Bum…Bum… búcha kováč v Janovej hlave.

A keby len v hlave! Včera po úspešnom zavŕše­ní mlatby, ktorú zvládol samučičký sám, a ešte väčšom a perfektne dokonanom technickom zázraku, neostalo pri jednom pive! Deti si za­robili za posluhu rad radom všetky. Ján sedel na nátoni v tieni orecha a do šenku k Vlkom bola už od bosých nôh šikovných doručovateľov skoro vyšliapaná cestička. A hlava treští…

„…pivo stojí sedemdesátpjet halérú…, ale mjeuo by byt drachší… lebo ten bolehuav, co tam pridávajú….z teho by skapau aj ten Sokrates alebo ten druhý, ten philozopf! Bože…Bože… byuo mi to treba! Jak sa može trízvý čovjek ožrat? Jak?!“ Bum…bum…bum… tlčie niekto, okrem toho strašného kováča v hlave i na vráta a nadáva.

„Az Apát a nekít“, počuť maďarské hlasy. „Ište­nem! Otvor! Otvor, buta Tót, otvor sprostý sedliak!“

Do toho tlčie obecný bubeník do bubna ako bláznivý a niečo nezrozumiteľné odriekava ako naučený papagáj. Ratata bum…ratata bum…! Čo by to malo takúto rannú hodinu byť? Ján sa neochotne, veď telo bolo neochotnej­šie ešte viac, nadvihol na jednom lakti a tiež len jedným, skoro zlepeným okom, pozerá cez oblok do miest, kde by sa mohla nachádzať jeho vlastná brána. Hmla piv­ného oparu sa pomaly rozplýva, oči sa ostria a už cel­kom zreteľne vidí. Nad nevysokou bránou sa nervózne prechádzajú dva chocholy, istotne zastoknuté do prilieb žandárov.

„Co je blbá“- zmyslí si ponajprv Ján na ohrd­nutú manželku – „šak by mja snád neudaua, že sem í čáheu do strev teho rakušáckého prevíta, šak sem ešče její muž! Pred Bohem aj pred svjetem! A to sme si pred panem farálem prisahali, že budeme držat spouem… v dobrém… aj ve zuém!…Alebo… že by mja ňegdo udau… že sem sceu háj podpálit! No… to bude najskúr. Gbelani sú velice dobrí ludé, ale enem na cuzích! Tím by vlézli aj do rici, ale na súseda… ked má o šesták víc alebo nemá v huavje nasrané… najračik by ho na Starnisku objesi­li!Veru tak je to!“

Pokiaľ sa Jánovi honia hlavou myšlienky, čo bolo, bude a malo by byť, na ulici rastie vrava viac a viac. Do nasrdených žandárskych hlasov sa mieša už bu­čanie lichvy, ktorú obecný pastier vyháňa na pašu.

„Múú… Múú… dzime Strako, hajs stará!“ – zne­je lahodná záhoráčtina, do ktorej ako „oscina do rici“ ostro zabodáva magyar mondta (maďarská reč).

„A torvény nevében kinyitnituzolttoellenorzés!“ (v mene zákona otvorte, kontrola požiarnej vybavenos­ti…asi), kričí vyšší žandár Čík, vyskakuje ponad brá­nu, aby videl na dvor a tlčie pažbou kvéru do chatrných maloroľníckych vrát. Na puške je pohotovo zasadený štvoruhoľníkový bodák, ktorým je žandárisko ochotný kedykoľvek sa pošmátrať v bruchu nespokojného slo­venského sedliackeho rebela. Menší žandár Koza si v pokoji napcháva krátku fajku kvalitným tabakom a málo sa stará o služobné povinnosti. Ján sa konečne prebral do reálie, zaregistroval neúprosnú ruku zákona a ruku obecného bubeníka… a tak konečne vstal. Obliekať sa nemusel, veď sa v noci, po tom nerovnom súboji s dva­násťstupňovým pivnom, ani nevyzliekal. Načo! Ráno bolo blízke a v duši bolo tak príjemne… i keď opito.

