Každá doba, storočie či desaťročie je niečím príznačná. Buď je to technika, veda, revolúcie či vojny. Aj koniec 20. a začiatok 21. storočia bol svojím spôsobom poznačený. Objavilo sa nové slovo, nový vedný odbor. G e n e t i k a . A začalo sa skloňovanie. V každom páde sa toto kúzelné slovo objavovalo či už samostatne, alebo v spojitosti s inými slovami ako napríklad DNA, RNK, ALELA, GENETICKÝ KÓD a podobne. Je nám jasné, prečo naše deti majú modré či hnedé oči, prečo krvnú skupinu A alebo B, že máme v sebe zakódovanú náchylnosť k tej či onej chorobe, že to či ono sme zdedili po jednom či druhom biologickom rodičovi. Skrátka, genetika otvorila oči národu.

Málokto vie, ako sa genetika ako vedný odbor vyvíjala a na čom budovala. A je vonkoncom málo ľudí, ktorí vedia, že jeden z prvých úspešných genetických projektov bol za vlády Márie Terézie a jeho realizácia prebiehala na Holíčskom panstve. Málokto vie, že hlavným aktérom tohto genetického projektu boli o v c e . V dnešnej dobe je trocha nezvyklé v povodí rieky Moravy, na Záhorí hovoriť o ovečkách. Veď ovce, valaška, fujara a valasi, to je obraz Nízkych Tatier, Liptova a ďalších hornatých častí Slovenska. Odložme však zidealizovaný obraz Slovenska i osobný sarkazmus a veľmi seriózne sa pozrime na daný problém.

Medzi prvé domestikované zvieratá patrili ovce. Ich vzhľad, ich obraz dokážu rekonštruovať archeológovia z kostrových nálezov takmer do podrobností. Ovce počas svojho vývoja až do 18. storočia svojím prirodzeným spôsobom menili svoj exteriér i úžitkové vlastnosti, čo bolo vlastne odzrkadlením ich životného prostredia. Na území Slovenska sa v 18. stor. chovala ovca sedliacka (ovis aries rustica) označovaná tiež často ako ovca poľná, domáca, zemská či birecká. Mala vyššie nohy, podlhovastú hladkú hlavu, rohy len zriedka a dlhé uši. Hmotnosť bahnice bola 60 až 65 libier (33,6 – 36,4 kg), hmotnosť barana 75 až 80 libier (42 – 44,8 kg). Striž vlny sa prevádzala dvakrát do roka. Produkcia vlny pri dvojnej striži (letnej a zimnej) za rok sa pohybovala okolo 2 libier (1,12 kg). Ak bola striž prevádzaná jedenkrát za rok dosahovala vlna dĺžky 2,5 – 3 cóle (6,36 – 7,62 cm). Vlnu mala hrubú, takmer nezkaderenú a tvrdú. Rúno slabé, neuzatvorené. Farba vlny bola biela, čierna, hrdzavohnedá, strakatá, hnedá alebo plavá. Z vlastností vynikala jej otužilosť, menšia citlivosť na vplyvy vlhkého počasia a neprieberčivosť v krmive. Mala kvalitné mäso, väčšiu výkrmnosť a vyššiu dojivosť. Jej čistá natalita vypočítaná z výkazov o výbere ovčieho desiatku od poddaných na Holíčskom panstve z obcí Gbely, Unín a Radimov za roky 1743 až 1751 sa pohybovala v rozmedzí 83,47% až 113,59%.

Dve najstaršie zachované účtovné knihy panstva Holíč potvrdzujú i ekonomickú efektívnosť chovu pôvodných sedliackych oviec. Na ovčíny v Gbeloch, Chorvatsku, Kopčanoch a Uníne bol v roku 1758 celkový výdaj iba 137 zlatých a 65 grajciarov. Príjem z chovu oviec však činil 315 zlatých a 51 grajciarov. Za predaj vlny v tom istom roku sa utŕžilo 591 zlatých a 90 grajciarov. Bolo predaných 864 libier (483,84 kg) zimnej vlny, 1 109 libier (621,04 kg) letnej vlny a 808,25 libry (452,62 kg) j a s n e j v l n y z ovčína v Gbeloch. K spôsobu účtovania a vedeniu nákladov z tohto obdobia treba podotknúť, že chov oviec nebol zaťažený hodnotou vlastne vyprodukovaných a spotrebovaných krmív a ani cenou práce, ktorú bezplatne odviedli poddaní. Náklady obsahovali len priamo zaplatené čiastky v peniazoch.

Šľachtenie oviec – I. etapa

Osemnáste storočie je v našich dejinách známe ako storočie manufaktúrne, ako storočie priemyselnej revolúcie, ktorá sa na Europský kontinent prenášala z Anglie a nachádzala tu podporu hlavne u takých osobností akým bol manžel Márie Terézie.

