Ján vytiahol zo šopky svoju motyku, široký rýľ, zvesil zo steny menšie kladívko a pobral sa na koniec dvora ku kôlni na drevo. Medzi trochou naštiepaného dreva bol veľký nátoň, klát na rúbanie a v ňom celkom naboku, aby nezavadzala, zatlčená maličká kovadlinka na nakúvanie.      

            „Kováč… kováč… kuj hrdlo natenko“ – pospevuje si falošne Ján a umne spracúva motyku, kolom dokola na hrane ostria. Pozrel sa zblízka prižmúrenými očami, sproboval ostrie opatrne palcom na ruke a zobral do ruky rýľ. Keď nakul obidva kopáčske nástroje, pobral sa k maštaľke k primitívnej, no jemnej brúske. Keď na nej nabrúsil nože na zabíjačku a ešte ich pretiahol ocieľkou, oholiť na skúšku chlpy na ruke… bola bezbolestná hračka.

Brúska bola v dreve vytesaný žľab, v prostriedku dve polkruhové jamky, v nich drevená oska, v strede hranatá, aby sa na nej udržal pieskovcový kotúč, na jej konci rúčka na točenie. Aby celý pohyblivý mechanizmus nevyskakoval z uloženia, bol zaistený dvomi pritlčenými kožkami.

V hrantíku mala byť napustená voda, aby sa brus chladil. Ján teda dolial z krčahu vody do brúsky, jednou rukou držal motyku a druhou krútil kľukou. Veľmi mu to nešlo, lebo každou rukou musel robiť niečo iné. Za normálnych okolností, keď nebol sám doma, krútil mu kľukou niekto z domácich, no teraz nemal nikoho, a tak zahodil znechutene motyku na zem a odpľul si.

„To je robota, jak ked sere a maluje!“

„Tuším ňegdo hodňe vysoko nesce, aby sem tú Dúbravu pokoriu!“ – vraví si Ján, krčí sa pod ťarchou trestu všemocného a figliarsky ukazuje palcom akože do neba.

„A just… a just… a just!“

Kope zlostne čižmou do nohy brúsky, až sa v nej voda trasie. Chvíľu zamyslený sedí a pozerá sa neprítomne do tmavých dverí maštaľky. V očiach začínal mať podivný divý lesk, ktorý sa o chvíľku zmenil na hviezdu žiary poznania. Posotil si klobúk do tyla, buchol si dlaňou do čela, zobral o stenu opretý fúrik – kolečko na vozenie hnoja a horúčkovito sa rozbehol s nimi do domu, nedbajúc špinavého vozidla a čistučkej podlahy. Prešiel chodbou a kuchyňou a poďho rovno do prednej sviatočnej izby. Železné koliesko buchotalo po vychodenej dlážke z tehál Hermana Grünmandela a na každej z nich sa honosne skvel jeho emblém HG.

Portrét J.Miloslav Hurban

Ján sa zadíval na singovanú tehlovú dlážku a s potmehútskym úsmevom jej ukázal prstami fík, ktorý patril iste jej výrobcovi. Opatrne vytočil pri posteli táčky a zastal pri vzácnom šijacom stroji, ktorý žene darovala po svadbe do výbavy krstná mama Reisingerová z Viedne. Strhol prekrásne vyšitý obrus po staruške, naklonil Remington na táčky a opatrne odvážal nezvyklý náklad na dvor. Odmontoval vrchnú dosku mašiny aj so strojom a pritiahol spodok k brúske.

Na drevenú osku brúsky pripevnil mimo hlavného ešte aj starý zbrúsený kotúč, do ktorého urobil ocieľkou pri stálom otáčaní malý žliabok. Urezal zo starých oprát ostrým nožom na obrezovanie kožiek tenký, dlhý remienok, primeral ho, či mu vlezie do drážky hnacieho kolesa na šijacom stroji a pomocou šidla zošil pevným tenkým špagátom. Hnací remienok prevliekol veľkým kolesom pri nohe šijacej mašiny a hore navliekol do žliabku zodratého kameňa. Položil brúsku i s nohami na spodok šijacieho stroja a vyšponoval hnací remeň. Sadol si za mašinu, potočil na rozbeh trocha brúskou a začal šliapať na pedál.

Nešlo to zrovna úplne ľahko, ale brúska sa začala bláznivo krútiť, až buchotala v primitívnych ložiskách. Ján prestal šľapať a celý ohromený obdivoval svoje dielo. Skočil do kuchyne, zobral nedobre obrezanú kožku zo slaniny, natrel ložiská brúsky jej mastnou časťou, zobral motyku zo zeme a začal, plný očakávania, šliapať znova na pedál.

