Trocha teórie nezaškodí! Takže… jazdíme na uhynutú praveľrybu? Kúrime uhynutým pražralokom? Podľa nových vedeckých poznatkov je nepochybné, že ropa teraz ťažená vznikla už pred miliónmi rokov z organickej hmoty. Na rozdiel od uhlia, ktorého mocné podzemné sloje vznikli z organickej hmoty pravekých suchozemských rastlín, hlavným zdrojom organickej hmoty pre vznik ropy bol morský planktón. Niekoľko miliárd rokov bol fytoplanktón jediným zdrojom organickej hmoty na svete, a to až do devonu, keď začali organickú hmotu produkovať aj suchozemské rastliny. Ale jeden veľmi zaujímavý a nie ojedinelý názor… či poznatok je i tento?! Pokiaľ ide o ropu, doposiaľ nikto vedeckým výzkumom vraj stopercentne nepreukázal jej vznik z organického materiálu, skrátka nebol doložený celý proces od planktónu až k rope. (druhí tvrdia, že bol) Výskyt ropy ako fosílneho paliva sa podľa biologických teórií jej vzniku predpokladal v hĺbke od 4 do 7 kilometrov, čo je nám na Záhorí dobre známe. Dnes sa však ťaží z ďaleko väčších hĺbok a BP narazila na ropné ložisko v Mexickom zálive v hĺbke 10,5 kilometra. Dnešní odborníci predpokladajú, že ropa môže vznikať vo vrchných vrstvách zemskej kôry a vzlínaním (samovzostupom tekutín ako v koreňoch) stúpa hore a pod povrchom sa rozlieva do šírky. Nové ložiská sa aj preto objavujú v miestach zlomov zemskej kôry. Takisto stále dochádza k opätovnému napĺňaniu vyťažených ropných polí. Veľké nálezisko Romaškino v európskej časti Ruska, ktoré bolo ťažené od roku 1948, je toho vecným dôkazom, lebo sa tam po jeho vyťažení objavila nová ropa. Bolo preukázané, že sa tam nedostala horizontálnou cestou z okolia, ale prúdi z veľkej hĺbky. Nevedia síce z akej, ale nie je pochýb, že ide o novú ropu. Dočkáme sa ešte, že sa Gbely zasa stanú pyšným naftárskym mestečkom a budeme ťažko a nákladne obnovovať tak ľahko a zbytočne znehodnotené ropné a plynové sondy?! No… to sme ale predbehli dobu… zatiaľ v Rakúsko-Uhorsku v malej obci na Záhorí

driemala ropa niekde v čertoch… a Ján Medlen si musel kúpiť nové nohavice.

Nechajme nohavice zatiaľ „gaťmi“, tie si Ján kúpi

neskoršie na nejakom jarmoku. Teraz sa ponáhľal plný dojmov, ale hlavne tej povestnej posvätnej hrôzy do krimandlovského šenku vynadať krčmárovi, čo mu to predal za ohnivý pozemok… alebo mu aj jednu streliť po papuli. Ján mal sily za dvoch a rád sa tým aj ukazoval. Dať si na každé plece vrece zamiakov či obilia nebol pre neho žiadny problém. Rozrazil nahnevano dvere na krčme, ale v poloobsadenej sále ho jed akosi prešiel. Ako keby ho opustila všetka energia a zachvátila ho akási letargia… ba aj hlavu mal akoby úplne prázdnu. Sadol si tupo na stoličku a zastreným hlasom si vypýtal dvojitú borovičku. Hermann Grunmandl, ktorý aj z nudy niekedy obsluhoval, vyleštil stredne veľký pohárik a nalial mu, ako sám hovorieval, tej jalovcovej žbrndy. Sám nič nepil, ale sem tam si dal kalíštek dobrej kopaničiarskej slivovice.

Veď to bol naozajstný liek. Aj pri bolesti zubov, aj na žalúdok… ba aj na smútok či veselosť. Krčmár nemusí byť abstinent, ale vypiť svoj vlastný šenk… to je priam ako rúhanie!

