Obilie na Vrbskom ešte stálo na koreni, i keď bola roľa už predaná. Tak sa dohodli že hneď po žatve si prevezme polia Grűmandel. Všetko bolo u notára spísané, včera nadobudla zmluva platnosť. Dnes doobeda Ján nedočkavo zapriahol do voza a prvá jeho cesta viedla na obhliadku nových poľností, teda skôr močarísk. Nemal veľa priateľov, bol samotár a bol ním rád, ale teraz sa s ním už nebavila ani jeho vlastná rodina, od ktorej čakal najväčšiu morálnu podporu. No ale tak to býva, vlastná rodina ťa väčšinou skoro vždy sklame, ba zo súrodencov sa pri deľbe majetku stávajú najväčší nepriatelia, niekedy na život a na smrť… a na veky vekúce!

            „Ježiš Mária, svatý Jozef, panenko skákavá“ – zúrila večer manželka.

            „Maminka mi dobre ríkali, neber si ho, je to jakýsik čudák a já im povidam, čudák možná, ale… do šenku nechodzí, šporovlivý je a aj ke mňe je dobrý. Ten mja určite nebude túcit.“

„Túcit mja netučeš… ale já, já bych ťa ufám aj prizabiua! Kolko sa starečci nazhŕňali, než tú šecku zem dali dohromady. Nejedli račik a nefajčili, enem aby si dycky mohli dokúpit ešče kúšček zemi. A on to obúd fčilék šecko prodá, a komu? Krimandlovi! Keby porádnému sedlákovi! Tak by aspoň zostali rola v dobrých rukách.“

Nelapoc už tolko a račik mi zehrej večeru. Židé sú takí istí ludé jak my! Aj dobrí, aj zuý!“ – vraví Ján – „A nakonec… já vím dobre, co robím. Ked sa mi podarí, to co scu…a to sa mosí podarit, aj keby vúl na kalenici stáu, ešče šeci budete okále vyvalovat.“

„A Krimandl… ten si aj vuasy vytrhá, jak sem ho oškubau!“

Žena prevrátila oči s nemou prosbou k nebu, zalomila rukami a skoro plačky kričí!

            „Ty jeho?! Ba on ťa moseu dobre oškubat, ná… co si myslíš, že on na tem bude drít sám? Pjekne to ze ziskem dobre prodá dál, aaaalebo“ – koktala rozčúlením zákonitá manželka – „si najme nádeňíkú a bude si pjekňe žit aj z ceú svojú rodzinú na vjeky vjekúf… a my … my sa možeme ít pást alebo lyko ze stromkú v zímje obžírat. Ešče že sis ty úky nechau. A tos určite nemysleu na nás, na rodzinu a dzeci, tos nechau enem kvúli temu koňovi a volovi. I tych máš račik než nás. Bodaj ťa…!“

Ján sa usmieva, v mysli je ešte včera pri hádke…

„Tá mja včéra vykúpaua, teda sceua, no ja sem ju aj tak nepočúvau a ked aj… jedným uchem doňútra, druhým ven!“

Teraz prižmúrenými očami pozerá do ranného augustového slniečka, ako sa mihá vo vrcholcoch stromov, sedí si bokom na voze medzi rebrinami, voľne hompáľa nohami, vyhasnutá fajka medzi zubami, klobúk posunutý hlboko do čela. Mal furmanku na stanicu. Odovzdal tovar, prebral si pre suseda papiere a pohol sa nedočkavo do Dúbravy.

Koník s volkom pomaly stúpajú prašnou cestou z vlakovej stanice smerom do Kútov, tesne vedľa trate a málo sa starajú o rodinné problémy svojho gazdu. Vzduch rozvoniava roztopenou živicou borovíc a materinou dúškou, ktorej je plný svah železničného násypu. Do hrkotu kolies vyspevujú vtáci, akoby chceli všetko prekričať.