Brúska sa plynule krútila, Ján jemne pritláčal motyku na brúsny kameň, ktorý rytmicky šuchotal o tvrdý kov, len voda sa bláznivo krútila okolo kameňa a striekala Jánovi na tvár a klobúk. Jemu to vôbec nevadilo, ba smial sa tak divoko, až jeho verný psík údivom krútil zo strany na stranu hlavou. Nad Dúbravou zapadalo purpurové slnko, ktoré veštilo veternú búrku a v jeho žiare rozstreknutá voda splývala nad Jánovou hlavou do dúhy sťaby plnofarebná svätožiara.

Na opačnej strane, nad vinohradmi, sa zbiehali tmavé oblaky, ktoré sa zlievali do veľkých obrazov bizardných tvarov, pripomínajúc obrovské čierne Himaláje. Vietor začal jemne sácať do vrcholkov stromov, ako keby ich chcel zobudiť z letnej, augustovej ospalosti. Juhovýchodné búrky boli v Gbeloch vždy najhoršie, pretože všetky vody pretekali celou obcou. Hlavné povodňové prúdy tiekli z vinohradov hlbokou cestou – výmoľom medzi Lelínami a Dišových prístodolkom, na Barinkách korytom potoka a zo strany Smolinského hlbokou, tiež vymletou cestou nad Grunmandelovou teheľňou.

            Dvory bývali do pol pása plné kalnej žltej vody, ktorá bez zábran vyvaľovala z pántov zavreté vráta,   brala   so sebou zo šopiek narúbané drevá,

sliepky a husi, nejeden raz skončilo ohrozené prasa v prednej izbe alebo kuchyni. V niektorých domoch v spodných častiach dvorov, ktoré mali nové, pevné vráta a domáci ich zabudli alebo nestačili otvoriť, sa voda dobíjala do izieb malými oknami a zatápala hnusným blatom predné, sviatočné izby.

Chlapi zúrivo prekopávali humná a dvory, hrešili na Pána Boha, zatĺkali koly a pritĺkali dosky, ženičky sa zbožne prežehnávali a zalamovali rukami nad tou skazou. Aj teraz na západe nebo prechádzalo z červenej do tmavofialovej farby a vietor sa hlásil k slovu stále viac a viac. Krútil starou slamou po dvore a vŕzgal vrátkami na maštaľke sem a tam. Ján položil nabrúsené náradie do kúta, zakryl brúsku starou vojenskou plachtou a ponáhľal sa zabezpečiť svoje gazdovstvo. Zobral vedro vody a nalial svojmu záprahu. Naložil do rebriny sena a žliabku ovsa, skontroloval volovi retiazku a dôkladne zavrel na kolík dvierka od maštaľky.

Pozatváral ostatné dvere na šopkách a chlievoch a vošiel do kuchyne. Hodil do sporáka drievka na podpálenie a zapálil ich. Zobral z veľkej komory na panvicu trocha sadla a nachystal si niekoľko vajec na praženicu. Ešte sa sadlo nezačalo na rajnici ani topiť, vietor tak buchol dverami na komore, až zarinčali na nich farebné sklá v troch malých okienkach, zároveň vyleteli červené iskry z popolníka sporáku a zadymili celú kuchyňu.

            „Fuj! Tuším sa čerci do domu aj komínem derú!“ – hundre Ján a zametá vyhasnuté uhlíky pod sporák. V dome sa už úplne zotmelo a vietor začal v nárazoch zavíjať v komíne ako opitý spevácky zbor. Po večeri sa trocha umyl a ľahol si. Spával so ženou na druhom konci kuchyne, v prednej izbe boli postele len na parádu, eventuálne pre vzácnu návštevu.

Dovysoka vystlané periny v predných izbách, často netknuté i niekoľko rokov, boli akýmsi znakom dedinskej honorácie. V chudobných rodinách to však ťažko platilo, tam sa spalo, na čom sa dalo a i po niekoľkých na jednej posteli.

Aspoň sa zohrievali a nebolo im taká zima.Vonku začali opatrne ako kocúr v trúbe buchotať ťažké daždové kvapky na strechu a vietor ich v náručiach hádzal do zavretých okien ako kvetné lupene na procesiu pri Božom tele. Ján si ešte chvíľu čítal v starých novinách a kalendári, no nemal akosi pokoja a tak ho zabuchol a pobral sa spať i on. Dvere nechal odomknuté, aby sa žena dostala domov, zatiahol knôt petrolejky a len tak oblečený zvalil sa na posteľ, zatiahol si na prsia rožok periny a pokúsil sa zaspať spánkom spravodlivých. Ba práve… Ján Medlen spravodlivý bol, preto spánok neprichádzal, v ušiach mu stále zneli Lelínove slová… „co sa tých Húnú do konca svjeta nezbavíme, šak mi nikomu neblížíme, nikomu sa neroztahujeme v kuchyňi, s každým sceme byt zadobre… a to je asi špatne!“ Vietor lomcoval zavretými oknami a v celej izbe bol cítiť prievan čerstvého vzduchu.

