Po nadľudskom výkone, celý udýchaný a s konármi stále v rukách, sa Ján Medlen postavil za mocnú borinu, opatrne vystrkoval hlavu, naťahoval uši ako poľovnícky pes a snažil sa preniknúť očami riedky les. Všade však bolo ticho, len v diaľke rapotala straka a neúnavný ďateľ klepotal ostrým zobákom do chorých stromov. Už sa chcel pobrať na miesto incidentu a v duchu si predstavoval tie najhoršie obrazy skazy. Výstrel nebolo počuť ani v tom lomoze, ktorý robil, ale aj nôž urobí tichú robotu s rovnakým výsledkom. Smrť človeka! Vtom sa celý vyľakaný strhol, keď kúsok od neho zapraskala suchá halúzka. Za ním stál ešte pred chvíľou ohrozený hotar s namierenou puškou. Ján Lelín sa krivo usmial, sklonil pušku a vraví.

             „Tak to byus ty? Tak tebje možu ďekovat za život. Tí mjeli tolko strachu, víc než já… a ked má ňegdo plné gaťe strachu, urobí aj to, co može potom ceuý život banovat. Už sem sa vidzeu na druhém svjece… no ale nevím cos spraviu, ale dobre sto spraviu! Tí utekali, jak ked kocúrovi solú do kožucha puscíš! Jane… ďekujem ti, budu tvúj dužník až do konca života“ – vraví celý dojatý a podáva menovcovi Medlenovi svoju ruku. Ján Medlen stisol srdečne hotarovi podávanú ruku.

             „To nestáuo za reč, byua to moja kresťanská povinnost… ale podme račik friško preč, mohli by sa rozmyslet a vrácit sa! To by tu byli místo jednej… dvje mŕtvoly!“

Opatrne sa zakrádali smerom k ceste, hotar si vyskočil na voz a pre istotu sa zakryl koňskou dekou. Ján odviazal opraty a rýchlo prešli na druhú stranu koľajníc. Až keď boli vo fárskom lese, Ján hájnik vyliezol spod deky a posadil sa k furmanovi na lavicu.

               „Aj sa ti čuduju, že bereš takú hotarskú robotu, de ti ide o život!“ – dohovára mu záchranca.

„Co mám robit, peňez neni, ludé nestavjajú ani cez leto a doma mám štyri huadné krky.“

„Tak mjeus ostat v Americe… cos dolézeu dom?“

Rev. Rupert Rehák, jeden z prvých slovenských farárov v Binghamtone

„Cobych tam robiu? Zakad sem byu zdravý, celkem sa mi tam aj s bratrama a sestrama dariuo. Šak tam aj šeci ostali. Enem… mje chyciu stroj v koželužňách ruku a byu sem rád, že mja to konc nezabiuo… a ked sem byu už dúho bez roboty, zuožili sa mi šeci na šífkartu a dojeu sem dom a jaks vidzeu… tu je to pomáhuy horší jak na tem dzivokém západze! Darmo nám Maďari neríkajú buta tót! Doma sa sceme medzi sebú pozabíjat… maďarskí žandári ťa aj za najmenší prehrešek stučú jak psa, ve škole mosíš lalotat tú hunskú rečú, za každú chybu ti dá kantor palicú po prstoch a ked Jutka Horinková písaua krátký obsah po maďarsky tak, že opísaua z knižky každý druhý rádek, lebo temu nerozumjeua… tak ju učitel zliskau, že má líca červené dodnes. A my držíme a držíme. Ked z nás aj kožu oderú, takí sme húpí, že ju pújdeme ešče aj na úrad odevzdat! A v Americe… ešče horší! Aj ked tam byuo Slovákú moc… ňekedy ceué rodziny, ba ulice sa vyscehovali z kraja, a tak tam aj pri sebje bývali… na Gbelskej ulici, na Myjavskej, na Michalovskej. Komunitu sme mjeli celkem velikú, ale aj velice slabú… skoru furt rozhádanú.

