Emil Matuška,….Emil Matuška,….okrem toho speváka Waldemara mi meno Matuška nič nehovorí. Áááá skoro by som zabudol. Ešte Janko Matúška, autor našej hymny.  

Takáto by bola odpoveď väčšiny Gbelanov, keby sme sa ich spýtali, či si pamätajú tohto človeka. Tí narodený pred druhou svetovou vojnou, či počas nej, by si aj pamätať mohli. Bol to gbelský farár, ktorý nastúpil do Gbelov v roku 1944 z Unína, kde bol veľmi dobre zapísaný u farníkov a zotrval tu do roku 195O. Pôsobil by snáď i dlhšie, keby….keby nespôsobil, že v Gbeloch bolo skoro tak ako na Búroch „tri dni nijak“.

Bolo to začiatkom augusta 1950 v podvečer letného dňa keď na uliciach Gbelov vznikol povyk. Občania sa začali zhlukovať pred budovou Miestneho národného výboru (bývalého Obecného domu), kde bolo sídlo, či kancelária okrskára, člena Zboru národnej bezpečnosti. Sem totiž členovia Štátnej tajnej bezpečnosti priviedli gbelského farára Emila Matušku. Nie je známe ako sa občania dozvedeli, že farár má nepríjemnosti s bezpečnosťou, ale začali sa živelne zhromažďovať pred budovou. Pokrik a búchanie na zamknuté dvere MNV. Keď eštébaci videli, že sú v početnej nevýhode a občania sú pripravený tvrdo brániť svojho duchovného, nasadli bez farára do auta a odišli. Bol to však len taktický manéver. Jeden člen ŠTB a okrskár previedli farára cez dvor a záhradu na Drahy (dnešná Jilemnického ulica) tam ho naložili do auta a odviezli. Smerovali do bratislavskej väznice. Keďže sa dlhé hodiny nič nedialo, ľudia sa rozišli domov. Gbely sa upokojili a keď za nejaký čas nastúpil do Gbelov nový farár (Pavol Kosztak 1950 až 1957) na Matušku začali pomaly zabúdať.

Čo bolo však príčinou tohto rozruchu a prečo bol gbelský farár strčený za mreže? Odpoveď nájdeme v súdnych spisoch z tej doby a ak by sme chceli odvíjať tento príbeh museli by sme začať postavou mladého Tibora Janíka, narodeného 18.8.1923 v Rimavskej Sobote, zlodeja, podvodníka a podľa náznakov aj spolupracovníka Štátnej tajnej bezpečnosti.

Pre T. Janíka bola práca niečím odporným. Hnusila sa mu. Keďže peniaze potreboval, kradol. Už ako dvadsaťročný bol vo väzení za krádeže. Pracovať sa mu nechcelo, ale peniaze sa mu páčili a preto rozšíril svoj repertoár o podvody. Po vojne sa potuloval po celom území Slovenska, Navštevoval pracovníkov MNV s prosbou o zapožičanie peňazí, aby sa mohol dostať domov, lebo tie jeho….a tu si vymýšľal rôzne príbehy ako prišiel o peniaze od krádeže, straty či zabudnutia vo vlaku. Bol asi presvedčivý, lebo kde prišiel, tam uspel. Keďže na národných výboroch čakali, že sa im peniaze vrátia, čo sa nestalo, obracali sa na Národnú bezpečnosť a tá vyhlásila pátranie. V hlásení Národnej bezpečnosti z Hybe ako aj zo Štrby sa doslovne píše : Tibor Janík, podvodník z povolania, nestáleho bydliska. Zatiaľ čo bezpečnosť pátra po podvodníkovi z povolania, tento rozširuje svoj záber pôsobnosti. Navštevuje farnosti, kde hovorí farárom, že spolupracuje s UPA – Ukrajinská povstalecká armáda (Banderovci), ktorý práve vtedy sa snažia prechádzať cez Slovensko do západnej zóny, t.j. Rakúska a Nemecka. Žiada od farárov peniaze na zakúpenie liekov, lebo medzi Banderovcami je veľa chorých a ranených. So svojimi rozprávkami znova uspeje a dostáva sa k peniazom.