„Éj veru, už by aj stuchnuté mocnárstvo potrebovalo nejaký čerstvý luft! V Rusku to vre, v Nemecku též, enem tu je cicho jak pred tú búrkú. Ňeco sa strhne, stareček dycky ríkali, jak je duchší čas pokoj, mosí ňeco dojít, páni nenechajú bušný prach dúho zahálat. To je pro nich jak šňupavý tabák, to je droga! Bez ňeho nemožú dúho vydržat… a ked kúň skapává, kope najvíc. Stareček bojovali v Prusko-Rakúskej vojne. O tem vyprávjali dvacetštyri hodzín denne! Teda sceli, ale už ich ňigdo nesceu počúvat. Enem mauí chuapci na nich visali z otevrítú hubú. Byli v bitce pri Hradci Králové, de dostali rádný výprask. Ked ustupovali na Vídeň cez Břeclav a Kúty, nebojte sa, dobre ich mykauo, aby utékli dom. Utrhnutých noh, ruk a huav vidzeli víc než plesnivého chleba. A tu, kúšček od domu? Cez háj, cez štreku a Fárské… a byli by doma. No ale… za to byuo prach a olovo! Tak sa račik terigali až k Bratislavje, de neslávne Rakušáci skončili v neslávnej bitce pri Blumenau /Lamač/. Aspoň to nemjeli dom až tak daleko! Súžili u 66. pješího pluku a ze 7. polným delostreleckým plukem sa zapojili do najvječích bojú medzi mnohýma Slovákama, kerých sa pokúšau verbovat J.M.Hurban a nejaký Bakulíny, lebo si mysleli, že ked pomožú vláďe ve Vídni, budú sa mjet potom Slováci lepší.

            No… urob čertovi dobre, pekuem sa ti odmjení. Nezlepšiuo sa nic, a tak vytékuo tolko slovenskej krevi zbytečne.

Rakušáci moseli po tem výprasku Prušákom spuácat vojenské náhrady 20 miliónú toralú… a z koho to drali! Sami ze sebja? Trt! Chudoba mosí zapucit šecko! A nakonec, ked aj Češi a Slováci naozajst hrdinky bojovali na strane Rakúska proti Prusku, odškodnení byli enem Maďari aj napríč temu, že organizovali dobrovolnícké pluky na podporu Prusú. Ked si cicho… vylezú ti na vrch huavy, ked nadávaš… budú sa s tebú bavit. A tak to má byt! Každý dobrý skutek má byt podla správnosci potrestaný!

Ked po neslaném, nemasném handrkovaní rozpuscili jejich pluk a bez menáže a žoldu ich posuali dom… stareček si vzdychli. Z hoú ricú sem došeu… z hoú ricú dojdu dom. Hlavne, že mám šecky ruky, nohy, uši aj huavu… a tú hlavne. Veru, nemáuo sa ich tam na fronce zbuázniuo! Robit sa mi sce, tak sa nejak pretučeme. Najprv išli s kamarádama, ale byli to vječinú takí bačaláci, a tak sa postupne odtŕhali, až zostali úplne sám.

Cestú si spívali, ďekovali Pánu Bohu, že vyvázli aspoň takto a modli sa, aby aj doma byuo šecko v porádku. Chodník jak-tak poznali a za Stupavú sa odtrhli trochu nabok, k studničce, kerá je tam dofčilku, napit sa čerstvej vody a nabrat si aj do feldflašky. Jak došli k tej vodze, ostali stát jak obarení. U studničky stáu kúň… kúň černý jak uhel, opraty sa mu volne táhli po zemi, velikýma, vystrašenýma očama mrkau, a odháňau aj ocasem roje much, co sa mu hemžili na černej zaschnutej krvi, na krku a zadní noze. Stareček na kone zvyknutý, hned opatrne k ňemu!

Chycili ho za ohlávku, popleskali ho opatrne, jemne po prsách, a pjekne mu začali domúvat. „Rúth…rúth… tšš… čichúčko… neboj sa, nigdo ti neublíží! Koník sa nebrániu, ba zdáuo sa, že sa potešiu novému kamarádovi.

Stareček mu vymyli studenú vodú naščascí lachké škrábnucá a nakonec trhali hrsci trávy a vycírali mu špinavú srst. Koníček držau jak huchý dvera, byuo vidzet, že mu to robí dobre. Tak preca je enem Panbú na tem svjece! Povidajú stareček: „Preca nedojdu dom z hoú… a ked aj dojdu…co dojdu? Donesu sa na parádném koníkovi. Aspoň ňejaká výsužka.

