Morituri te salutant Slovakia

(Zomierajúci ťa pozdravujú Slovensko)

Spomienka na tento deň, je spomienka na jeden z najčernejších dní v novodobých dejinách Slovenska a Slovákov. Ak by sme listovali v kalendári a to nielen v kalendári pre tento rok, ale i kalendároch za celé desaťročia dozadu, neobjavíme tam žiadne upozornenie, žiaden význačný deň. Nič, iba že meniny má Florián. A pritom si pripomíname, že v tento deň tragicky zahynul jeden z najväčších Slovákov, zakladateľ Česko-slovenskej republiky, vedec, astronóm, diplomat, umelec, generál francúzskej armády, minister vojny mladej ČSR, Milan Rastislav Štefánik.

Jeho náhodná (?) smrť prišla ako na objednávku nielen vtedajším politikom zoskupených okolo T.G.Masaryka, ale aj ich ďalších nasledovníkov, nevynímajúc garnitúru komunistických, ktorým bola osobnosť M.R.Štefánika takpovediac tŕňom v oku a to až do takej miery, že sa šuškalo o likvidácii miesta jeho posledného odpočinku, mohyly na Bradle. Mala sa rozpadnúť, mala zmiznúť tak ako zmizla jeho socha z nábrežia Dunaja v Bratislave. Tá posledná mu zazlievala jeho činnosť a postoje k Československým légiam v sovietskom Rusku a obhajovanie ich prerodu zo spojeneckého vojska na vojsko intervenčného charakteru. Jedného času sa o týchto légiách spievali takmer ódy. O tom, že táto 60 000 armáda legionárov priviezla z Ruska do Československej republiky časť ruského zlatého pokladu, história akosi mlčí.          

Tí prví, jeho súčasníci zasa mali v oku jeho osobnú medzinárodnú prestíž, ktorá otvárala dvere k najvyšším vládnym činiteľom Dohody, otvárala dvere kabinetov ministerských predsedov Francúzska a Talianska, otvárala dvere k monarchom Rumunska, Talianska, Ruska a Japonska. Ciele Česko – slovenskej národnej rady v zahraničí, boli v podaní jej podpredsedu, v podaní M.R.Štefánika politikmi Dohody prijímané a formulované do medzinárodných dohôd, či skôr povedané do diktátu pre porazené štáty v I.svetovej vojne, t.j. pre Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, Bulharsko a Turecko. Štefánik celou svojou činnosťou počas I.svetovej vojny možno, že ani nechtiac zatieňoval celú českú exilovú politickú garnitúru, ba aj samotného T.G.Masaryka, ktorého si nesmierne vážil a rešpektoval. Pri presadzovaní myšlienok a ideí o novom štátnom útvare, o Česko-slovenskej republike, bol Štefánik nepostrádateľný. Keď však už bola Česko-slovenská republika vytvorená, keď už bola de facto, stáva sa  takpovediac nadpočetným pri vládnych korytách. Najradšej by ho videli odprataného niekde v zahraničí ako československého veľvyslanca, ktorý si mlčky, najradšej hluchonemo lieči svoje žalúdočné neduhy a pozerá na Severku. Nasvedčuje o tom zachovalá korešpondencia medzi E.Benešom,  T.G.Masarykom a ďalšími českými politikmi. Bol to už takpovediac otvorený prejav týchto politikov vytvoriť pod názvom Česko-slovenská republika v podstate český štát s druhoradým slovenským satelitom. K tomuto sa im v plnej miere otvorili dvere tragickou smrťou M.R.Štefánika dňa 4.mája 1919. Bol hluchý, bol nemý a jeho duša bola niekde medzi hviezdami.

Spomienka na 4.máj 1919, je spomienka na 94-te výročie tragickej smrti M.R.Štefánika, ktorá aj cez viaceré oficiálne i neoficiálne vyšetrovania zostala neobjasnená. Pripomeňme si posledné hodiny života tohto nášho velikána.

