova si ľahol. Tento sen nebol len sen. To bol predtucha, videnie! Ráno musí ísť do Šašťína do synagógy za Rabim, aby mu ten živý sen vyložil. Všetka pohoda minulého dňa bola preč, o radosti z dobrého kšeftu ani nechovoriac. Hermann Grűnandel v hĺbke duše vedel, že spravil naozaj najhorší kšeft v živote. To ešte ani netušil, že za babku predal hnusné bažiny, pod ktorými sa však skrýva najväčší poklad zeme…ropa a plyn. Jeho zapadajúca hviezda mu pomaly tlačila na očné viečka…no ustaté ústa ešte stále mumlali… „Načo ten dumkopf bauer, kúpil tie bažiny. Na čo? Ten dummkopf Jóhan ! Ten niemand dummkopf!“

     No ale… dobrú noc!

Koniec prvej časti. Pokračovanie o týždeň

Pavel Nemec Lelín  

. 

Gbely

.