Cos vidzueu čerta, ked tu tak lapíš, enem oči vytreščené?“ usmieva sa krčmár Hermann a podáva Jánovi objednanú borovičku.

„Vidzeu!“ vraví on celkom vážne „ … a … a… a leceu v ohni pekelném, modrém aj červeném!

A co… mjeu rohy?

Asi… mjeu!

A ocas?

Možno aj ocas!

A kopyto?

V takém ohni! Dvje!“ vraví Ján a lupol do seba tiež dvojitú borovičku ako malinu.

„Co trepeš, čert má mjet jedno kopyto a jednu kozí nohu!“ mieša sa do rozhovoru pekár, stareček Puškáč, odborník to na veci nadpozemské. „Ten Medlenúv čert byu asi párnokopytník,“ zneje pridusený rehot od ďalšieho stola.

„Ked povidám, tak povidám!“ buchol Ján päsťou do stola, až prázdne poháriky zazvonili o seba ako umieráčik. „A oheň byu ečše vječí, jak ked horali na Barine stodouy, porád sa borinám spodní panohy oškvarili… akorát byu krátký… taký enem prd… blik a hotovo. Ale ten huk… ten huk, jak keby sa smíuo ceué pekuo, porád mi to hučí v ušách! Nalej ešče jednu!“

Martin Mikulík – alias Ján Medlen a Igor Max Bazovský z USA – alias Hermann Grunmandl v hre Ňedzela na Záhorí v podaní Záhoráckeho divadla

To už ale celý šenk zmlkol a všetci načúvali rozhovoru krčmára a Jána Medlena. Jedni s posmechom, druhí celkom vážne. No veď… keď je Pán Boh, musí byť aj Diabol, a keď sa štrnásťročnej Bernadete Subirúzovej zjavila 11. februára roku 1858 Panenka Mária v Lourdách, tak tomu všetci veria, ba chodia tam dávno už celé procesie, aby sa vyliečili vodou zo zázračného prameňa. Prečo by sa Medlenovi nemohol zjaviť v Dúbrave čert. Už si to za tie svoje kacírske výmysly aj tak dávno zaslúžil! No…niečo sa muselo naozaj stať. Ján sedí proti svojim zvykom v krčme, pije štaprlu za štamprlou, obočie má celkom spálené, pery popukané, nohavice samá dierka a čumí… čumí ďaleko, ďaleko, a nevedno kam!

„Jane… Jane… ty špatňe dopadneš. Co si začínáš s takýma sprostoscama. Tam sis mjeu nechat porádné rola. A co ked je ňekedy sucho?! Co Pánbú rídzí, dobre rídzí!“ – chlácholí a ukludňuje ho stareček Puškáč. „Vymýšláš porád ňejaké čertoviny, furt sceš ňeco vylepšovat, porádné sedlácké náraďí vjekma ovjerené sa ťi nelúbí… šak aj v Bibliji sa ríká, jak byuo na počátku, tak nech je aj dnes! Ženičku máš príčinlivú robotnú a porádnú a ty si furt do svjeta. Kedy už budeš konečňe na porádku?! Si muadý silný chuap, co by za to všelijakí údrbci dali. Pjascú voua zrazíš na zem, zdravý si… co bys ešče sceu?!“

Ján sa mrví na stoličke, starečka má rád. Sú múdrý a skúsený a nikdy nementorujú… vždy ti len pekne vynadajú!

„Ná coby… jak by…!“ . koktá Ján… „šak já enem… šak víte… dobre sem sceu. Šecko je to Boží zem aj Dúbrava.. enem í treba dojít na koreň… ale co sa mi dneskaj stauo… tak to neňi z rádným porádkem!