To Íri… tí držali spouem a mleli nás na každém kroku jak žito, ked sme im sceli zebrat ňejakú robotu. A my místo, aby sme sa spojili dohromady procivá nim, tak by sme im najračik vylízali… šak viš co! Slováci byli šikovní a dreli jak ti hovada, ale každýkrát dostali najhorší robotu za najmenší gážu. A šéf byu dicky ňegdo cudzí. Tak sme si medzi sebú závidzeli… že sme račik vybrali cudzího jak svojého.

                   A tak je to aj dodnes. Pfuj! Na Slovensku je to tak… chudoba si závidzí aj duhy! A je tam skoro aj pú Gbeuú! Predstav si, už v prvním roku, to je 1901, Štefan Vávra a Matej Rozboril zauožili divadelnú společnost a hrajú pjekné kuse. A od trecího roku tam mjeli aj svojého farála, Ruperta Reháka ze Smolinského a ten sa starau, né enem o vjeci církevní, ale aj o svjecké. Učiu dzeci spívat národní pjesničky a hrát divadla, učiu ich vážit si svoju slovenskú bohatú kultúru a históriu, hlavne nezapomínat pri angličtine na svúj zobák, kerý vyrosteu na slovenském grumbiri. To byu farál! Nechýbau nikedy pri ničem a pro každého mjeu dobré suovo, ale dycky si moseu začat o starých krivdách, jak sú Slováci utiskovaní a prenasledovaní v starém kraji.

Pamatná je jeho reč: „My, Slováci, by sme mali prestať byť aspoň na chvíľu kresťanmi a do tých poslancov uhorského snemu by sme mali hodiť aspoň sexbombu na tom ich zasadaní, aby s tým prenasledovaním nás ako národa bol koniec!“

            “Vidzíš to! My tu enem o národze lapoceme a faráli za nás bojujú.“ – vraví pobožný Ján Medlen.

            „Ano, v Americe bojujú, ale tu hledzí enam plebanko, abys dau ňeco do mješečka. A uši má jak netopír, dobre čuje, či štrngocú drobné alebo šuchocú papírové!“ – hundre si chodobná murár… i keď majster.

„Jane, nebudz uakomý, aj Pánbú mosí byt z ňečeho živý a vidzíš, včilék držau nad tebú ochraňí ruku. Už bys byu ňegde pred nebeskú bránú!“ – nabáda zachráneného na bohumilú činnosť Ján Medlen.

            „Pravdu máš, menovče, v ňedzelu pošlem Terezku, nech teda hodí do mješečka najvječí peňíz, co doma máme! A je. Budeme kvit!“– zavŕšil bankové prevody Ján Bolebruch.

Ani sa nenazdali a už stáli rovno z Ameriky pri studni U Kaduba, kde Ján Medlen i s rodinou býval v malom domčeku.

            „No… už snád pytlákú nestretnu a dojdu v zdraví dom“ – vraví Ján Lelin, láme flintu, vyberá náboje a dáva si ju na plece.

            „Janku! Sem ti vďačný za to, cos pro mja urobiu, a dúfám, že ti to ňikedy za podobných okolnoscí nebudu moset vracat! Tak teda zbohem!“

„Zbohem!“ – vraví Medlen otvárajúc bránu do dvora.

            Len čo zavrel vráta, začalo zvoniť poludnie. Malý pes Punťa sa mu plietol medzi nohami a skákal od radosti do výšky. Do kuchyne boli otvorené dvere a Ján i na koniec dvora cítil údené mäso s cesnakovou omáčkou. Ráno zniesol žene posledný kúsok údeného z povaly, kde bolo zasypané v hromádke obilia. Zaviedol koníka i vola do maštaľky, obriadil ich, poškrabal v chlieviku nedorastnuté prasiatko Etellu medzi ušami a umyl si vo vedre s vodou tvár a ruky. Žena vyzerala z kuchyne a než stačila otvoriť ústa, Ján sa jej prihovoril.