Františka Lotrinského súveké pramene a literatúra označujú za jedného z najväčších priemyselných podnikateľov v Rakúsko – Uhorsku. Ešte v roku 1736 jeho zásluhou vznikol na Šaštínskom panstve najväčší manufaktúrny podnik na Slovensku – šaštínska kartúnka a v rokoch 1740 až 1743 v Holíči manufaktúra na majoliku a wegwoodsky porcelán.

Podnikateľská činnosť Františka Lotrinského nebola len jednostranne zameraná na priemysel. Jeho činnosťou je ovplyvnená i poľnohospodárska výroba a to najmä v oblasti Holíča. Pod vplyvom priemyselnej revolúcie prebiehajúcej v textilných manufaktúrach sú kladené nové požiadavky na akosť spracovanej vlny. Vlna rôznorodej kvality (poväčšine hrubej) pôvodných sedliackych oviec je cenovo potláčaná do úzadia. Na medzinárodných dražbách sú preferované vlny jemnejšieho charakteru a výberové vlny. Za týchto okolností prichádza k prvej etape šľachtenia našich pôvodných sedliackych oviec metódou pozitívnej selekcie. Celoštátny charakter táto etapa nadobúda dekrétom cisárskeho dvora zo dňa 7.4.1756 v ktorom sa píše o zlepšení produkcie jemnejšej vlny baranmi pôvodných dvojstrižných oviec. Obsah dekrétu sa plnil i na Holíčskom panstve. Nasvedčuje tomu spomínaný zápis v hlavnej účtovnej knihe z roku 1758 o predaji jasnej vlny z ovčína z Gbelov. Údaj o jasnej vlne a neskoršie okolnosti vo vývoji chovu oviec na tomto panstve, ako i to, že panstvo Holíč bolo spomedzi rozsiahlych cisárskych majetkov vybrané popri rakúskom Mannersdorfe ako jedno z hlavných zošľachťovacích chovov svedčí o tom, že v Gbeloch bolo výberom vytvorené stádo oviec s rovnakými dedičnými faktormi (genotypom) produkujúce „jasnú vlnu“. Aká vlna sa označovala termínom jasná a aké boli jej fyzikálne a mechanické vlastnosti nie je známe. V práci V. Kurza: „Chov selské ovce v Čechách podle historických prác“ sa uvádza, že najlepšia vlna na súkenícke spracovanie bola biela. Ostatné ako čierna, hnedá alebo plavá bola vhodná len pre pančuchárov.

Šľachtenie oviec – II. etapa

Nastúpená cesta šľachtenia oviec vychádzajúca z nášho pôvodného plemena bola cestou zdĺhavou a nezodpovedala vo svojich výsledkoch požiadavkám na surovinu textilným manufaktúram, ktorých vývoj mal oveľa rýchlejšie tempo.

V tej dobe už boli známe výsledky v šľachtení oviec vo Švédsku, kde boli prvýkrát dovezené španieske merinky. V roku 1727 J. Ahlstrom vo Švédsku uverejnil prvú odbornú knihu o zásadách chovu týchto oviec.

Okrem španieských meriniek druhým plemenom oviec v Európe, ktoré sa vyznačovalo jemnejšou vlnou ako mali sedliacke ovce, boli ovce p a d u á n s k e . K nám boli importované cez Markopailsku odchovňu plemenných oviec. U nás bola známa pod názvom ovca paduánska, ovca hodvábna alebo ako ovca neapolská. Vyznačovala sa silným a veľkým vzrastom, silnejšími končatinami, veľkou hlavou s typickým oblúkonosím profilom. Mala veľké a previsnuté ušnice. Na hlave, nohách a bruchu málo obrastená. Vlnu mala jemnú, nežnú, dlhú, veľmi riedku s pravidelnou tvorbou a žltým tukom. V porovnaní s našími pôvodnými sedliackymi ovcami mala jemnejšiu vlnu, oproti španielskym merinkám však hrubšiu.

Prenikanie týchto oviec môžeme datovať do šesťdesiatych rokov 18. storočia. Posledný významný import paduánskych oviec bol v roku 1782 na cisárske majetky, kedy sa do Holíča dostalo 20 baranov a 98 bahníc.

O tejto kapitole v histórii šľachtenia oviec u nás nie je toho veľa známe. Je známi iba výsledok a to ako neúspech. Tretia generácia krížených oviec sa viac ponášala na sedliacke ovce ako na paduánske. Vtedajšou terminológiou to bolo nazvané „odrodenie od druhu“.