„Už idu, šak nehorí“ – kričí Ján z kuchyne do celú noc otvorených dverí. Lenže ako vstal z postele, stúpil nechtiac psíkovi na labku, ktorý ležal tesne pri po­steli a i v noci, tak to má byť, chránil svojho páníčka… no ale teraz ho pre istotu trocha pohrýzol do nohy. No veď čo? Sto kilo na maličkú labku, je predsa len cezprí­liš. Ján neváhal a slušne nakopol psíka, až sa zastavil o „šúplatovú kaslu“ v rohu kuchyne. Psíček zaskučal od bolesti a predsa sa obtiera pánovi o bosé nohy s prstami vztýčenými dohora. Veď pán je dobrý… asi mu nesadol dnešný deň. I ľudia majú psovské dni! Ján sa doslova s prižmúrenými očami prešuchlal k bráne a otvoril. Dov­nútra sa hneď vhrnuli dvaja gbelskoznámi žandári Čík a Koza, obecný bubeník a čudujme sa… naozajstný gbel­ský kováč Jozef Nejedlík z Kopčian, čo si zobral Barboru Églovú z Moravského Jána i so svojim zaťom z Rakús… Karolkom Repichom (Repičom). A hneď i bez… Dobré ráno hospodáru…. sa pustili do naučených fráz.

„Podľa výkazu Maďarského celoštátneho hasič­ského zboru v Budapešti, nariadenia vlády, podľa záko­na z roku bla…bla..bla. a paragrafu, bla…bla…bla.. sa ukladá! Každý chalupník a hospodár… musí byť zabez­pečený proti požiaru predpísaným vybavením. Lebo… keď predpísaným vybavením vybavený nebude, spôsobí sebe a svojim susedom nesmierne škody, spôsobené re­ťazovou reakciou, nakoľko sa v Gbeloch nehorľavá kry­tina nachádza len na niekoľkých bývalých zemianskych kúriách, cisárskych hospodárskych objektoch a štátnych verejných budovách…. roľnícke, remeselnícke, ostatné domy a hospodárske budovy lúzy nemajetnej, majúc sla­

mené strechy… sú najlepšou potravou pre dobrého sluhu a zlého pána… červeného kohúta!!! Ratata bum! Ďalej sa oznamuje že…Vyhorený živnostník alebo hospodár ne­bude môcť vykonávať svoje povolanie, bude bez zisku, tým pádom, nebude platiť dane. A už v Biblii sa hovorí: „Čo je božie, je božie… ale račik dajte šecko cisárovi! Ratata…bum!”

Zatĺkol znova vo dvore dôležitý bubeník do erárneho bubna, až Jánovi skoro praskla hlava a psík sa znova rozštekal. Aj psi asi majú hudobný sluch!

„Na vjedomí sa dává, že aj obec prikazuje, aby si každý na leto prihotoviu hasící potreby. Do tehoto narídzeňá neuposuechne, bude pokutovaný až do výšky sto Forintú!“

Ratata bum! A je!

„Takže! János Mendl. Máš všetko, čo má byť!“

Vyvaluje oči vysoký žandár Čík, pohupuje sa v pätách a dôležito si vykrucuje fúziská.

„Máš…či ninčen?! Némýrtem kuťaraubír?!“

Ján sa pechorí, najradšej by dal ruke zákona po papuli, a už… už by mu aspoň nabrýzgal. Kováč Jozef Nejedlík, vynikajúci majster a veľmi dobrý človek skúsený veľké­ho sveta, chytil Jána zmierlivo za lakeť.

„Neblbni Janku, velitel hasičú Jan Čarský-Ši­mek, šak víš kerý, nás poslal ze žandárama, aby sme skontrolovali, či ste na oheň nachystaní. Víš preca, jak v šéstém roku púl Gbelú zhoralo a od tej doby obecní radní nemajú hasičú v lásce, ani platit mám už za nic nechcú.“ – prihovoril sa Jánovi už skoro holíčským nárečím.

„Co mám, to mám!“ – vraví Ján a postupuje ďa­lej do dvora.

„Tu je oprítý o orech hák na strhávaní ohňa, pa­lice na tenkém konci handrama omotané mám dvje a má byt enem jedna, jak vy ríkáte čakla, né enem puténku… jak v písmje stojí… ceuí sudzisko vody mám nachystaný, a pred barákem studňu až po okraj plnú, až z ní tá voda vyteká. Tak co by ste ešče sceli?!”