Milan Rastislav Štefánik sa 4.mája 1919 vracal na svoje rodné Slovensko v očakávaní stretnutia s touto krajinou a so svojou rodinou. Išiel z Francúzska cez Taliansko, kde urovnával vyhrocujúce sa spory medzi týmito dvomi členmi víťaznej Dohody, ktoré vznikli ich záujmami o vplyv v novom štáte – Československu. M.R.Štefánik si plánoval doma
v prvom rade vyjasniť niektoré záležitosti s T.G.Masarykom. Bezpochyby i to, že pociťoval snahy o svoje odstavenie, že bol vymenovaný za ministra vojny, hoci bolo po vojne a možno i to, že ako podpredseda Česko-slovenskej národnej rady mal zaujať post predsedu vlády, keď jej predseda T.G.Masaryk sa stal prezidentom. Prichádzal s myšlienkou, ktorú vyslovil medzi legionármi na Sibíri, že by zastával funkciu viceprezidenta pre Slovensko. Možno mal aj požiadavku – vysvetlenie, prečo sú vo vláde iba dvaja Slováci, on a V. Šrobár, keď bolo dohodnuté, že budú štyria. Taktiež na požiadanie prezidenta mal priviesť do Prahy všetky zmluvy a dohody, ktoré uzavrel v mene Československa s predstaviteľmi Dohody. Je nesporné, že na Slovensko prichádzal muž, ktorý keby čokoľvek urobil, mal podporu francúzskych a talianskych legionárov, mal podporu vládnych kruhov Francúzska a Talianska ako aj ich ozbrojených zložiek, mal podporu amerických Slovákov a to žiaden z tehdajších politikov nemal, nevynímajúc T.G.Masaryka..   

Pri rokovaniach v Taliansku, mal M.R.Štefánik požiadavku, že sa chce vrátiť na Slovensko lietadlom. Vedenie talianskej armády mu vyšlo všemožne v ústrety, hoci ho od tejto cesty lietadlom odrádzali a odporúčali mu cestu do Prahy sanitným vlakom. Taktiež konštruktér lietadiel Caproni ho upozorňoval, že toto lietadlo nemusí cestu do Bratislavy zvládnuť. Talianske hlavné veliteľstvo ako pilotov určilo jedných z najlepších, a to poručíka Giotto Mancinelli-Scotti a seržanta Umberta Merliniho, okrem pilotov velenie určilo, že letu sa zúčastní i skúsený letecký mechanik Gabrielle Aggiusti. Taktiež talianskej a francúzskej vojenskej misii v Bratislave bol oznámený prílet M.R.Štefánika s tým, aby zabezpečili pristávaciu plochu.

Z Bratislavy dňa 2.mája 1919 odišli do Talianska dva rádiogramy:

1/a. Vyššiemu veliteľstvu letectva hlavného veliteľstva….číslo 5 996 prot.

        Tajné…..letisko je 8 kilometrov na severovýchod od mesta Prešporok…..Terén je tvrdý a 

         výborný…….. Generál Piccione.

2/a Vyššiemu veliteľstvu letectva hlavného veliteľstva číslo 543 prot.

       Žiadam urýchlene oznámiť generálovi Štefánikovi tento telegram…. Podľa vašich inštrukcií som po príchode upravil pristávací terén v okolí Bratislavy….Tento terén je

rozsiahly a výborne prístupný, leží 12 kilometrov severovýchodne od mesta pri vstupe do Vajnor, vyznačený je bielym podkladom a pristávacie T sa kladie každý deň…..Veľmi úctivo veliteľ Fournier……Generál Piccione. Tieto dva rádiogramy sú veľmi dôležité pri vysvetlení havárie lietadla, hlavne ich obsah a dátumy odoslania.

Talianske vojenské velenie po dohode so Štefánikom skrátilo dĺžku letu presunutím odletu nie z letiska pri Padove, ale štartom z letiska pri Udine, čo je na severe Talianska.