            „Co nakŕkáš z tých dverí jak krkatí Smolinčané cez bránu na ulicu, nemožeš sa mja dočkat?“

Jánova manželka nemala o nič menej podrezaný jazyk od svojho manžela, a tak mu hneď pohotovo odsekla.

            „Kukám sa, čis náhodú nedonéseu z tej Dúbravy ryby, ked už tam grumbir rostnút v tej čertovej vodze nemože! A za ty peníze, cos za ty bahna dau, sú tam ty ryby určite enem zuaté!“

Ján si sadol do kúta na rohovú lavicu, vyzuvákom si vyzúva čižmy od starého Pajocha a hundre žene oproti.

            „Hastrmana Bačorinu sem ti dovédeu, teho si možeš privázat o šporhelt, sem – tam ho pokropit vodú, aby nevyscheu a hádat sa s ním možeš, jak dúho budeš enem scet! A… nemrkoc tolko, daj mi jest teho prerostnutého. A pohni sa, pátek neni, tak nezahlédaj… roboty mám ešče neúrekem!“

            „Tam sis mjeu“ – piští žena – „vŕbovú a borovú kúru nastrúhat, ked si taký mlsný hospodár a porádné obilé ti v Božím dari prestauo chucit! A nehnízdzi sa na tej uavici jak kvočka na vajcách, né že mi zhodzíš ty suamjenky na zem, vydzíš, že mám nachystaný chleba na pečení. Už sem u Puškáčú dávno mjeua byt!“

Ján len mávol rukou, omočil si knedlu do bielučkej omáčky a zahryzol sa do pásikavého údeného mäska.

            „Veru… vydržat s tú její nevymáchanú papulú sa pomáhuy ani nedá, ale stará sa a varí… varí jak pro biskupa!“

Ján si po obede zapálil na priedomí fajku, zašiel si pred dom do studne po čerstvú vodu, ktorú v hlinenom džbánku, čepáku, položil do okna maštaľky a zvalil sa pri chlieviku na lavicu, chránenú pred slnkom a dažďom predĺženou strieškou.

            „Neléhaj si jak starý cap v obecní býkarni, račik mi pomož odnést ty chleby“ – vraví mu žena celkom mierne, aby ho už dopredu neodradila.

            „Enem mja nechaj, nejdu spat, ale o ňečem rozmýšlat!“ vraví Ján na pol úst, ani neotvoriac ospalé oči.

„Leda tak o nesmrtelnosci chrústa“ – vraví už podráždene manželka- „jak mám tolko chlebú naráz odnést?“

            „Šak to máš enem cez dva domy a kebys mjeua nohy tak šikovné jak jazyk, moseua bys porád létat, a ked sa ti nesce naozajst tolko chodzit, daj si na tragač dvje strešní uaty, na to si naskuádaj šecky suamjenky a je! A ked sa ti nesce, tak to nerob. Do sa ti o to prosí. Já mám račiku grumbir a knofle!“

            „Ó ty potvoro potvorná… než bys mjeu ňeco pjet minut robit, račik budeš aj hodzinu vymýšlat ňejakú čertovinu! Šak sem to už pred týdňem u Puškáčú omeldovaua.(objednala). Co si myslíš, že enem na mja čekajú? Tam bude ludzí a lúdzí, aby sa im opuaciuo pecisko rozkúrit!“

            „Ludzí? Babí brblavých, co na ňikem suchej ňitky nenechajú. Šak vy si zeberete do tých hubí nevymáchaných každého, na kerém sukňe a gaťe visá!“

            „Kebys nelapotau a zdviheu tú chrdú rit a iščeu mi hned pomocit, nech nemeškám! No ale jak vidzím… jak kebych hrach na scenu hádzaua! A víš co? Aj si tu zhni! Šak si aj sama pomožu jak nakonec dycky… potvoro jedna vymyselná!“