„Tŕr… tŕŕ!“

Ozvalo sa nechutne a hneď aj tak zavoňalo. Tučná volská časť dvojzáprahu so zdvihnutým chvostom hnojí veselo za chodu ujazdenú zem. To pripomenulo Jánovi jeho neúspešný pokus o hygienu obecných ciest. Všetci hospodári, ba i veľkí statkári mali vždy nedostatok maštaľného hnoja. A tak sa aj hnojilo! Jeden rok jedna polovica poľa, druhý rok druhá a niekedy sa nehnojilo vôbec. Keďže furmani strávili veľa času na cestách s koňmi, ba i s kravkami, veľa extramentov miesto v stajni na slame skončilo nevyužitých v prachu ciest. Zastaviť a zbierať výkaly by nikto nemal čas a určite by mu to ani hrdosť furmanského stavu nedovolila. Veď najväčšou hanbou a úbohosťou bolo, keď deti najchudobnejších rodín zbierali „klápince“ a v zime, keď už boli suché, s nimi kúrili ako Arabi v púšti ťavím trusom. Raz v noci vynaliezavý hospodár nemohol spať, a tak ho napadlo, že by mohol vyrobiť zberač hnoja a uviazať ho zvieratám na zadky, a tak by porekadlo, „že dobrý hospodár mosí donést aj to h..vno dom“, dostalo naplnenia. Nakreslil si plány, nechal si u starého cigáňa Čeča z Brodského upliesť špeciálne košíky v tvare banánu a koženými remienkami ich prichytil na zadky svojich zverencov. Ján obdivuje svoju vynaliezavosť a s úľubou sa pozerá na prútené katalizátory.

Človek vynálezca bol spokojný, no zverom sa to veľmi nepáčilo. Zatiaľ stáli na mieste síce nervózne, no celkom poslušne, dokiaľ sa gazda nepokúsil z okošíkovaným záprahom pohnúť. Len čo urobili prvý krok a košíky pri spätnom náraze udreli zvieratá po zadku, pomalý vôl sa len s údivom obzrel, pokiaľ mu to špeciálny volský „chomút“ dovolil dozadu, no na bitku nezvyknutý koník zaerdžal, vykopol prednými kopytami dovysoka malý hrantík s ovsom, ktorý bol zavesený pred papuľou na konci oja, a tak trhol postrojom, že pretrhol jednu retiazku a začal, celý vyplašený, ťahať oje i celý voz do boku. Ján na kozlíku hneď pohotovo ťahal opraty na druhú stranu a upokojoval záprah, zatiaľ čo z neba miesto snehu padal vykopnutý odbrok.

„Hóó… hóó…h!“

Posledné hó sa mu zaseklo v krku, keď ho ako ťažké kladivo buchol do hlavy padajúci hrantík, ktorý preletel ponad záprah a posadil sa furmanovi na hlavu ako obrí napoleonsky klobúk. I teraz, v peknom ráne, len pri spomienke na nevydarený zberačský pokus, si mimovoľne siahol na hlavu a pohladil si už neexistujúci mozol. Ešteže ho pri tomto ekologickom, no márnom pokuse nikto nevidel, to by bola zasa ostuda. Lenže na dedine majú oči aj uši stromy aj kríky, a tak sa ostuda predsa len konala… veď kto by to zachoval pre históriu?!

            „Ná co? Nakonec možu byt rád, že žijeme v osvícenej dobje a nevydarený pokus zavádzat novoty sa trestá enem jednú ranú prázdným hrantem do huavy. O co to mjeli horší dochtori v starém Egypce! Ked im pacient preca enem umreu, tak léčitela pochovali pjekne zaživa aj s pacijentem do ňejakej velkolepej pyramídy. A že je neskaj slavný… to mu byuo tedy puatné, jak mrtvému tepuý kabát.“

Pomaly sa blížil k svojim novým majetkom. Po pravej strane akej – takej cesty i v tomto letnom čase bola plná priekopa vody, nad ktorou bzučali roje múch a všelijakej inej hávede. Éj, pomyslel si Ján, vody a vody, „co by za to ludé v suchách dali“. Ked sa ešče na chudobu aj sucha obujú… veru ščavík a chleba z otrub jak za tej napoeleónskej vojny… co stareček dycky spomínali. A veru aj on zažil vojnu, aj keď takú nesvetovú, no o to krutejšiu a zúfalejšiu. A že je u nás zle?! „Kocarem po houých gulách by nás mjeli túcit! Veružeje na svjece horší a ludé to tam berú jak samozrejmost a nereptajú ani na vrchnost, ani na Pána Boha. Tam je aj trochu vody vzácnost!“