Opatrne sa vyhupli do sedla a krokom sa pobrali úzkym chodníkom voňavého júlového hája dom. Už si v duchu predstavovali, jak aj s jedným koňem budú na formankách vyrábjat, jak si kúpia ešče jedného do páru, konc takého a nijakého inačího, presne na chup stejného! Zaprahnú ho v ňedzelu do bričky… /do ví, de by ju tak zebrali… alebo si mysleli, že ich v Malackách čeká další šcascí a nájdú krásnú opuscenú bričku generalního štábu?/ …a pojedú na hrubú do kosteua… Éj, šeci by im závidzeli, až by zezeleňali jak ten gbelský hastrman Bačorina. Také koňe by nemjeu ňigdo! No pýcha predchádza pád.

V Moravskom Svätom Jáne ich zastavila pruská hliadka, koníka im zobrala, a keď si ho chceli brániť, ešte ich poriadne zbila. Nakoniec ich veliteľ stráže zrazil pažbou rovno do tváre na zem. S opuchnutými očami plakali krvavé slzy, že skoro netrafili domov. No tak to v živote býva. Nechváľ dňa pred večerom. A tak teda stareček prišli domov predsa len s holou riťou, opuchnutou hlavou, bez šestáka… no predsa celý, čo sa mnohým iným nepodarilo. Darmo sa ženičky pýtali: „Nevidzeus mojého… co sa s ním stauo? Co bude s nama?“ Stareček nevideli… a keď videli, múdro mlčali, veď nádej zomiera posledná a chabá nádej… lepšia ako krutá pravda! Aj fčil sa kujú ňejaké pikle. Šak sú tu samé manébre.

Bitka u Hradca Králové

V minulém roku 1910 císarské okouo Písku, ked aj ideš po ňejakém mjesce, je to samá uniforma, oficíri sa špacírujú s paničkama, a o nádraží v Kútoch ani nevyprávjám., tam je vojska víc než v ňejakých kasárňách… a to sem byu na vojne ve velikých… v Bratislavje! Huaváli sa scú furt s ňekým hrvat a obyčajný čovjek neví ani s kým, ba ani proč! Hlavne, že sa ve vojne posvjecujú zbrane na každej strane. Polní kuráti a feldkuráti asi zapomňeli na jedno z Božích prikázaní… Nezabiješ! Flinty sa svjecá, aby dobre trefovali, kanóny, aby víc ludzí… a na víc franforcú roztrhali… no skrátka, samá pravá láska, co nás učiu Pán Ježiš.

           Veru, zajtra by mali stareček narodeniny. Bolo by treba aspoň sviečku na hrobe zapáliť. Musím tam babu zajtra poslať. Ale kde je tak dlho, inokedy už býva o takomto čase dávno doma! „Á… tuším už ide! Asi čekaua, co prestane pršat.“ Naozaj vrzli malé vrátka a o krátku chvíľu sa žena doterigala i s fúrikom rovno do kuchyne.

Ján rýchlo zavrel oči a robil sa, že tvrdo spí, aby jej nemusel pomáhať s voňavými chlebami… i tak by nevedel, ako a kam ich má toľko uložiť. Žena vytiahla naplno knôt, hundrala a prskala, naschváľ trieskala dvierkami kredencov a truhiel, no Jána nezobudila… akoby aj mohla, keď nespal! Nakoniec úplne zahasila petrolejku a len podľa šuchotu bolo poznať, že sa vyzlieka na spanie. Strhla z muža perinu a sama sa prikryla celá. Ján si potiahol perinu naspäť so slovami: „Netoč sa ke mňe ricú a nekradni mi husí perí! „Ja sem sa ti otočiua chrbtem… a nakonec… daj mi pokoj, sem ukonaná a z teho tragača mám vytahané ruky jak tá opica Oran Gutan, či jak sa to menuje, co ju ukazovali na jarmarku v Šaščíne. Šak bych si mohua postojačky aj paríze zavázat“, – brble žena a ťahá perinu zasa na svoju stranu. „Skúr by ťa mjeua bolet huba a né paprče… s pjeci babama ste moseli za ceuý večer prebrat pú chotára“, vraví Ján a poťahuje perinu zasa k sebe. „Daj pokoj, nelapoc a drichmi! Zajtra mosím šecko nachystat, a ty mi zas nic nepomožeš, zas lezeš do tej Dúbravy. Bodaj ťa tam čert uchyciu a mjeua bych s tebú aspoň pokoj svatý!

            Boj o perinu skončil nerozhodne, o chvíľku ticho odfukovali, vonku všetko voňalo po krátkom daždi a bolo akosi čisto na tom božom svete. Len vietor šumel korunami stromov, všetkým na dobrú noc.

Pokračovanie nabudúce: Oheň pekelný!

Pavel Nemec Lelín   

.