„No ganc šén ste sa rozohnili, zó ví fojer!“ – vra­ví Nejedlíkov zať Karol, pochádzajúci z dolných Rakús „ale okenice nemáte, und das ist šlecht, das ist feler! Ked by horauo, oknama vám vleze fojer do chalupy a enem popeu zostane. Veru tak. Zichr!“

„To sa nedá Janku nic robit“,- berie si slovo sta­rý kováč, „mosíme ti dat pokutu aspoň deset Forintú… a to su na tebja moc dobrý, lebo ťa poznám a už moc vjecí sis dau u mňa robit. Méň ti dat nemožeme a okenice si mosíš dat do týdňa spravit!“

Čo k tomu všetkému dodať, na chudobu treba prísno. Vtedy, pred tým, dnes, i po tom! Ján vytiahol zo skrine spod prádla krásne vyrovnané peniaze, zaplatil pokutu a nahnevaný vyprevadil nechcenú návštevu.

„De bili debili, ked teda v tém šéstém roku tak horauo? Já vím de bili! Sami to podpálili!“

V roku 1906 boli voľby do Uhorského snemu. Z Gbe­lov sa v to osudové sviatočné ráno vypravilo do Skalice niekoľko desiatok slovensky a národne zmýšľajúcich obyvateľov. Išli všetci voliť slovenského ablegáta s ne­typickým menom Jána Černocha.

Transparenty ani zástavy nemali, veď kto by dal drahocené plátna na také, i keď dôležité veci. Zapláta­ných nohavíc a záster bolo viac cez všedný deň, ako no­vých. Tie sa nechávali na sviatky a hlavne do kostola. I teraz boli slávnostne vyobliekaní, veď idú do pyšného kráľovského mesta, kde majú i šibenicu len pre seba a svoje deti. Napredu išiel miestny burič Ferdinand Roz­boril, ktorého brat Ján bol v Amerike, v Binghamtone, štát New York, predseda, pokladník a pozor…manager!!! Slovenského občianskeho hudobného zboru. Odtiaľ mu písal o slovenskej komunite, o slobode a hlavne o faráro­vi Rupertovi Rehákovi zo Smolinského, ktorý bol veľký národný buditeľ. Pamätná je jeho veta: „Slováci by mali prestať byť aspoň na chvíľu kresťania, a na tých v sne­me hodiť aspoň sexbombu, aby s tým utláčaním sloven­ského národa prestali.“ Už vtedy uvedomelí a národne vyspelí Slováci preferovali v USA spojenectvo dvoch slovanských národov Čechov a Slovákov, a zakladali prvé, jemné kontúry spoločného Československa. A tak Ferdinand Amerikán ako farár pri procesii, keďže mu­ziku nemali, vyvolával heslá a ostaní mu na ne zborovo odpovedali.

„Máme svého ablegáta, otvírajte pred ním vráta.

Nech je čut Slovákú hlas, nebudeme volit Vás!“

Všetci boli plní nadšenia, malé fľaštičky kolo­vali z úst do úst, medzi veršami si zborovo pospevovali rezké pesničky a cesta im veselo ubiehala. No neboli ani pred Petrovou Vsou, keď jeden z nich úmyslne zaostal, aby si splnil okrem svojej národnej a občianskej povin­nosti, naliehavú potrebu. No nedostal sa k nej. Len čo sa otočil chrbtom k svojim manifestantom a čelom k svojej obci… vidí veľké kúdoly čierneko dymu, zahaľujúce ob­lohu nad Gbelami.

„Ô Ježiš, Mária, ludé horííí!!! A jak! To není enem jeden dúm!“

A bolo po voľbách. Ablegát, neablegát, národ nenárod, všetci sa otočili a poklusom i bez lídra sa vracali domov, zachraňovať seba, či pomáhať ostatným potrebným.