            Sladko rozdriemaný hospodár sa nemieni baviť ani o čertovi, ani o ničom inom a smelo ubrblanú manželku ignoruje. Keď hospodyňka videla, že tu už nič neurobí, dala naozaj na tragač dve latky, na ne poukladala slamienky plné vykysnutého cesta, všetko zakryla bielučkým obrusom, odpľula si pohŕdavo smerom k popoludňajšiemu spáčovi a opatrne, s rúčkami skoro pri zemi, sa pustila k tretím susedom Puškáčom, kde mali už rozkúrenú chlebovú pec a práve dnes si aj okolití susedia piekli za mierne úhrady chleby na celý týždeň a niekedy aj na dva. Z komína u Puškáčov sa dymilo ako pri vatikánskom konkláve, keď sa zvolil nový pápež. Ženičky sedeli vo veľkej kuchyni, skladali slamienky s chlebom na dlhé regály, čo boli urobené z čistých dosák osadených v dvoch rebríkoch opretých o náprotivné steny.

            Pekár Puškáč vymetal žeravé uhlíky z rozkúrenej pece na obidva kraje vedľa plechových dvojkrídlových dvierok, aby ich po osadení chlebov mohol prihrnúť zvonka na dvierka, a tak ešte pomôcť s teplotou. Prebytočné uhlíky padali do širokej putienky s vodou. Uhlíky prskali a dymili z nedobrovoľného kúpeľa a so zlovestým sykotom menili červenú farbu na bielu. Pekár vsunul dovnútra dopoly plný plech s vodou a podľa rýchlosti zovretia vody odhadol správnu teplotu vykúrenej pece. Teraz sa pekár podobal viacej rohatému ako serióznemu hospodárovi.

               Dve ženičky vyniesli von dýmajúcu putienku a ostatné podávali plné slamienky pekárovi, ktorý stál v malej jame pred otvorenou pecou, aby mal otvor presne poruke. Šikovne preklápal správne vykysnuté a ešte mäkké chlebíky na pomúčenú drevenú lopatu, omýval ich vodou, aby zmyl už nepotrebnú múku… nech je kôročka chrupkavá… jaj… slinky sa zbiehajú! Potom pecne postupne pokladal na rozpálené dno pece.

Každá pec mala svoju kapacitu. Tie domové, u sedliakov, boli väčšinou 7 – 10 pecňové, ale profesionál, a tým aj Pavel Puškáč bol, mohli byť až dvadsaťpecňové, ba väščinou viac. Pekárove pomocníčky mali šikovné nielen ruky, ale ústa ešte šikovnejšie. Ohovárali, koho mohli, starali sa do všetkého a do každého, ohodnotili všetky vydajachtivé dievky a keď už nebolo akú… zostala im ešte večne vďačná téma a to… chlapi! Ani dôstojného pekára a domáceho pána nevynechali.

            „Na Pavle… ručňík máš, aby ti vuasy na chleba nepadali, fjertoch máš, aby sas nezamúčiu, uopatu máš, abys to do pece moheu hádzat… ceuý ježibábel! Na de ti zostali Jaňíček a Marínka, abys ich moheu upécit? Šak ty si na maso jak dzivoký!“ – rehotá sa horná suseda Rózina až sa po stehnách plieska a s ňou celé ženské osadenstvo.

            Pekár Pavel Puškáč sa ani neohliadne, pozorne nakúka dovnútra pece, kde je ešte voľné miesto a len tak medzi perami, v ktorých drží nezapálenú cigaretu, odvrkne drzej babe.