Šľachtenie oviec – III. etepa

Podľa popisov a archeologických nálezov sa stretávame s jemnovnnými ovcami už v staroveku v 8. storočí pred naším letopočtom v Malej Ázii. Odtiaľto sa dostali cez Grécko, Taliansko, severnú Afriku do Španielska, kde za vlády Maurov zaznamenali veľký rozmach. Ich chov bol podporovaný i po vytlačení Maurov zo Španielska, najmä kráľmi aragonskými a kastílskymi. Chov jemnovlnných oviec podporovala i vysoká šľachta a cirkevné majetky. Čriedy oviec sa pásli na obrovských plochách Španielska a počas roku museli prekonávať veľké vzdialenosti. V lete sa pásli na náhorných rovinách provincie Leone a Kastílie a v zimnom období v miernom podnebí provincie Estremadura a Andalúzie. Tieto ovce boli nazývané o v e j a s m e r i n o s , t.j. kočovnými ovcami. Postupom rokov sa vžil výraz merinos pre označenie plemena. V Španielsku bolo viacej kmeňov týchto jemnovlnných oviec, navzájom sa líšiacich stavbou tela, obrastom, kvalitou a dĺžkou vlny. Tieto kmene po roku 1723 dostali všeobecne uznávané mená po ich majiteľoch ako Portágo, Montarco, Negretti, Escuriál, Infantado, Iranda do Cuena, Alcoles, Alfaro, Bejar, Kurbieta, Villa paterna, alebo podľa pôvodnej chovnej oblasti ako leonské, soriajské a guadalupské mrinky.

Španielski kráľovia, vedomí si aké zisky im prináša chov merinových oviec vydali najprísnejšie zákazy vývozu nielen živých zvierat, ale i vývoz vlny bol zaťažený vysokým clom. Iba nástupom Filipa V. na španielsky trón prišlo k zmene politiky a v jednotlivých prípadoch dovolil vývoz živých oviec, alebo nimi obdarovával cudzích vladárov. Prvé takéto povolenie dostal Švéd Altströmer v roku 1723. V ďalších rokoch nasledoval vývoz do Anglie, Francie, Nemecka, Rakúsko – Uhorska a Ruska. Toto uvolnenie netrvalo dlho. Stačilo však, aby merinové ovce boli rozšírené nielen po Európe ale i po Amerike a Austrálii.

Na dátum kedy sa merinové ovce dostali do Rakúsko – Uhorska nepanuje medzi historikmi jednotný názor. Taktiež je rozpor i v tom, kde bol umiestnený prvý transport meriniek, ktorý prišiel na cisárske majetky. Ako prvé sa uvádzajú chovy v Markopaile v Chorvátsku a v Holíči na Slovensku. Analýzou historických prameňov je odôvodnený predpoklad, že to bolo pred rokom 1770.

Zošľachťovací proces, ako prvá fáza prevodného kríženia prebiehal pre nedostatok plemenného materiálu veľmi pozvoľne. Prispelo k tomu i rozpustenie kmeňového chovu v Markopailu v roku 1782, kedy odtiaľto bolo doplnené a zväčšené stádo jemnovlnných oviec o 144 baranov a 98 bahních španielskych, 20 baranov a 98 bahníc paduánskych. Rozširovanie chovu jemnovlnných oviec prinášalo so sebou i rozširovanie ovčínov. Pokiaľ v roku 1759 boli ovčíny na Holíčskom panstve iba v Gbeloch, Chorvatsku (dnes už zrušený hospodársky dvor neďaleko obce Dubovce), Kopčanoch a Uníne, sú v roku 1793 okrem týchto uvádzané v hlavnej účtovnej knihe Holíčskeho panstva ešte ovčíny v Holíči, Budkovanoch, Petrovej Vsi, Lopašove a vo Vrádišti.

Posledný nákup merinových oviec v Španielsku pre cisárske majetky bol prevedený v rokoch 1802 – 1803. Merinky v počte 1 488 kusov nakúpené severozápadne od Madridu z okolia mesta Villacastin boli rozdelené na panstvá Holíč, Hodonín, Scharfeneg, Esslingen, Laxenburg, Artstter, Leonhard a Mannersdorf. Po tomto poslednom importe meriniek nastáva dominatný rozvoj ich chovu nielen v oblasti Holíča, ale i v celej bývalej Rakúsko – Uhorskej monarchii. Do roku 1805 vzrástol počet oviec originál španielskych i zošľachtených na Holíčskom panstve na 7 005 kusov. Na výkaze počtu oviec z júla 1806 je zachytený stav

6 634 kusov. Na poklese o 371 kusov oproti roku 1805 sa podieľali i vojenské udalosti z tejto doby. Bitka troch cisárov u Slavkova dňa 2.12.1805 sa bezprostredne a kruto dotkla i Holíča. Prechádzali tadiaľto porazené, demoralizované a hladné jednotky rakúskeho cisára a ruského cára.