Nádejní voliči sa šmahom zmenili na rôznych závodníkov. Mladší behom, starší rychlochôdzou, že by za za ich výkony nehanbili ani na Záhoráckej dvadsiatke na Búroch a tí starší sa vliekli ako najrýchlešie vládali. Minúty sa zdali hodinami a sekundy sa vliekli ako roz­driemané slimáky. Poznáte ten pocit pri rôznych nešťas­tiach, že sa vám žiadna rýchlosť nezdá dosť rýchla, že by ste sa najradšej rýchlosťou myšlienky preniesli na po­trebné miesto, aby ste mohli zachraňovať životy či svoj jediný majetok alebo aspoň svojim blížnym pomáhať?! Čierny dym bledol rozhorením a sem tam sa na obzore ukazovali vysoké jazyky plameňov. Nebola to Betlehem­ská žiara, ktorá ukazovala začiatok života a blýskanie sa na lepšie časy. Táto žiara niesla so sebou strach, biedu a smrť. Zástup bežcov sa predsa len ako tak približoval k rozsiahlemu požiarisku Na konci. Už bolo počuť neprí­jemné praskanie ohňa, bučanie pobláznenej lichvy, plač vystrašených detí, zúfalý krik a bedákanie žien a hru­bé nadávky hasiacich chlapov. Všetci čakali nepríjemné veci, ale pohľad, čo sa im naskytol… tak pri ňom naozaj tuhla krv v žilách. Celá ulica bola v plameňoch, niekde väčších, niekde menších, ale v každom prípade už riadne rozhorených.

„Ná de ste v rici?!“ Dostalo sa im privítania, i keď všetci vedeli, kam sa voliebchtiví voliči vybrali. Na dlhom požiarisku už zasahovalo niekoľko hasič­ských zborov z okolitých dedín, ba na vrchnom konci sa blýskala holíčská striekačka obsluhovaná štyrmi chlap­mi v spotených a začmudených košeliach. Bola to jedi­ná striekačka, ktorá mala aj sacie zariadenie hodené v studni. Ostatné mali len výtlačné pumpy a voda sa do nich musela liať, čo veľmi zdržovalo a vody bol stále nedostatok. V uznojmených tvárach s obhoreným obo­čím sa všetkým ako v zrkadle odrážalo more červených plameňov. Sacia hadica holíčskej striekačky sa každým ťahom pumpy scvrkávala ako pažravý pytón pri trávení na rozdiel od hadice výtlačnej, ktorá sa v presnom opa­ku nadýmala vodou a končila v prúdnici veliteľa, ktorý striekal vodu do najväčších ohnísk. Ostatní obyvatelia stáli v radoch a podávali si z ruky do ruky poloprázdne vedrá s vodou. Vodu… vodu… vodu… bolo počuť z kaž­dej strany. Niektorí, ktorým sa nedostalo miesta v rade či pri studni, behali k Barinskému potoku konča všetkých humien a načierali do plytkého koryta. Starými kastról­mi plnili vedrá, aby odniesli aspoň dopoly plné kýble k nenásytným striekačkám. Pažravý a rozfúkavaný oheň nedbal vodných spŕch, ba práve naopak, akoby sa tešil… horel viac a viac. Niektoré domy a hospodárke budovy už prešli pomyselným časom pre akú – takú záchranu, is­krili padajúcimi krovmi a hradami. Nebolo im už pomo­ci. Hasiči ich nechávali svojmu ohnivému osudu a radšej kropili vodou ešte nezapálené objekty, aby sa samo ne­vznietili od obrovskej horúčavy. Na niektorých protiľah­lých stavbách, ešte nehoriacich, pukali obločné tabličky skla ako temné výstrely v diaľke. Sem tam si ľudia aj hasiči vyliali celé vedro na hlavu, aby sa ochladili.

Dobrovoľné hasičské spolky – Onkénte tuzóltó egylets – museli mať povinný inventár, ktorý si muse­la obec najmenej s 50 domami zadovážiť. Striekačka so savicou s priemerom valca najmenej 10 centimetrov a so 60 metrami hadíc. Obecné striekačky museli mať jed­notnú skrutku v celom Uhorsku a pokiaľ ju nemali, mala sa do roka od vydania toho nariadenia zabezpečiť výme­na skrutky. Voz na vodu s trojhektolitrovým sudom a s jednohektolitrovou kaďou. Drevené cisterny sa nazývali lajtry a inde lajty. Dva požiarne rebríky a dva požiarne fojer háky. Nesmeli chýbať dva čakany, dve sekery, štyri železné vidly a dve petrolejové lampy. Zo začiatku sa používali kožené alebo drevené vedrá – puténky. Menšie obce a majitelia rozsiahlejších budov, veľkostatkov, sý­pok a malých tovární museli mať aspoň putňovú alebo károvú striekačku vlastnú.