No co by sa ti stauo?“ – mudrujú zasa stareček Puškáč. „Vypiu sis vícej alebo nepiu vúbec aňi vodu, sunko pražiuo, vjetr nefúkau a dostaus úpal alebo kýho čerta… alebo aj točák… a možno nebyus aj chvílku pri zmysloch!“

„Starečku!“ – búcha sa Ján do pŕs až do duní… „prisahám Pánu Bohu, byu sem úplňe trízvý a úplňe pri zmysloch. To sa fakt stauo jak ríkám. Prisahám!“

Nerúhaj sa a neprisahaj a neber méno Boží nadarmo, šak mi temu dojdeme na korínek, neboj sa. Včil dzi pjekňe dom, umyj sa a lehni si, šak už začínáš lapotat. Šak sem ťa ešče v živoce nevidzeu tolko pit! Dzi ve ménu Božím a budz na ženušku dobrý. Zasúží si to. Tak zbohem Jane… Zbohem!

            „Co to, co… cos proboha robiu?“ víta ho doma žena. „Žes podpáliu háj! Já sem to dávno ríkaua, že tá tvoja smradlavá fajka ťa privede do hríchu!“ Ján sedí skleslo na trojnohej stoličke a očividne mu nie je do reči.

„Já… háj? Háj podpáliu mňa! Jak kebych mu ňeco spraviu.

Co to trepeš… tys piu! No jasňe… oči sa ti lesknú jak psovi gule a už lapoceš! No to budú zajtra pjekné žňa. Né že mi ňic nepomožeš, ešče sa aj natelíš jak to hovádko! Nehanbíš sa, je bíuý deň a borovička z tebja táhne jak Napoelón z Ruska!“.

Tá mi dává, vraví si v duchu Ján… a to neni konec, teprvá sa dostáva do švungu. Ježiš trpjeu na kríži, ale to nebyu ve Gbelech ženatý… a najhorší je, že má pravdu!

Po verbálnej búrke s bleskami a hromami ostala tichá domácnosť ako hladina na Kúcanke vo chvíľach obedňajšieho bezvetria… Každý si robil, čo mal, chodili okolo seba ako dvaja neznámi, len psík veselo vyskakoval a krútil sa bláznivo za svojím chvostom.

               Ráno bol budíček i bez trúbky, ešte za tmy. Hodil na seba konopné nohavice a košelu, napil sa cigorky s mliekom a vyšiel zapriahať. Na východe sa začalo pomaly brieždiť, keď už boli s plným vozom pomocníkov a pomocníčok pri kostole. Míňajúc Súsošie svätých sa Ján prežehnal pre istotu tri razy. „Aby sis oko nevypicheu!“ krotí ho žena, „ked sa tak poctivo prežehnáváš!“ Ťahali pomaly do kopca na Vrbské a Ján začal pomaly banovať, že dlho vlastnené a zdedené role tak neuvážene predal. Zmietal sa medzi dvomi pocitmi. Jeden mu vravel, že ho čakajú neobyčajné časy a „že šeckým vytre kocúra.“ V druhom prípade mal strach z trestu svojich predkov za zlé hospodárenie na zverenom majetku.

           Prvý rozmach kosou s malými hrabličkami prerušil akékoľvek, teraz už zbytočné úvahy. Hospodár na čele štvorice koscov zodpovedne rezal steblá tesne pri popukanej zemi, aby ostalo čo najmenšie strnisko a najdlhšia slama. Ženičky „hrscovali“, skladali vechte do snopov a zväzovali ich „provrísuama“. Poslední stavali snopky do krížov a o chvíľu bolo pole posiate malými vežičkami.

Deti chodili po vodu do blízkeho Galového járku, studená a dobrá, chutila lepšie ako to najlepšie pivo. Šuch… šuch… šuchotali kosy, štíhle, žlté steblá s ťažkými hlávkami padali ako vojaci pri zúrivej „zteči“. Koscom stekali po tvárach drobné potôčiky potu, kvapkali z nosa na vysušenú zem, len škovránok vysoko pri nebi divoko trilkoval, slobodný v nekonečnej hĺbke letnej oblohy.