            „Zavri tú chlebáreň! Šak víš, jak to nakonec dopaduo. Ty si dobrá ježibaba a ked ťa čahnu tú uopatú po krížach, aj ti hrb naskočí.Potom ťa stačí nauožit a šuchnút do pece! Regma sa ťa nechycí do skonáňá svjeta!“

            Rózina sa z hlboka nadýchla a chcela spustiť hromobitie, i keď so žartu, ale nejaká zblúdená slina jej skočila do krku, až sa skoro zadusila. Hép… sip… dusila sa až očervenela ako tie žeravé uhliky a oči jej skoro vyliezli z jamôk. Pavlova manželka ju pohotovo udrela do chrbta, až sa prehla, no predsa sa prestala dusiť.

            „Nechaj ho potvoru, ten má jazyčisko, že by ty chleby na ňem moheu nosit. Z teho si prču neurobíš! Ešče osobko pri ňem na smích vyjdeš. Ten ked robí na fašangy farála, o ceú dzedinu si papulu obetre. No ale šak to myslí ze srandy… ná šak jak na fašang, néé?!

Šak v púsce ho tá sranda prejde… bude na suchu jak skapaná ryba, o to sa dycinky postarám!“ – chlácholí Rózinu domáca pani a ťahá ju do veľkej kuchyne, kde už ostatné ženičky sedia okolo stola.

            „Veru“ – kričí do kuchyne od pece hospodár- „Samuhélka je na mňa cez púst jak hoňácký pes. Aňi masa, aňi štamprlu, aňi pohárek vína. Šecko vraj pánbú vidzí!“

„Šak vy chuapi by ste za štyricet dňú tolko vína vypili, že by aj Noe s Archú v tem moheu plavat!“ – kričí naspäť manželka Puškáčová, za slobodna Samuhélová.

Jéj babiska, myslí si zdatný pekár, odpľuvne si na tehlovú dlážku, rozotrie pedantne slinu čižmou a sadne si k peci na lavicu. Musí dávať pozor, aby sa chleby neprepiekli, treba ich aj vytiahnuť a potrieť pierkom vodou.

            „Na co tu budeme sedzet enem tak?!“ – vraví domáca – „dáme si trochu vínového čaju, né?!“

Ani nečakala na kladnú odpoveď a už ťahá na kraj sporáka zakrytý hrniec. Naberačkou nalieva do hrnčekov voňavý čaj, až rozvoňala celú kuchyňu. Ženičky sŕkajú horúcu tekutinu, čo keby si popálili najdôležitejší orgán – podrezaný jazyčisko.

            „Na Márko“ – hovorí hospodyňi Frydolína z Malých Drahov – „hospodára nezavuoáš na hrneček?“

            „Ha! Ten má papulu na ostrejší, né na medový čajíček s kapkú vína! Aj tak tam má za komínem flašečku slivovice. Dobre o ňí vím, ale nech si dá pri roboce, šak je to pro ludzí… a ked piješ s rozumem, je to veru aj lék!“

            „Veru“ – pritakáva drobná ženička, týraná manželka známeho opilca – „ked sa to natrúli bez rozumu, úplne sa to zbuázní, aňi rozumná reč, aňi nadávaňí, aňi suovo Boží temu nepomože. A ten múj… naozajst ňekedy jak keby rozum potraciu. Vyprávjá úplňe z cesty, plete koše s baňama, kričí, bit sa s ňekým sce… šak nebojte sa ženičky… aj sa to hambím povidat, aj mňe sa ňekedy ujde… ale co už… prisahaua sem… aj v dobrém aj v zuém!“

Ženičky zúčastnene pokyvujú hlavami, z hlboka vzdychajú a…… len statná žena obuvníka Pagáča sa ohradí.

            „No, skúsiu by to ten múj. Jak žabu bych ho roztrhua. Od huavy až po rit!“

No a hneď bolo veselo. Dobre poznali túto nesúrodú dvojicu. Ženička statná a veľmi pekná, rozhodná, skrátka rodený veliteľ. Mužíček drobný, nenápadný, pracovitý, skrátka rodený podpapučník.