Prevážna väčšina importovaných meriniek v Rakúsko – Uhorsku bola z kmeňa negretty a infantado. Vzdelanec a publicista Rudolf André, riaditeľ panstva Rájec na Morave vo svojej práci : „Návod k zušľachťovaniu dobytka ovčieho podľa zásad opierajúcich sa o prírodu a skúsenosť“ (Praha 1816) sa veľmi podrobne zaoberá popisom a vlastnosťami „originálnych španielskych oviec“. Citujem:

Tento dobytok sa vyznačuje zvlášť silnou a peknou telesnou stavbou a v dôsledku toho jedinečne jadrným a bujným rastom vlny. Vo vývine ušľachtilého barana prevláda určitá bujnosť spolu s jadrnosťou, prvé platí výborne o koži. Hlava je krátka a silná, čelo a žuchvy silne obrastené vlnou, nos pekne zahnutý so zriasenou kožou, nozdry a oči veľké a ohnivé. Rohy silné, široké, tesne pri hlave a prebiehajú v tesnom, spravidla dvojitom vinutí po dvoch stranách hlavy, majú niečo kostnatého a chýba im listovité jamkovanie, obvyklé u rohov iných oviec. Hlava je bujne zarastená vlnou. Krk je dlhší a širší, značného obvodu, tak ako hrudník. Trup je pretiahlejší a brucho sudovite zaoblené v dôsledku zvlášť širokého chrbáta a krížov. Nohy krátke a silné zvlášť v kĺboch až po paznechty, čím vzniká pevný krok a flegmatický pohyb pri inak značnej ohnivosti. Sú až dole porastené vlnou a priame, nezahnuté do vnútra. Chvost silný, miešok veľký, zarastený a silne zvislý. Bujný rast kože tvorí riasy a golier na krku i prsiach a po oboch stranách chvostu a kolien. Čím jemnejšia koža, tým jemnejšie záhyby. Drobné barany majú veľký lalok.

Ovce – matky (bahnice) ušľachtilého španielske ho plemena sú vcelku až na pohlavné rozdiely a rohy podobné baranom, len v jemnejšom merítku. Klenutie nosa nie je nápadné, hlava nie je zvlášť silná, krk tenší a zaoblenie brucha je výraznejšie ako u barana. Chrbát a stavba končatín je podobná ako u barana. Na bruchu býva pozdĺžny lalok podobný pohlavnému údu barana tiahnúci sa od vemena k pupku. Takéto matky patria k najlepším v čriede. Sila a jadrnosť telesnej stavby sa prejavuje i u rúna, ktoré je husté, vlna jemná a veľmi mastná a preto elastická, jadrná a dáva po spracovaní najpevnejšie súkno.

Popis meriniek zanechaný R. Andrém môžem doplniť ďalšími údajmi získanými rozborom vzoriek vlny nájdených v archíve v Brne z roku 1817 od „barana číslo 56 Infantado originál španielskeho“

U k a z o v a t e ľ	Hodnoty
Prirodzená dĺžka v cm	5,5
Sortiment	AAAA
Počet stupňov bradfordskej stupnice	16,10 ± 0,19
Hodnota variačného koeficientu v %	16,84
Pevnosť (zachovaná ku dňu rozboru) v g	4,45
Ťažnosť (zachovaná ku dňu rozboru) v %	29,02

Základné fyzikálne a mechanické vlastnosti vlny barana holíčskeho chovu z roku 1823 sú uvedené v nasledujúcej tabuľke:

U k a z o v a t e ľ	Hodnoty
Prirodzená dĺžka v cm	5,5
Sortiment	AA
Počet stupňov bradfordskej stupnice	18,51 ± 0,21
Hodnota variačného koeficientu v %	19,82
Pevnosť (zachovaná ku dňu rozboru) v g	5,30
Ťažnosť (zachovaná ku dňu rozboru) v %	14,56

Rozborom bolo zistené, že vzorka vlny uložená v Národnom archíve SR v Bratislave je vzorka z jahňaťa (hrotovité ukončenie vlnovlasov).

Charakteristickým znakom obdobia „zlatého rúna“ v Rakúsko – Uhorsku je extenzívny spôsob hospodárenia – narastanie výroby zvyšovaním početných stavov chovaných oviec. S narastajúcim počtom oviec na Holíčskom panstve, rozširovali sa i ovčíny. Ako už bolo predtým spomenuté v roku 1759 (pred importom meriniek) boli celkom 4 dvory, na ktorých sa chovali ovce. V roku 1793 (v čase importov) je ich už 9. Riadené boli zodpovednými úradníkmi a to :

Wiessenbök – zodpovedný úradník za ovčíny v Holíči, Kopčanoch, Budkovanoch, Uníne

a Gbeloch.

Karol Happel – zodpovedný úradník za ovčín v Petrovej Vsi.

Johan Sowick – zodpovedný úradník za ovčín Chorvátsko.

Vdova Kacha – zodpovedná za ovčín v Lopašove.