               K večeru čo mohli, naložili na voz, pritiahli to pavúzom, všetci si vyliezli na fúru a pobrali sa krokom domov. Hospodár išiel s opratami vedľa voza, ustatý, no spokojný. Pršať nebude a zajtra všetko pozvážajú domov. Jedni budú voziť, druhí v stodole mlátiť, potom plevy vyfúkajú a môže sa obilie dať do mechov. Niečo sa vynesie na povalu, ostatné sa odvezie do mlýna ku Kubíkovi. Aj Pilárik začal stavať mlýn priamo v Gbeloch, ale ešte nie je hotový. Neskoro večer sa všetci rozišli domov, hospodár s hospodyňou sa umyli a padli do postele ako tie podťaté klasy. Nebolo času na sny, spali ako zarezaní a s nimi aj všetci čerti rohatí. „Dobrú noc, šecky buechy na pomoc, nech vás kúšú ceú noc!“ Ráno Ján poslal ženu s dvomi „pacholkami“ pre snopy, že on musí byť pri mlátení. Žene sa to akosi nepozdávalo, lebo furmanka musela byť vždy jeho, no nedbala, sedela kyslo na voze a hrýzla ešte kyslejšie jablko. Len čo sa hrkot voza trocha vzdialil, Ján rozobral šijaciu brúsku, zrušil v prednej izbe jej atrapu, všetko poukladal na svoje miesta, len urazeného svätého schoval zatiaľ do komory pod schody. V stodole bez prestania buchotali cepy, cupilupi… cupilupi… pekne pravidelne, aby sa im nezaplietli. Čím viac cepárov, tým väčšie umenie mlatby. Keď niektorý z mlatcov vyšiel z rytmu, už ostatní kričali: „Povol!“ A keď si chcel niektorý oddýchnúť? Nepovolil, remienok sa roztrhol a cepy boli na dvoje. Tak ako sa ten cigán sťažoval na súde. „Ná bil mja jeden a púl drevem! A neboli to cepy?“, pýta sa sudca. „Veru nebil slepý, kedy čahel, tedy mja trefil!“ Aj teraz chlapi pohŕdlivo hundrali na grambľoša, ale celkom spokojne si zapálili a predsa si trocha na cudzí účet oddýchli.

                   Len čo prišla žena domov s prvou fúrou, ihneď sa pobrala do stodoly na kontrolu. Celou cestou jej vŕtalo v hlave, prečo ju muž vystrnadil z domu, keď on sám tak rád furmančí a na svoj záprah nedá dopustiť. Keď žena niečo šípi, nie je na svete sily, ktorá by jej zabránila prísť veci na koreň. I teraz hútala, až sa jej z hlavy parilo, div sa z pol cesty nevrátila naspäť „No, moc ste teho nenamuácili“, pochválila ich miesto pozdravu hneď medzi dverami, „je teho jak ked kocúr do plev nasere, a to ste ešče ani ty plevy nevyfúkali, mašina je furt pod šopkú! Kýho čerta ste tu robili!“ Pacholci mlčali, len cepy odpovedali… cobysmetu…cobysmetu… Žena ponakŕkala do všetkých kútov, či nenájde nejakú ukrytú, zakázanú fľašku. Nič, i oči mali mlatci čisté, len mihalnice a obočie plné prachu. „Co tu ten moheu stvárat?,“ hudre a snorí ani poľovnícky pes. I v dome bolo všetko naporiadku, obed ešte netknutý v rúre a polievka na kraji studeného sporáka. „Žebych nic nenašua? Já, chuapče, do tebja vidzím jak do neopleteného demižóna, to by moseu čert na zdutej kozi rajtovat, abych nezisciua, co sa tu robiuo za mojím chrbtem!“ Ani nevie, aký pud ju hnal do prednej izby. Skontrolovala peniaze v skrini, pod čistou bielizňou, periny boli vysoko vzduté ako biele oblaky, víno i slivovica plné, len štyri fľašky piva chýbali… ale co to?! Šijaci stroj je akosi nakrivo a… aj obrus je opačne. „A… kýho čerta! Já sem daua na obrusi smjerem do izby nápis: „Host do domu, Boh do domu“, a tu je včil: „Aj ked jaký dobrý host, tri dni je ho akorát dost!“ S tou najhoršou predtuchou a trasúcimi rukami odokryla obrus, vyklopila mašinu, a vidí… vidí, nie je predsa slepá, všetko je tam, ako má byť, no nič na svojom mieste. Pochytil ju strašný jed, až jej slzy vyskočili z očí. „Ježiši Kriste, nemožu sa jedovat, šak by mja moseli krísit!“ Vybehla z prednej izby a medzi dverami narazila na manžela. Stál tu previnilo ako soľný stĺp, len klobúk preberal nervózne medzi prstami ako odpustkový ruženec. Žena cez závoj slzí a červenej mlhy hnevu nevidí nemú pokoru a odovzadosť prijať akýkoľvek trest, od bývalej panej svojho srdca. Tá, čo ju Pán Boh stvoril z jeho vlastného rebra, však sipí ako jedovatý had, aby ju nepočuli na dvore.