Ku koncu vojenskej služby sa dostal ako „cugsfíra – čo je dnešná hodnosť poddôstojníka – čatára“ s kanónovým plukom CuK (Rakúsko-Uhorskej) armády do Bosny a Hercegoviny, ktorá sa nachádza na západe Balkánskeho polostrova. Oddeľuje Chorvátsko od Dubrovnika a má len asi 12 km mora. Má prevažne nádherný, hornatý, krasový povrch a nížiny, na ktoré bol Ján doma zvyknutý, sú len na severe pozdĺž rieky Sávy. Skoro celé územie teda pokrývajú Dináre členené riekami na jednotlivé masívy a pohoria ako sú Grmeči, Klekovača, Kunjevača, Vitorog, Čabulja Bjelašnica, Ozren, Jahoriná, Javor, Maljeviča, Javornik a najvyššie v Sutjesne, kde je najvyššia hora Bosanski Maglić, vysoká až 2 386 m. Nížina len na severe pozdĺž rieky Sávy a na juhu na dolnom toku Neretvy.

Najväčšie rieky sú Bosna, Drina a Neretva a hraničná rieka Sáva s Vrbasom.

Územie republiky Bosny a Hercegoviny tvoria dve historické krajiny, ktorých dejiny sa prelínajú. V južnej časti Bosnianskeho kráľovstva sa v 15. storočí osamostatnilo vojvodstvo Hercegovina. V 2. polovici 15. storočia boli Bosna aj Hercegovina obsadené Turkami a v roku 1583 navzájom spojené. Najhoršie to v dejinách mali vždy pohraničné oblasti či krajiny. Každý ich okrádal, každý ich lúpil, znásilňoval, vypaloval… prinajlepšom „len“ drancoval pre potreby tej – ktorej armády. Hmm… človek by neveril, že ľuďom, ktorí nič nemajú, sa ešte dá aj veľa zobrať. Slobodu… aspoň tú pomyslenú, relatívnu, lebo absolútna na tomto svete neexistuje! No… asi až v hrobe! A keďže ľudia, i keď biedno žili, ale žili, tak sa búrili. Búrili sa proti celkom krutej tureckej nadvláde a národno-oslobodzovací boj tunajšieho obyvateľstva vyvrcholil bosnianskym povstaním roku 1875-78, ktoré malo medzinárodné dôsledky. Opraty od Turkov prevzali noví páni a od roku 1878 bola Bosna a Hercegovina spravovaná Rakúsko-Uhorskom.

             „Jak je ňegde zle, hned to páňi vyléčá prachem a olovem. A je! To Gbelani byli s Turkama hotoví ajnc – cvaj, ked okupovali Záhorí.

Ňegdo vyňuchau, že si scú ít nadránem nabrat do mjechú pro sebja a koňe vody u studne pri kostele. Tak sa gbelskí chuapi a chuapci poskovávali ve vrbičí a čekali na tých pohanú. Nemjeli žádné zbraňe, každý zebrau to, co doma napopácau. Ked byli turčíni v najlepší roboce, vrhli sa na ňich a pobili ich sekerama, pantokama, kosama a poprepchávali vyduama, aňi nebékli. Enem ked skapávali, ty sviňe nekresťanské… enem plétli z poslednej siuy pyskama… Oloch… Oloch… Alah agbar… šak aj tej studňi u kosteua po tem ostauo méno – U Olocha!“

Ako to už na svete býva, okupanti sa menia, len robota a chudoba zostáva. Jánovi sa páčila úžasná krajina, svoje Tatry videl len na obrázku a Ostrý vrch veľa krásy nepobral. Tu boli úžasné doliny a skalné priepadliny, rieky sa raz pokojne vinuli krátkymi dolinami, aby sa vo vymletých kaňonoch z nich stávali dravé šelmy schopné kedykoľvek zožrať, utopiť, otrieskať o skaly aj celú armádu.

A tých jaskýň od výmyslu sveta. Ján bol pobožný,

najviac sa bál búrky a najzbožnejšie sa cítil pod

majestátnou klenbou Kostola svätého Michala Archanjela. Ale tu ho pojala obrovská zbožnosť a nadšenie nad stvoriteľovými výtvormi, o ktorých sa mu v malej gbelskej dušičke ani nesnívalo. Skoro nevnímal strasti a starosti vojaka Jeho Majestátu Františka Jozefa I. ,len keby sa dal tento obraz nejako preniesť domov, aby svojim mohol ukázať.. „Vidzíte, vy deďiňáci, bezbožňíci… toto šecko je Jeho ďílo!“ No bolo i iné dielo. Priam neskutočná chudoba v horách. Pár ovečiek, nejaká tá koza, kto mal kravku, tak to bol boháč. Žiadne studne… a kde nebol potok či potôčik, tak v zime roztápali sneh a v lete tiež. V každom závetrí a tieni, kde neprišlo slnko, sa udržal sneh celú zimu. Z neho pili ľudia aj statok, v ňom sa umývali a prali. Tu bola voda vzácnejšia ako zlato a to doslova, lebo kde by zlato vzali?!