Johan Löblfeld – zodpovedný úradník za ovčín vo Vrádišti

Funkčné poradie na hospodárskom dvore bolo následovné:

– Ober knecht

– Meister knecht

– Lämmer knecht

– Mittreiber

Samostatná funkcia bola – Mayerlich meisterknecht, ktorý bol platove postavený na úroveň Ober knechta.

V týchto rokoch sú vynakladané i značné finančné čiastky na opravy a stavby nových ovčínov. V roku 1793 bol výdaj na stavbu ovčína v Gbeloch 1 743 zlatých a 21 grajciarov. Súčasne boli prevádzané opravy ovčínov v Petrovej Vsi a vo Vrádišti. V roku 1794 bol opravený ovčín v Holíč a na výstavbu ovčína Chorvátsko bolo vyplatených 234 zlatých a 17 grajciarov. V roku 1796 boli vykonané opravy ohrád pre ovce pri rieke Morave. Počet dvorov s chovom oviec do roku 1805 (po posledných importoch) stúpol na 11.

Z geografického hľadiska môžeme hospodárske dvory Holíčskeho panstva, na ktorých sa chovali ovce rozdeliť na dve skupiny:

Hospodárske dvory s pozemkami rovinnými, v povodí rieky Moravy a Chvojnice

močaristými. Patrí sem hospodársky dvor Holíč, Kopčany, Gbely, Močidlany,

Vrádište, Cunín a Petrova Ves.

Hospodárske dvory s pozemkami vlnitými v predhorí Bielych Karpát. Do tejto skupiny patria Budkovany, Unín, Lopašov a Chorvatsko.

Toto skupinové zaradenie dáva obraz i o kvalite pastvín a získaných krmovinách, hlavne sena a otavy. Produkcia týchto objemových krmív tvorí nosnú kostru kŕmnej dávky. Presné zloženie kŕmnej dávky v jednotlivých ročných obdobiach podľa kategórií oviec nie je známe. Archívny výskum však prekvapivo ukázal na skutočnosť, že ovce na Holíčskom panstve v priebehu rokov z ktorých sa zachovali záznamy, boli počas celého roka kŕmené suchými objemovými krmovinami (senom a otavou). S takouto snahou o celoročnú stabilitu aspoň niektorých zložiek kŕmnej dávky sa nestretáme v žiadnej odbornej literatúre analyzujúcej chovy oviec v 18. storočí. Zásada stability kŕmnej dávky je základným predpokladom produkčných a reprodukčných schopností oviec.

Pôvodné sedliacke ovce chované v sledovanej oblasti do prelomu 18. 19. storočia boli úžitkové produkciou mlieka a vlny. Importované merinky zo Španielska a nimi zošľachtené naše domáce ovce boli zamerané už len na produkciu vlny. Striž vlny sa Holíčskom panstve prevádzala jeden krát za rok v mesiaci júni alebo júli. Na susednom Šaštínskom panstve, ktorého majiteľom bola taktiež cisárska rodina, sa striž organizovala na mesiac máj až júl. Striž jahniat bývala v auguste. Tesne pred strihaním boli ovce okúpané. Vlastné strihanie bolo prevádzané na plachtách. Nastrihaná vlna bola po odstránení nečistôt a pretriedení vrecovaná do žochov. Hmotnosť vlny v jednom žochu sa pohybovala okolo 140 kg. Strihania oviec sa okrem obsluhujúceho personálu zúčastnili i zodpovední úradníci. O množstve nastrihanej vlny z každej ovce bol prevedený záznam. Zo zachovaných dokladov vidíme, že boli sumarizované podľa kategórií oviec a hospodárskych dvorov. Na výkaze o celkovej striži za celé panstvo sú uvádzané i prepočty o priemernej striži na jednu ovcu s porovnaním údajov o striži v predchádzajúcom roku. V roku 1807 sa od 5 724 kusov oviec nastrihalo 191 centov a 81 libier (10 742,50 kg) vlny, čo priemerne na jednu strihanú ovcu predstavuje 1,87 kg. V porovnaní s predchádzajúcim rokom (1806) bol nárast priemernej produkcie vlny o 0,59 kg. Najväčšia striž na jednu ovcu bola na hospodárskom dvore Petrova Ves u kategórie „staré bahnice“, kde predstavovala 3 libry a 22 ,75 lóta (2,07 kg). Iba o 0,013 kg menej bolo nastrihanej vlny v kategórii „starých a dvojročných baranov“ na hospodárskom dvore Cunín. Maximálnu striž v tomto roku, 5 libier a 51 lótov (3,69 kg) dala bahnica z hospodárskeho dvora Budkovany. Tento dvor i nasledujúcom roku si udržal prvenstvo maximálnej striže, kedy od uvedenej bahnice sa nastrihalo 4 libry a 10 lótov (2,41 kg) vlny. O dva roky neskôr, t.j. v roku 1809 sa na Holíčskom panstve nastrihalo celkom 218 centov a 55 libier (12 240,10 kg) vlny, čo na jednu ovcu predstavovalo 1,93 kg. Priemerná striž „originálnej bahnice“ bola 2,12 kg a „originálneho barana“ 2,39 kg.