            „Ty holomku, ty corgoňu starý, ty mameluku, ty… ty… ty... nevie mu dojsť ani na meno. „Kerý ancikrist ťa navédeu, aby sas temu dzívau do strev!

Já enem… Čuč, potvoro jedna jakásik!

Nic sem s tým nerobiu, enem…

To je nic, ked je tam šecko poprevracané!

Kukni sa, já ti uká…“ povedal Ján a urobil neprezieravo krok k mašine. Žena sa vrhla k stroju, chrániac ho vlastným telom.

            „Ani krok dál, lebo ti oči vyškrábu. Chuderka krstná mamička“, už celkom fňuká, „tá sa mosá v tej Vídni v hrobje obracat jak lingišpír. Zavouám opravára z Hodonína a prední izbu si budu odfčilka zamykat! A je!“ A… a… ty si muác, s kým sceš. Já sa na to ani nekuknu!“

Bác, a zabuchla mu dvere do izby tesne pred zveseným nosom. Keď aj právom, predsa len trocha surovo zdeptaný hospodár ešte chvíľu klopkal na dvere, no nebolo mu, i proti zásadám kresťanského učenia, otvorené. Vrátil sa do stodoly a s nechuťou pokračoval v práci.

            Tu všetko fičalo ako malo. Chlapi pracovali na sto percent, pot im tiekol po zaprášených tvárach a v stodole bolo horúco, skoro na nevydržanie. Jeden malý chlapec chodil permanentne k studni a nosil v črpákoch vždy čerstvú vodu. Bola to hlinená nádoba na vrchu zúžená s väčším hrdlom na nalievanie i vylievanie, lenže v dutom ušku bol malý akoby výrastok s dierkou, z ktorej sa pekne pilo a nerozlievalo. Vódúúúú… vódúúúúúú… nechcem ja jú, nechcem ja júúú… nech sa v nej dievčence kúpavajú. Veru je to tak… čím viacej pili, tým viacej mali smäd. Začarovaný kruh! Chcelo by to troška niečo veselejšieho… pri takej drine je vždy treba trocha alkoholu. Veď je to anestetikum proti bolesti aj energia… a tá sa s pokročilým časom z mlatcov vytrácala ako voda z rozoschnutej „puténky!”

            Cupi lupi… cupi lupi… cup… lup… cu… lu… c…l… a bolo to tu! Jeden mlatec od jedu trafil cepom cep druhého, až sa remienky naozaj rozrthli a z dvoch cepov ostali štyri obyčajné drúky.

„Jebéééééérti! Ales ho čaheu. Rovno po ščici!”