            „No… tu mám vody a vody, aj bych sa utopit moheu!“ – prestal spomínať vyslúžilý vojak Ján na svoju bosniansko – srbskú anabázu.

Povoz i so zamysleným pohoničom sa aj sám doterigal k prvým kolíkom, ktoré puntičkársky Grűnmandel zatĺkol do zeme, a tak vyznačil novému majiteľovi jeho pozemok.

„No poteš mja Pámbú! Tu to vypadá jak v pralesi!“

Všetko bolo zarastené sviežou zelenou trávou, kde – tam rástla zakrpatená, krivá borovica alebo nízka vŕba. Na jar tu v Dúbrave bolo obzvlášť krásne, keď tu rozkvitol nádherný, žltý koberec z vodomilného záružlia. V kontraste s medovými kmeňmi borovíc a sýtou zeleňou ich korún to bolo ako rajská záhrada. Len akýsi divný vzduch tu bol, ťažký, až niekedy hlava rozbolela a bol trocha cítiť po síre. Bŕŕ… ako v pekle. Ján sa zatiaľ nebál ani pekla, ani hlavného rohatého.

„Prinajhorším ho čahne motykú po ščici a bude! Pŕŕ! Ueha kešo!“

Zastavil svoj povoz v tieni starého košatého dubu, ktorého spodné vetvy presahovali cez celú cestu a zahaľovali modré nebo svojím kmetským vekom. Uviazal opraty svojím obvyklým spôsobom, dal zvieratám hrant so žrádlom a pobral sa na obchôdzku. Motyku si zobral železom do ruky ako Prvý Lord Admirality vychádzkovú palicu, a tak sa aj cítil.

S pýchou a spokojnosťou si obzeral svoj nový majetok, ďaleko od ostnatých obsmŕdačov a posmeškárov. Tu si bude môcť robiť, čo chce a nikto ho nebude vyrušovať. Ján si po obede rád zdriemol, čo bolo v letných horúčavách obzvlášť príjemné a potom vstal znovu osviežený a posilnený. Ostatní sa v rýchlosti napchali a pokračovali v horečnom tempe v práci. K večeru však už padali vysilením a boli takí ustatí, že niekedy nemohli ani od únavy zaspať. Jemu sa smiali, že je zhnilý, lenže v neskoré poobedie, keď už slnko toľko nepražilo, Ján urobil dvakrát toľko práce ako oni a ešte nebol ustatý, takže sedával až do noci pred maštaľkou, fajčil a rozprával so svojimi zvieratami radšej… „jak z ožrauýma mozgama v šenku! Veru… aj ty zvírata majú víc rozumu jak ludé. Nefajčá a nesuopú, žerú enem tedy, ked sú huadné, zabíjajú, ked mosá a množá sa tolko, kolko majú potravy.“

Vietor rozhýbal vrcholkami borovíc, ako keby svojím šumom svedčili. Veru tak, veru tak! Voda mu čvachtala pod nohami a za chvíľu jej mal plné premočené čižmy.

            „Tuším bych tu moheu rýžu pjestovat, až by sme z ní mjeli šikmé oči… to by mja tá moja stará už určite ukrkaua! Mosím začat kopat kanálky a odvést vodu preč, šak técit má de, je tu dobrý spád. Donesu si uopatu a rýl, z motykú tu nic nezvedu.“

V malých jazierkach sa hádzali bublinky a na niektorých miestach sa zdalo, akoby voda vrela. „To utekajú duše čertom z pekua do neba.“ – hovorili si ľudia.

            „Já bych tam nesceu mjet ani kakár, tam šecko smrdzí čertem!“ – odpľúvali si hospodári.