S nastupujúcou jeseňou začína najdôležitejšie obdobie v chovateľskom roku. Okolo Michala (29.septembra) sa začína so zapúšťaním oviec. Počet bahníc na jedného „originálneho barana“ sa na území Rakúsko – Uhorska pohyboval podľa finančných možností jednotlivých chovateľov a možnosti nákupu týchto chovných zvierat. V návode ako postupovať pri krížení našich domácich oviec s baranmi španielskymi, ktorý rozposlala Vlastenecko hospodárska spoločnosť v roku 1776 na veľkostatky bol uvádzaný pomer 1:30. Rudolf André v § 28 svojej práce „ Návod k zušlechťování dobytka ovčího podle zásad opírajícich se o přírodu a zkušenosti“ uvádza zásadu, že jednému baranovi nemá byť pridelených viac ako 40 bahníc. Žiadny baran nemá byť pripúšťaný pokiaľ nemá 2,5 roka. Na cisárskych rodinných majetkoch sa na jedného importovaného barana počítalo s 20. kusmi bahníc. Táto direktíva daná dekrétom sa nie veľmi presne dodržovala. Zo zachovaného priparovacieho plánu z panstva Šaštín, hospodársky dvor Bištava v roku 1838 , jednému baranovi „ p e p i n i e r o v i “ bolo pridelených 23 kusov bahníc. Aby sa vyhlo príbuzenskej plemenitbe (inzuchtu), boli plemenné barany do roku 1820 pre chovy cisárskych majetkov na území Slovenska a Moravy dodávané z chovov Dolného Rakúska. V rpku 1814 bolo dodaných z mannensdorfského chovu celkove 217 kusov plemenných baranov a to pre Holíč 44 ks, Budkovany 12 kusov, Šaštín 35 kusov, Hodonín 78 kusov, Prušánky 10 kusov a Pavlovice 38 kusov. Okrem toho z chovu v Eslingene bolo dodaných pre Holíč 30 ks, Šaštín 16 ks, Hodonín 19 ks a Pavlovice 11 ks baranov. O rok neskôr bolo iba z eslingenského chovu dodaných pre Holíč 16 ks, Šaštín 31 ks, a Hodonín 34 ks plemenných baranov. Obidva rakúske chovy (Mannersdorf a Esling) i v roku 1818 boli dodávateľmi pre Holíč, Šaštín, Hodonín a Pavlovice, kedy dodali 137 kusov baranov.

Rok 1820 je rokom významným v chove oviec v oblasti Holíča. Okrem toho, že v tomto roku začína holíčsky chov produkovať plemenných baranov pre vlastnú potrebu, je v tomto roku u k o n č e n é prevodné kríženie v tejto oblasti

Bahnenie oviec sa uskutočňovalo v mesiaci marci. Počas obdobia pôrodov bol obsluhujúci personál posilnený ďalšími pracovníkmi z radov miestnych poddaných, ktorí konali nepretržitú službu (vo dne i v noci) v ustajňovacích priestoroch. Z celkového počtu narodených jahniat bolo zo zachovaných dokladov za roky 1809 až 1826 iba 2,13% dvojičiek. Najviac dvojičiek sa narodilo v roku 1824 (3,01%), najmenej v roku 1814 (0,73%). Toto percento narodených dvojčiat čiastočne vysvetľuje i nízku natalitu „originálnych“ i zošľachtených bahníc, ktorá bola za roky 1816 až 1818 u originálnych bahníc 88,86% a u zošľachtených bahníc 88,29%. Selekcia u narodených jahniat v stádach importovaných oviec nebola žiadna. Všetky narodené a odchované jahňatá boli vedené ako chovné. V stádach zošľachtených oviec boli všetky bahničky zaraďované do chovu. V kategórii zošľachtených barančekov bola situácia opačná. V roku 1809 z 1 109 kusov barančekov bolo 996 vyškopených a do ďalšieho chovu ponechaných iba 113 kusov. Škopenie (kastráciu) prevádzali bačovia s pomocníkmi. Zásada o zaraďovaní do chovu len exteriérovo najlepších zošľachtených baranov bola prísne dodržiavaná. Na susednom panstve Šaštín bola situácia taká, že po roku 1808 nebol do vlastného chovu zaradený ani jeden baran vlastnej produkcie.