Chlapi okamžite prestali, keď už sa roztrhol pomyselný remeň a tí, čo im zostali cepy neporušené, si sadli, na čo mohli a zapálili si pred stodolou cigarety. Nechali si z črpáka naliať vodu na ruky a opláchli si tváre a podpazušia. Všade voňalo prehriatou slamou a jej slnečná vôňa sa miešala s ostrým pachom prepotenej chlapiny. Dvaja narušitelia mlatby si zatiaľ urezovali svojimi nožíkmi nové temienky a dávali si svoje nástroje do poriadku. Za normálnych okolností to bývala veselá prestávka, kde si chlapi doberali sami seba, rozprávali sa príbehy z minulých mlatieb a „tovarichov” v zahraničí… no teraz nálada akosi viazla. Nikto nežartoval, chlapi sa po sebe akosi spiklenecky pozerali a vôbec bola vo vzduchu cítiť akási nervozita, ktorá dobrej práci nikdy nesvedčí.

            Aj Ján bol nahnevaný a zamyslený, a tak mu celkom ušlo, že pracovný elán upadá, až sa zastavil nadobro. Najstarší z nádenníkov prestal mlátiť, utrel si rukávom čelo, postavil sa do pózy hovorcu sedliackej vzbury a spustil.

„Hospodáru! Objed neni, pivo neni, o štamprli ani nechyrovali, prisámbohu horší jak u suchánka, aj ked máte pred barákem výbornú vodu. Z tej nám už žaby plávajú v bruchách! Na takú robotu sa vám možeme vybodnút! My to tu balíme. Býrgrmajstr v Čiščejovje nám dá štyrikrát víc a ešče aj pjeknú výsušku. Pomožte si tu sám! Vypuacte nám, co sme si dojednali a fertig! Dzime chuapi s pánembohem!

            A tak tu Ján zostal sám i bez Pána Boha, ktorého si, ako vraveli, zobrali nádenníci zo sebou do Rakús. Vlastne ani nie… zostal s ním predsa najvernejší. Psík! Ani si neuvedomil, že si sadol na starú truhlu, škrabká a hladí štvornohého kamaráta. Čo teraz… a čo potom! Práca nedokončená… ťažko by niekoho zháňal na pomoc. „Každý má svého do nového!“ Mazlí sa so psíkom a pozerá… pozerá do diaľky, nie očami, ale mysľou. A tam v nekonečne sa pomaly ako z mlhy vynára obraz stroja – nestroja, ktorý by mu vytrhol tŕň z päty. Ako vo sne sa nejasné kontúry zhmotňujú, kolieska zapadajú do iných, pomaly sa všetko začína krútiť, zúbky o zúbky jemne vrnia ako starý kocúr. Vyskočil tak náhle, že pes spadol na chrbát, no Ján nedbal. Vypriahol volka, čo dodával jeho záprahu silu, vyviazal voľné brce a pohol sa s expresným koníkom k starému Kubíkovi do mlýna. Tu si dohodol budúce mletie a len tak medzi rečou si vybavil odkúpenie už nepoužívaných kolies, prevodov, centrálnych tyčí a častí transmisíí, povážte… všetko z hlavy. Tak sa stala osudná vec, pre ktorú Jána zatratili spoluobčania ešte viac. Ak máš trocha viac rozumu a odvahy ako tvoji súkmeňovci, utekaj čo najďalej… aspoň do susednej dediny, len tam sa môžeš stať prorokom. Doma sa vyčnievajúce hlavy ostrým jazykom stínajú. Ján si postavil stroj, ktorý mu pomáhal, no pre svoju nezvyklosť bol tŕňom v oku mnohým, a keď ho ešte zo žartu nazval Perpetum Mobile, údiv technických ignorantov sa zmenil na nenávisť a všeobecné pohŕdanie. Závisť je staré slovo a tak dobre sa mu vodí medzi ľuďmi. Tak už to ale vo svete chodí!

Pavel Nemec Lelín   

.