            „Ha… ha…“ – smeje sa hospodyňka i s celým osadenstvom – „šak on je jak za groš krivák a ty jak dragún – dústojňík… s takým bych aňi já moc roboty nemjeua. Ale v duchnách sa mosí dobre obracat, šak máš dzecušky pjekné!“

            „Co sa tam rehotáte jak ked hrbatý z rebríka padá, podte friško sem! Chleby treba vytahnút, šak sem už od nakúkaňá do pece vysušený jak palach na štukatór, co si fčil páni na strop místo krásných drevjených dávajú!“ – kričí z gánku pekár Pavel. Ženičky si ešte na cestu, i keď kratučkú, odchlipnú z hrnčekov vínového čaju, utrú si rožkami zástier ústa a ponáhľajú sa na pomoc jedinému predstaviteľovi mužského pokolenia v tomto zakliatí záhoráckych amazoniek. Pekár otvoril dvojkrídlové dvierka na peci a domom sa hneď rozliala omamná vôňa čerstvo pečeného chleba.

Prvý slovenský hudobný zbor v Binghamptone.

Zľava: Tomáš Snopek, Ján Juriga, František Danek, Ľudvik Macánek, Matej Díéreš, Tomáš Brúsil, Michal Bolebruch, Imrich Konečný, Ján Kabát, Matej Rozboril, Lenhart Krátky, Michal Kumpan, Matej Michálek, Ignác Vrba, Ján Sloboda, Pavel Rybnikár

            Zatiaľ čo sa pričinlivá ženička mocovala niekde pri peci, Ján sa už na lavici pod „spúščem“ prepadal do hlbokých driemot. Bohužiaľ nie sladkých, ba práve naopak strašných… a prepadal sa vo sne doslova. Už stál po kolená v čiernom dúbravskom blate stále klesajúc zatiaľ čo desiatky krvilačných pytliakov behali po lese, ako po mäkkom, no pevnom koberci. Márne sa snažil vytiahnuť nohy z blata a schovať sa, cítil, ako by mu ich tam niečo strašného a obrovského držalo. Nakoniec ho pytiaci predsa len našli, s bláznivým rehotom naňho všetci namierili a vystrelili. Ján počul tú hromovú ranu a videl, ako sa všade zablyslo, ešte cítil ako sa mu do chrbta zaborili desiatky žeravých guliek. Starý vojak sa ešte z posledných síl pokúšal biť s útočníkmi, ktorí sa naňho víťazoslávne vrhli. Už sa v duchu rozlúčil so životom, zatvoril oči a čakal možno na nebeský rebrík, po ktorom by mohol vystúpať až k Svätému Petrovi, aby mu mohol poumývať tvár svätenou vodou. Už cítil okrem zemskej bolesti anjelské dotyky sférických bytostí.

Ktovie, ako by to všetko dopadlo, keby sa neprebudil a nezistil, že leží na zemi, na ňom miesto bitkárov prehodená lavica, z ktorej driape v predsmrtnom kŕči kúsky starého dreva a miesto nebeských anjelov mu tvár olizuje jeho psík.

            „Bodaj ťa! Šlak aby ťa trefiu! To sem si moc dobre nezdrímeu.“ – hundre z neba spadnutý a znechutene si ušmudlanou handričkou-vreckovkou utiera tvár.

            „To sem moheu račik ten brót vozit! No… za babama nepújdu, stačí, ked mi jedna nadává a né to ešče pjet. Idu si račik nakut a nabrúsit motyku a rýl na zajtra. Na žňa mám nachystané, chleba bude napečený, nakúpí sa trochu masa, jedno kura by sa též zešuo, no ale v takých horkách sa neni radno nacpat ani moc pit, lebo… hned ťa trefí šlak! Stará udusí muadý grumbir s mrkvú, k temu studený kvašák ze sklepa a možú si aj prsty oblízat.“

Pavel Nemec Lelín   

,