Vytvorenie materiálnych podmienok pre čin­nosť hasičského spolku, najmä v otázke zakúpenia ru­čnej striekačky, bolo pre obec najzložitejšie, lebo stála až 2 000 zlatých. Hasičské spolky najčastejšie získali peniaze od miestneho panstva, od zámožnejších spolu­občanov alebo členovia zložili určitú finančnú čiastku a časť uhradila obec. Nie výnimočný bol aj spôsob orga­nizovania zbierok v obci alebo zavedenie jednorázovej hasičskej dane. Ostatný hasičský inventár nebol až tak finančne nákladný, a tak ho zakúpila obec alebo hasičský spolok, ale veľmi často ho vyhotovili miestni remeselní­ci hasiči za nižšiu cenu alebo úplne bezplatne a darovali ho svojmu spolku.

Osobná výstroj hasičova bola v prvých mesia­coch po založení spolku jednoduchá. Hasiči nosili pri likvidácii požiaru svoje staršie civilné oblečenie, len na ramene mali červený pások s čiernymi písmenami K.T. – obecný hasič alebo TO – dobrovoľný hasič. Neskoršie, keď už mala obec alebo spolok dostatok finančných pro­striedkov, zakúpili pre hasičov pracovné rovnošaty.

Aj Holíčania sa okrem sacej striekačky pyšneli blúzami svetlej farby s bielymi čiarkovanými pruhmi so stojacim golierom.

Nohavice mali z ľanového plátna s červenými pásikmi v bočných švoch, ľudovo nazývané pasporty. „Ancúggaťe“ im držali kožené alebo tkané červené opasky – gurtňe s čiernymi pruhmi, ktoré zároveň slúžili na zavesenie ča­kana – sekerky. Typická prilba – helma – čákov s hasič­ským odznakom a špeciálnym remeňom s prackou, bola pre začínajúceho hasiča najdôležitejšia. Keď ju získal, nebol už kandidátom, ale právoplatným členom hasič­ského spolku.

„Ježišmarjááááááááááá… vody neňi!“ – zakri­čal jeden chlap od najvyššie položenej studne, keď mu začalo na dne hrkotať prázdne vedro. Vytiahol na dlhej šibenici, ktorá bola vzadu vyvážená proti váhe plného vedra priviazanými kameňmi prázdne vedro, kde sa pri troche mokrého piesku nenachádzala žiadna hasiaca tekutina. „To je konec!“ A veru bol. Studňe sa pomaly vyprázdňovali, nová voda pritekala len veľmi pomaly. Už aj Holíčania sa zastavili… „šak pokazit si vzácnú stríkačku pískem a hlinú v pístoch“ – tak to sa im urči­te „pro bárjakých gbelských ďeďiňáku, teda nechťelo!“ Ešte unínská, len výtlačná striekačka fungovala, keďže ju zásobovali vodou z potoka, ale aj tá už mlela… teda vlastne striekala z posledného, lebo v Barinskom potôči­ku okrem búrok bolo vodičky ako svätenej… vždy málo. To áno… pri a hlavne po búrke… tak to bola riava, to bol nespratník, ktorý nahneval nejedného gazdu a pripravil aj pár rodín o majetok movitý ba i dvojnohý a štvornohý. To sa kalná voda valila z „Barínek“, vytápala humná po obidvoch stranách a dole na Barine urobila malé more. „Joj… Pánbú nás nemá rád… to ked sceš skovat obilé, to ti naprší… fčil by sa zdariua porádná búrka, ba aspoň keby trochu smokliuo!“ Ale nebo je čisté bez mráčika, len kúdoly pozemského čierneho dymu a červená žiara sa hrozivo plazia so sykotom ako zákerné hady, schopné zhltnúť každé „staveňí“ ktoré sa mu postaví do cesty.