Dňa 13.10.1947 bol zadržaný Národnou bezpečnosťou v Galante, ale z neznámych dôvodov sa dostal na slobodu. Nie však na dlho, lebo už o mesiac ho zadržia v Gelnici. Tu pri výsluchu pravdepodobne niečo povedal o svojich podvodoch na tému UPA, načo bol ihneď odovzdaný Odbočke štátnej bezpečnosti v Košiciach. A tu už bolo iné masírovanie ako u žandárov. Pri výsluchu priznal svoju podvodnícku dráhu ako aj to, že sa pri svojich podvodoch vydával za spolupracovníka Banderovcov. Pod zámienkou pomoci týmto ozbrojeným sotniam vylákal od kňaza Ignáca Tonhausera 100 korún, od rádovej sestry Márie Geositšovej 100 korún a od gbelského farára Emila Matušku 1 000 korún, ktorý mu navyše vydal falošný domovský a dva falošné rodné listy a spolupôsobil pri vydaní dvoch falošných občianskych legitimácií (tie opatril pečiatkou tajomník MNV). Gbelskému farárovi nahovoril, že v lese sa nachádza skupina Banderovcov, ktorá potrebuje pomoc, hlavne finančnú, aby sa za peniaze mohol kúpiť penicilín, nakoľko v skupine je dosť chorých a ranených.

Ihneď nato, ešte v októbri 1947 boli všetci spomínaní zatknutý Štátnou bezpečnosťou a daný do vyšetrovacej väzby vo väznici v Košiciach. Všetci zatknutý popierali svoju vinu, až na Emila Matušku, ktorý svoju vinu priznával čiastočne. Koncom októbra 1947 Emil Matuška prostredníctvom svojho obhajcu žiada súd o prepustenie s odôvodnením, že   trestný čin bol vyprovokovaný umele agentom provokatérom. Je indícia, že Tibor Janík bol spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti, lebo tá žiada v tom istom čase Štátne zastupiteľstvo, aby bol prepustený z väznice Krajského súdu v Košiciach na dobu potreby vyšetrovania. Krajský súd súhlasí s prepustením gbelského farára z vyšetrovacej väzby za podmienky kaucie. Emil Matuška vkladá do depozitu súdu vkladnú knižku s čiastkou 10 000 korún, načo je 13. januára 1948 prepustený z väzby a znova pôsobí vo svojej farnosti v Gbeloch.

No a potom politické udalosti dostávali rýchli spád so zákrutou doľava. Február 1948, demisia demokratických ministrov a následné uchopenie moci Komunistickou stranou a čo prvoradé, upevnenie tejto moci všetkými prostriedkami. Znamená to odstraňovanie všetkých svojich odporcov. Na opačnej strane, na strane odporcov bola aj cirkev svojou ideológiou a čo hlavne, prostredníctvom svojich kňazov dokázala ovplyvňovať verejnú mienku. To bol ľudovo povedané „tŕň v oku“ KSČ.

Na oslabenie vplyvu cirkvi sa vytiahlo do boja nevyberanými prostriedkami. Štátna bezpečnosť pod krycím názvom „akcia K“ v noci z 13. na 14. apríla 1950 začala likvidovať mužské rehoľné rády a pod rôznymi zámienkami zatýkať kňazov. V rámci tohto ťaženia si po takmer po dva a pol roku spomenuli a hlavne využili, že prípad s podvodníkom T. Janíkom nie je uzatvorený a všetkých obvinených v auguste 1950 znova zatkli. Zatýkanie Emila Matušku spôsobilo v Gbeloch rozruch. Obvinený boli postavený pred súd v Košiciach a 17.5.1951 odsúdený. V spisoch sa nachádza „Znalecký posudek v tresní věci proti Tiboru Janíkovi a spol“ (písaný v češtine). V bodoch 1. až 6. rozvádza nebezpečnosť Banderovcov a ďalej uvádza:

E. Matuška, I. Tonhauser a M. Geošitsová skrze Tibora Janíka poskytovali Banderovcum pomoc. V dúsledku toho všechny obvinené nutno považovat za pomocníky pachatelú usilujícich o úklady proti republike a jako spolupachatele zločinú protivicim se zákonu č. 50/23 Sb.z.