Naozaj voda páchla ako na Sirkovej, ale piť sa nedala, bola mastná, olejová. Pozrážal s motykou len tak nedbalo trocha trávy a pokúsil sa ňou vyťať malú borinku, no nakoniec si znechutene odpľul a nechal planú robotu stranou. Oprel motyku o starú borovicu a pobral sa len tak ledabolo smerom k Morave. V nízkej tráve sa krčili krásne hnedé čapice suchohríbov – modrákov, ktoré volali len po tom, aby si ich niekto zobral so sebou. Uviazal si rožky modrej zástery za opasok a plnil ju pomaly krehkými hríbikmi.

            „No to je požehnání, tuším si dojdu dom pro kosu, tolko je teho!“ Bude dobrá poléfka aj omáčka a dusené s vajcama…to sa nedá ani vypovidat. Lepší sú jak dubáky alebo jak bárjaké maso!“

„Bác!“ Zaburácal lesom výstrel! Ešte nestihla hromová ozvena zatriasť ihličím… „ Fííí! Prásk!“ – odtrhla guľka kus borovice nad Janovou hlavou. Vyslúžilý vojak nečakal na povel vyššieho dôstojníka, aj tak tu žiadny nebol a už ležal tesne pri zemi, hlavu strčenú v kríku papradia. V lese sa rozhostilo ticho ako pred búrkou, no keď sa ďalej nič nedialo, poplašení vtáci spustili pekelný, výstražný škrekot. Ján sa nehýbal, čo keby nerozumný poľovník zatupľoval a miesto jeleňa trafil Medlena. Vtáci pomaly tíchli a do obvyklého šumu borového lesa sa miešali vzrušené hlasy a nadávky. Ján sa snažil zachytiť niečo zo slov, ale i keď zneli dosť hlasne, lesná ozvena ich rozmazávala na nepoznanie. Zvedavosť zvíťazila nad pudom sebazáchovy a Ján sa prikrčený pomaly a opatrne uberal za zvukmi hádky. Odopol si zásteru a vysypal na zem na kašu rozmliaždené hríby. Šuchtal sa od stromu k stromu, borový les sa ani náhodou nepodobá na šumavské hvozdy na oboch stranách západnej hranice, kde v Schwarcwalde je aj na pravé poludnie tma ako v rohu, a tak mal veľmi malé možnosti zákrytu. No predsa sa dostal blízko malej čistinky, kde stáli traja chlapi s puškami namierenými na štvrtého… hotara – hájnika, ktorý sa chrbtom vystrašene opieral o kmeň borovice a pušku mal pohodenú na zemi.

            „Ríkám vám, dajme mu gulu a hotovo!“ – vraví jeden z nich z rozštepeným pyskom.

            „Co blbneš!“- vraví druhý pomenší – „nezastrelím preca čovjeka za jedného srnca.“

            „Za srnca né, ale ked nás udá, dojdú maďarskí žandári a víš dobre, že ešče než ťa zavrú, Čík a Koza, či jak sa to ty dvá najhorší vouajú, ťa tak ztučú po patách pendrekama, že na stranu ťa budú vozit na vozíku aj mjesíc.

            „Nestraš, šak sa dohodneme, nemám pravdu majstre?“

Majster murársky, Ján Bolebruch Lelín, tohto času v hotarskej službe, neodpovedá, nebolo by to prvý raz, čo pytliaci zastreli príliš prísneho hájnika kvôli jednému zajacovi. Najhoršie bolo, že ich hotar poznal, boli to pytliaci z Brodského a živili sa príležitostnou prácou ako murárski pomocníci.

„Mrtvý hotar – dobrý hotar, ten nikoho nezradzí!“

Ján Medlen nebol ani odvážny, ani zbabelý, ale pochopil, že tu ide naozaj o život. Ani nevie, ako ho to napadlo, odplížil sa naspäť, zobral si do každej ruky odlomené konáre, povaľujúce sa po zemi. Zhlboka sa nadýchol, narýchlo sa prežehnal a začal obidvomi rukami tĺcť do zeme a stromov, dupotal divo nohami a vydával zvuky rôznych intonácií.

            „Halt! Halt! Ištenem! Obklúčte ich! Chycte ich! Elíre! Elíre! Stoj, lebo strelím! Nadbjehnite im! Schnel! Schnel! Chcem ich živých!“

Behal zo strany na stranu a snažil sa vytvoriť zvukový dojem širokej rojnice predstaviteľov zákona, no bližšie sa veľmi neodvažoval! Hrdinstvo má veľké ramená, ale strach ešte väčšie oči!

Pavel Nemec Lelín   

.

Gbely

,