Už aj uníská striekačka zastala… vody ešte ako tak mala, ale bola to škoda roboty. Oheň bol vo vrcholo­vej kulminácii, vlastne už horeli tehly aj železo… nebolo pre už horiace stavby záchrany. Všetko ľahne popolom! Tak ako prestávala práca na hasení a adrenalín začínal opadávať, rozhorávalo sa lamentovanie a kvílenie žien a deti. Zato chlapi nadávali na koho sa dalo, Svätú trojicu, ba i všetkých svätých nevynímajúc. Niektoré ženičky si kľakli, prosiace oči otočili zbožne k nebu a modlili sa asi najvrúcnejšie vo svojom živote. Živote? A aký to bude život?! Nič nemali a aj tak o všetko prišli. Nezostala im strecha nad hlavou, nezostali hospodárske budovy, ne­zostali čo najprísnejšie nazhromaždené zásoby, nezosta­lo drevo na kúrenie na zimu. Čo teraz? Kam sa podejú? Keby to bol sólo požiar… vždy sa niekto nájde, čo ťa prichýli. Ale teraz? Koho a kam?! Bože, prečo nás tak­to trestáš?! Šaty zhorené, údené, čo viselo na povale sa určite „preúdilo“ obilie na chleba, všetky zásoby, vajec, masti, múky… všetko zožral dobrý sluha a zlý pán. Bodaj ťa porantalo, červený kohútisku. Tu si si v Gbeloch na konci pamätného roku 1906 riadne zakikiríkal!

Požiarmi poškodení občania sa nazývali vyho­relci. Solidarita Záhorákov sa s vyhorelcami prejavila veľakrát. Susedné obce si po požiaroch vzájomne vypo­máhali a hasiči sa stali organizátormi solidárnej pomoci a veľakrát organizovali finančné zbierky na pomoc rodi­nám.

Aj obce zriaďovali pre nich chudobince. Bokom od tej­to pomoci neostávala ani cirkev. Jednotlivé farské úrady vyzývali k pomoci, organizovali finančné a materiálové zbierky a častokrát poskytli dočasný príbytok na fare. Obecné a mestské rady im poskytovali dočasné ubytova­nie na veľkostatkoch a hospodárskych dvoroch. Bolo to skromné ubytovanie, ale vyhorelcom na začiatok poslú­žilo. Ba aj v hasičských skladoch a „stríkárňách“, ktoré si pre striekačky postavili svojpomocne hasiči, sa často našlo provizórne ubytovanie.

Ohne dohasínali. Všetko páchlo uhlom a dymom akoby sa tisíc kováčov zvŕtalo pri vyhni, či sa časť Gbe­lov prepadla do horúcich pekiel. Len hviezdy nemo svie­tili ako uplakané očká práve bezprizorných detí, ktorým nezostalo ani to málo, čo im poskytovala rodná chalúp­ka. Len zvedavý, drzý a chladný mesiačisko sem tam vy­kukoval spod posledných dymových mrakov, akoby sa všetkým vysmieval svojou mŕtvolnou belobou.

Na konci zhoreli strechy 60 domov a takmer 100 hospodárskych budov a to bolo ešte horšie. Prichýliť ťa niekto prichýli, ale bez zásob a hospodárskeho náradia si mŕtvy človek. Hasenia požiaru sa zúčastnili spolky z Unína, Kopčian i Holíča. Vietor, sucho a hustá zástavba zapríčinili rýchle šírenie požiaru, ktorý spôsobil veľké materiálne škody. Chudoba, nezamestnanosť a snaha o získanie obživy vyhnala mnohých do Kanady, USA i Argentíny. Požiar vraj založili priaznivci maďarského ablegáta, aby znemožnili Gbelanom účasť na voľbách v Skalici. No kto by to vtedy už vyšetroval. Vrana vra­ne oči nevykole a taká je už panská, huncútská politika. Gbely zostali po požiari doslova sťa obohnané čiernym súknom ako v rozprávke a čakali na svojho odvážneho princa vysloboditeľa. Ešte netušili, ba ani on, že sa stane tým pomysleným vysloboditeľom čudák, rojko, ľudový vynálezca a maloroľník Ján Medlen a svojim objavom zabezpečí nielen svojej rodnej obci, ale aj celému okoliu obživu na skoro sto rokov!

Režimy, vodcovia, prezidenti, vojny a prosperity od­chádzajú, len ľudia zostávajú napriek všetkým dobrým či zlým okolnostiam. Ostávajú ako staré stromy vrastené do rodnej pôdy neschopné presadby. Vrastené do pria­teľov, hrobov svojich rodných, vrastené do zvyškov spo­mienok na prežitý život. Len mladé semienka odlietajú s vánkom či vetrom surovým, aby tam až niekde v diaľke a možno aj tam v najdiaľke… niekde až za veľkou vo­dou, zasadili nové aleje, nové sady, nové spomienky a priateľstvá.

Ale taký je už život, pokiaľ ho pár bláznov navždy ne­pochová!

Pavol Nemec

.

Gbely