Rozsudok znel:  

I. Tonhauser a M. Geošitsová 3 roky odňatia slobody

E. Matuška   6 rokov odňatia slobody, strata majetku a peňažný trest 10000 korún

T.Janík     2 roky odňatia slobody   

I. Tonhauser a M. Geošitsová boli oslobodený

Emil Matuška bol vo väzení ešte asi jeden a pol roka (do trestu sa mu započítala vyšetrovacia väzba v roku 1947 a 1950). Do Gbelov sa už nevrátil, mal tu už roku 1950 nástupcu. Tým však jeho peripetie neskončili. Po prepustení z väzenia prišiel o štátny súhlas na výkon duchovnej služby a pretĺkal sa oko pomocný robotník. Až v roku 1959 mohol pôsobiť v pastorácii. Službu kňaza vykonával v Piešťanoch a vo Vrábloch. Zomrel ako 77 ročný 8.novembra 1981.

Popri osvieteneckých kňazoch, ktorý sa v Gbeloch narodili, alebo tu pôsobili, aj on sa do novodobých dejín „mjestečka Gbely“ rozhodne zapísal.                                            

Nie som profesionálny historik, preto si na záver dovolím zamyslieť sa nad počínaním Emila Matušku. Dal peniaze na zakúpenie penicilínu pre chorých a ranených. Je to prijateľné už z poslania kňaza, poskytnúť podporu a pomoc potrebným. V tomto duchu konal aj farár Tonhauser a mníška Geositšová. Prečo však poskytol falošné doklady pre potreby ozbrojených Banderovcov? Nenávisť ku komunistom? To nie, tí vtedy ešte neboli pri moci. Vo vláde boli väčšinou politici z prvej republiky. O  palácovom prevrate Gottwalda v Prahe vo februári 1948 nikto netušil, to bola budúcnosť. Zatiaľ nevieme akého bol politického zmýšľania, natláča sa však jediná odpoveď. Bol zástancom Slovenského štátu a nesúhlasil s myšlienkou Československa v takej podobe aká bola pred Mnichovom. Natláča sa odpoveď, že to bolo konanie, snaha slovenského nacionalistu pomôcť ukrajinským nacionalistom. A ešte suchý fakt. Zneužil priateľstvo s tajomníkom MNV a pripravil jemu i jeho rodine tú istú tortúru akú mal on sám.

                                                                                                             Ing. Miroslav Čársky

Poznámka k životopisu E. Matušku:

Narodil sa 8.7.1904 v Malých Bedzanoch okr. Topoľčany. Po maturite v Prievidzi v roku 1927 vstúpil do kňazského seminára v Trnave, kde bol aj 8.5.1932 apoštolským administrátorom Pavlom Jantauschkom vysvätený za kňaza. Jeho prvé niekoľko mesačné pôsobenie bolo v Šuranoch. Od augusta 1932 do konca toho istého roka bol kaplánom v Palárikove a potom ako kaplán v Mojmírovciach (Urmin). Do Unína už nastupuje ako farár a je tu do roku 1944. Potom nasledujú Gbely.

 

Zdroje: Štátny oblastný archív Bratislava, fond Štátna prokuratúra, odd. Bratislava, Mgr.M.Hoferka: Z pôsobenia duchovných v Unínskej farnosti V., Unínske noviny č.1/ročník IX (2011)  

Článok je archívu: ezahorie.sk

.

Gbely

.