Toto jednostranné zameranie na produkciu čo možno najjemnejšej vlny pre potreby textilného priemyslu, prinieslo so sebou zníženie reprodukčných vlastností chovaných oviec. Je otázne, do akej miery si tento nedostatok uvedomovali vtedajší chovatelia. Chovateľským omylom bolo zaraďovanie do chovu v stádach „originálnych oviec“ všetkého čo sa narodí. Jediným selekčným znakom bolo 100% španielskej krvi. Zo selekčného postupu v skupinách zošľachtených oviec je zrejmé, že v dobe rozkvetu chovu oviec, t.j. prvej polovici 19. storočia prevládala domnienka, že nositeľom dedičných vlastností je v prvom rade samčie pohlavie a až potom samičie. Iba tak si môžeme vysvetliť tvrdé vyraďovanie zošľachtených baranov z chovu v dobe, kedy sa za jedného barana platili tisícové sumy zlatých.

„Schäferein, Brauhaus, Teich machen die böhmische Herren reich“. Do akej miery je tento výrok pravdivý potvrdzujú údaje o chove oviec a zároveň rozširujú tvrdenie, že ovčíny boli zdrojom značných príjmov nielen pre českých pánov, ale pre chovateľov oviec všeobecne. Na Holíčskom panstve bol chov oviec ziskový v dobe chovu pôvodných sedliackych oviec. Jeho ziskovosť stúpla hlavne po importoch starošpanielských meriniek. V roku 1793 je zisk z chovu oviec 7 657 zlatých a 3,5 grajciara, čo je oproti roku 1758 desať násobok. Tento zisk stúpol o rok neskôr (1774) na 14 972 zlatých a 6 grajciarov. V hlavnej účtovnej knihe panstva Holíč – rok 1796 je prvý krát zmienka o predaji baranov. V máji bolo predaných 30 ks baranov za 1 102 zlatých. S rozvíjajúcim sa predajom oviec závratnou rýchlosťou stúpa ziskovosť. V roku 1797 je už zisk 22 113 zlatých a 20,5 grajciara. V tomto roku si z Holíčskeho panstva kúpil vrchný komorník gróf Colloredo baranov za 1 732 zlatých a 30 grajciarov. Popri tomto najväčšom odberateľovi sú i ďalší. Kupuje tu:

gróf Esterházy 40 baranov za 900 zlatých

gróf Trautmannsdorf 30 baranov za 675 zlatých

knieža Lichtenstein 18 baranov za 405 zlatých

knieža Kaunic 6 baranov za 135 zlatých

gróf Nimbsch 4 baranov za 90 zlatých

gróf Brunnschwick 3 baranov za 67 zlatých a 30 grajciarov

Cena jedného chovného barana v tomto roku (1797) bola 22 zlatých a 30 grajciarov. Aká to bola vysoká cena dá sa porovnať s cenou 1 zlatý za barana za akú sa predalo 7 baranov holíčskemu židovskému mäsiarovi.

Pod tlakom zvyšujúceho sa dopytu po ovciach nového typu akými boli importované marinky a nimi zošľachtené naše pôvodné ovce, je predaj oviec v Holíči uskutočňovaný formou licitácií (dražieb). Prvá písomná zmienka o takejto dražbe je z roku 1805. Časopis „Oekonomische Neuigkeiten und Verhandlungen“ z roku 1819 v rubrike zahraničnej poľnohospodárskej literatúry, pretiskuje z anglického časopisu „The Farmers Magazine“ (Edinburg, august 1818) správu o dražbe oviec v Holíči dňa 21. augusta 1810. Podľa tohto časopisu sa tu v tento deň predalo 700 baranov a 320 bahníc, za účasti uhorských a českých kupujúcich. Cena baranov sa pohybovala od 2 000 do 7 000 zlatých. Do akej miery správa o cene 7 000 zlatých za barana je pravdivá ťažko môžeme s odstupom rokov posúdiť. V dokladoch – licitačných listinách, zachovaných z týchto dražieb ani jeden krát cena za kus nestúpla tak vysoko. Celkový nákup oviec však často prevyšoval túto sumu. Napríklad v roku 1817 gróf Trauttmannsdorf za 409 kusov bahníc zaplatil 19 276 zlatých.

Dražby boli pravidelne každoročne poriadané v tretej dekáde augusta. Podľa záujmu kupujúcich a množstva ponúkaných oviec trvali dva až tri dni. Predaj bol organizovaný tak, že prv boli vydražené bahnice, potom špičkové barany a nakoniec ostatné barany.

Pri licitácii 22. a 23. augusta 1814 bolo predaných celkom 2 988 kusov oviec, za ktoré sa utŕžilo 85 396 zlatých a 48 grajciarov. Na dražbe sa zúčastnilo 68 kupujúcich. Najdrahšie bol predaný baran č. 103, ktorého za 1 010 zlatých kúpil barón Podstatzký.

Predaj oviec formou licitácii pokračoval aj v nasledujúcich rokoch. Vrcholom dosiahnutých tržieb je snáď rok 1817, kedy sa za predané ovce utŕžilo 217 104 zlatých. Najvyššiu cenu

3 000 zlatých za barana číslo 488 zaplatil gróf Hardig. Po tomto roku nastáva pokles celkových tržieb. V roku 1818 to bolo 204 162 zlatých a v roku 1819 to bolo iba 114 979 zlatých. S poklesom tržieb klesajú i maximálne ceny dosahované za jednotlivých chovných baranov.

