Gbely – Bol. A bol ešte pred koncom. Prvá konferencia spojencov v Casablanke Roosvelt – Churchil – Stalin sa niesla v spoločných názoroch… no už na druhej Jaltskej, sa Winston Churchil snažil všetkými prostriedkami ovplyvniť amerického prezidenta by neustupoval toľko Stalinovi a aby mu vôbec neveril. Na poslednej Postupimskej, už bol svet rozdelený a bolo všetkým jasné, že spolupráca končí a nastane konfrontácia medzi víťazmi kto z koho a komu sa ešte podarí utrhnúť si niečo z povojnovej Európy, hlavne z porazeného Nemecka.

Gbely sa prebudili do slobodného rána 8. apríla 1945. Nemci opustili svoje ležovisko v mestečku v podstate bez boja. Len na Kopci sa bojovalo a násilný prechod cez rieku Moravu bol celkom krvavý. Pamätníci dlho spomínali na desiatky sovietskych padlých plávajúcich dolu prúdom. Gbelskí „partizáni“ sa zobudili a zabili starého Žídka za podozrenie že niekoho vyzradil, čo sa v budúcnosti vraj nepotvrdilo. Partia mladých naftárov si zmyslela že napadnú ustupujúce nemecké vedenie Naftových dolov a skrylo sa s jednou pištoľou v priekopách pozdĺž cesty. Aké bolo ich prekvapenie keď pred autom i za autom riaditeľa išli plno vyzbrojené transportéry aj s guľometčíkmi… môj otec spomína.. „Aj keby sme mjeli v klápincoch nose zaborené, aj tak by sme huavy nezdvihli!“ Takže mládežnícka gerila sa nekonala a možno riaditeľ došiel živý až do rozbitej Tisícročnej ríše, ktorá trvala len pár rokov. No Amíci sa nezapreli a zhodili ešte na riaditeľstvo pár „bombičiek“… ale zabili len vrátnika Janíka.

Takže 8. apríla ráno sa do gbelských obydlí a stodôl nakvartírovali noví páni východnej Európy – Sovietski vojaci.. a to niektorí doslova ešte do teplých postelí po vyšších nemeckých dôstojníkoch. Nemecky naši ľudia trocha vedeli a niektorí excelentne veď do „Rakús“ to bolo na skok, nemčina sa učila i pred vojnou, a v Gbeloch sa asimilovali aj nejakí Rakušáci… treba kováč Repich. (Repič) No s ruštinou to bolo horšie. Starý pán Viktor Bou, ktorý sa tu usadil po Prvej svetovej vojne hodiny Ruštiny nedával a o pani doktorke Kobyszkej a Šnircovej, ba o povinnej výučbe Ruského jazyka Gbelania (a nielen oni) ešte ani nesnívali! Tak sa nemôžeme čudovať že trocha popletená „všetečka“ Anastázia Horinková – zvaná Stázka Fuňka sa hrdo hlásila na tlmočnícku činnosť. Keď jej udivení spoluobčania dali kontrolnú otázku čo je to „Charašó“ (dobre).. tak pohotovo odpovedala… „Ná pod sem – alebo aj né!“ Druhý krát kričala na sovietskeho veliteľa keď sa im odtrhli koníky… „Pane voják, pane voják, utrheu sa vám soldát (vojak)!“ (miesto lóšaď – kôn) No… polygot Stázinka nebola, ani neexcelovala v lingvistike… ale aj snaha sa ráta!

Inak Gbely obišli prechodom fronty celkom ľahko. Jozef Tiso, rozporuplný prezident Slovenského štátu popravený za zločiny proti ľudskosti (nedostal milosť od prezidenta ČSR Eduarda Beneša, vraj za rozbitie Československa) oznámil v predstihu svojim obyvateľom, aby si zamurovali, zakopali, či inak ukryli zásoby potravín, či už pred nemeckými okupantami – či už pred sovietskymi osloboditeľmi. Aj keď sa zo začiatku dievčence a ženy skrývali, pokiaľ sa pamätám, pamätníci nespomínali nijaké znásilnenie, či iné vojnové excesy. Slovenská koruna dosahovala proti protektorátnej kurz… za jednu slovenskú – desať českých. (zlaté časy)… Záhoráci mali čo jesť aj piť! Slovensko sa Slovenským národným povstaním pripojilo k víťazným mocnostiam a trocha si vykúpilo svoje „pošmyknutie“ profašistickým režimom, veď okrem zapojenia sa na Ruskom fronte v Prvej svetovej (škoda že sme nemali Jaroslava Haška) v tej Druhej sme bojovali (i keď asi neradi) na východnom fronte po boku nemeckej armády proti Červenej armáde, ba sme plne oficiálne vyhlásili vojnu Spojeným štátom Americkým. Traduje sa s humorom, že americkí Slováci včítane Gbelanov sa klepali strachom, že sa pri amerických brehoch vylodí všetkých päť vojakov USA – Udatnej Slovenskej armády a nastane krutá bratovražedná vojna!

Slovensko prešlo socialistickou industrizáciou, socializmom s krutou i ľudskou tvárou, okupáciou armád Varšavskej zmluvy, reálnym socializmom i jeho „zamätovým“ pádom, a tým aj zrušením našej prítomnosti vo vojenskom pakte, sľubujúc si i ústami ponovembrového slobodne zvoleného prezidenta Václava Havla… „že už nikdy nevstoupíme do žádného vojenského paktu ani obraňího ani útočňího!“ Československo sa samorozpustilo o nás bez nás… a Česi aj Slováci vstúpili „slobodne“ do NATO! Gbely sa rozrástli, spriemyselnili, dávno sa zabudlo na močenie konopí, postavili sa bytovky, cesty, kultúrne zariadenia… na vojnu si už nikto ani nespomínal… a keď aj na nejakú… tak vzdialenú aj kilometrami aj geopolitickými záujmami.

Kto by si len pomyslel že bude vážna bratovražedná vojna priamo u našich susedov?! A znova sa Slovensko potáca v názoroch s kým a proti komu. Kamaráti sa hádajú na sociálnych sieťach, urážajú sa, ba sa pohnevajú na život a na smrť. Znova sa hartusí zbraňami, skúšajú sa balistické strely, provokuje sa a čaká sa, komu prvému ujdú nervy… a pes zahnaný do kúta hryzie. A čím sa bude budú hrýzť… či sa nám to páči a či nie, či to zakazujú nejaké dohodnuté konvencie… všetko jedno… použijú sa jaderné zbrane. A to víťaza nebude… budú len porazení a Slovensko so Záhorím tiež!

Neviem čo pre to urobiť aby konflikt neeskaloval… bodaj by to nebola pravda. Gbelania sme malí páni, ba celý štát sme malí páni… rozhodli iní a inde… sme nepoučiteľní. Modlime sa! Možno to pomôže!

Pavel Nemec Lelín   

.

Gbely

.

.