Podľa zachovaných licitačných listín, predaj oviec v Holíči pokračoval i v nasledujúcich rokoch až do roku 1836. Nikdy však celkové tržby a ceny za jednotlivých baranov nedosiahli takej výšky ako v rokoch 1815 až 1817. Licitácia v dňoch 22. a 23. augusta 1836 je zaujímavá tým, že tu okrem širokej rady kupujúcich je i Alexandrovič z Tarnopolu a Fridrich Vill z Ruska.

Na Holíčskom panstve bola chovu starošpanielských merinových oviec a ich krížencom venovaná neobyčajná pozornosť. Ich speňažovanie a licitácie boli brané ako významné spoločenské udalosti spojené s hostinami, čo dokladujú výkazy rozbitého skla a porcelánu z inventára Holíčského zámku, ktoré sú prílohou licitačných protokolov. Vysvetľovať si toto počínanie vysokými predajnými cenami oviec je vysvetlením jednostranným. Pravú podstatu ukazuje nasledovná tabuľka, ktorá zachytáva akým % sa podieľal chov oviec na celkovom zisku panstva Holíč. K rokom 1825 až 1830 treba poznamenať, že je to doba kedy holíčsky chov oviec dávno prekonal kulminačný bod svojho rozkvetu.

Podiel chovu oviec na zisku panstva Holíč

Rok	Celkový zisk panstva Holíč	z toho chov oviec
		v zlatých	v %
1825	62 041 zlatých a 23 grajciarov	31 270 zl a 83 gr	50,40
1826	40 973 zlatých a 98 grajciarov	2 799 zl a 12 gr	6,83
1827	85 258 zlatých a 88 grajciarov	44 040 zl a 11 gr	51,65
1828	55 574 zlatých a 71 grajciarov	15 944 zl a 87 gr	28,69
1829	77 180 zlatých a 90 grajciarov	15 263 zl a 60 gr	19,77
1830	64 177 zlatých a 93 grajciarov	19 213 zl. a 78 gr	29,93

Tridsiate roky 19. storočia prinášajú so sebou nielen stagnáciu chovu oviec, ale i prvé likvidácie predtým prosperujúcich chovov. Z rozhodnutia riaditeľstva cisárskych majetkov vo Viedni, bol zrušený chov merinových oviec v roku 1835 na panstve Scharfeneg v Rakúsku. Ovce z tohto panstva v počte 1 596 kusov boli presunuté do Holíča

Hromadné likvidácie chovov oviec boli odrazom technických a ekonomických procesov v hospodárskom živote Rakúsko – Uhorska. Z týchto okolností, ktoré tak nepriaznivo ovplyvnili chov oviec boli:

– zavádzanie technických plodín do osevných postupov na úkor krmovín

– nové požiadavky textilného priemyslu na ovčiu vlnu

– dovoz austrálskej a kapskej vlny za výhodných cenových podmienok.

Chov oviec v oblasti Holíča pretrval vo svojich zlomkoch až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Ako však boli zrušené chovy na ostatných lokalitách si môžeme demonštrovať na prípade panstva Šaštín, kedy v priebehu mesiaca január a február roku 1861 boli ovce do jedného zlikvidované.

Záverom

Diplomová práca Historický vývoj a súčasný stav chovu merinových oviec na Slovensku bola v roku 1978 obhájená na Vysokej škole poľnohospodárskej v Brne, kde je i uložená vo vysokoškolskej knižnici. Jej prvá časť pomocou archívnych materiálov dokladuje rozsiahle a úspešné šľachtenie oviec na podklade premysleného a plánovaného procesu. Ukazuje akú dôležitú úlohu v tomto procese zohral Holíč s okolitými dedinami a hospodárskymi dvormi. Zároveň ukazuje, kam až siahajú „korene“ novodobého vedného odboru – genetiky.

Viem, že nič nie je dokonalé, čo by sa nedalo doplniť alebo upresniť a to platí i o tejto práci. Už teraz sú potvrdzované licitácie oviec v Holíči aj z iného historického prameňa. Je ním kronika „Protokol počasí“ od autora Jána Petroviča (1759 – 1820), ktorý potvrdzuje licitácie oviec v rokoch 1806, 1810, 1811 a zároveň aj uvádza ceny predaných oviec. Autor doslovu (P. Proksa) však mylne hovorí o „švajčiarskych ovciach“.

Poznámka: Uverejnené v časopise Záhorie č. 5/2003

Autor: Ing. Miroslav Čársky ( výber z diplomovej práce )

Foto zdroj: https://www.blackhilloutdoor.sk/

Z archívu ezahorie.sk