Ráno 4.mája 1919 o 8.hodine a 7 minúte odštartovalo trojmotorové bombardovacie lietadlo dvojplošník Caproni 450 označené číslom 11 495 z letiska Campo Formido pri Udine. Bolo zamračené a fúkal silný vietor. Štefánik na svoje želanie zaujal miesto ľavého pilota namiesto seržanta Merliniho. Lietadlo odštartovalo a nabralo kurz – Slovensko. Niektoré zdroje uvádzajú, že preletelo Alpy, čo nepokladám za pravdepodobné. Priamy smer z Udine na Bratislavu je severovýchodne nad južným Rakúskom s orientačným bodom Graz.

Lietadlo so Štefánikom bolo spozorované nad Bratislavou asi o 11,15 hod. dopoludnia, takže let trval asi 3 hodiny a niekoľko minút. Caproni vo výške asi 500 metrov niekoľkokrát zakrúžil nad Bratislavou a potom zamieril k letisku. Stroj klesol v blízkosti letiska asi na 200 metrov a hľadal miesto sa na pristanie, ba asi na 10 až 15 metrovom úseku sa dotkol zemi. Keď však pilot zistil, že pristáva na rozmočenú lúku, pridal plyn a stroj zdvihol do výšky.

Pravdepodobne hľadanie miesta pristátia, dalo do pohybu vojakov, ktorý mali zabezpečiť jeho bezpečný prílet do Bratislavy, takže rozvinuli bielu pristávaciu plachtu a zapálili sudy s horľavinou. Keď pilot zbadal dym z ohňa na označenie smeru vetra, robil korekcie pristávacieho manévru . Keď lietadlo dokončilo oblúk a začalo s pristávaním, stroj odrazu zdvihol chvost a začal kolmo padať a dopadol takpovediac na chrbát. Po dopade lietadlo začalo horieť, ale pre nedostatok paliva v nádržiach nezhorelo celé. Bezduché telá členov posádky v tmavých leteckých kombinézach ležali na rôznych miestach poblíž lietadla. Štefánik ležal na chrbte, mal zatvorené oči a z nosa a poranenej tváre mu vytekala krv. So stúpajúcim dymom z horiaceho lietadla stúpali do výšok duše posádky lietadla, plány a nádeje kam nasmerovať mladú republiku a v neposlednej miere i pozdrav zemi, ktorá sa im stala hrobom.

 Milan Rastislav Štefánik sa vrátil na Slovensko, na ktoré sa po rokoch odlúčenia veľmi tešil. Vrátil sa však už iba ako legenda, ktorej smrť nebola nikdy poriadne objasnená. Bola to tragédia nielen jeho, jeho príbuzných, ale po rokoch môžeme konštatovať, že to bola tragédia pre celé Slovensko. Oficiálne i neoficiálne pátrania nepriniesli nič konkrétne. Zistilo sa, že v čase pristávania dul prudký nárazový severozápadný vietor. Ďalej sa zistilo, že lietadlo pri prelete nad Bratislavou bolo odstreľované, že naň  vystrelil z pušky vojak Jozef Meško, ktorý mal vtedy strážnu službu v bratislavských kasárňach. Pri vyšetrovaní svoj čin bagatelizoval a tvrdil, že po lietadle nestrieľal, že vystrelil iba raz do vzduchu. Výsluch jeho kolegu v stráži však hovorí, že to bola streľba cielená. Taktiež veliteľ stráže na hrade pri vyšetrovaní uviedol,že od kasární počul viacero výstrelov a ba dokonca málo chýbalo, že aj on dal rozkaz protilietadlovému guľometu umiestnenému na hrade k  paľbe na Štefánikovo lietadlo. Spomenul si však na rozkaz o zákaze streľby na lietadlá a preto pred rozkazom telefonoval na veliteľstvo či môže spustiť paľbu, čo mu bolo zakázané.

Proti odstreľovaniu delostrelectvom z Kuchajdy, kde bola delostrelecká batéria sa rozhodne vylovili viacerí delostrelci, ktorí tam v tom čase slúžili a dokladovali, že delostrelectvo už niekoľko dní pred príletom dostalo zákaz strieľať na akékoľvek lietadlá.

Je možné, že haváriu lietadla naozaj  spôsobil zabijak – nárazový vietor, ktorý je postrachom i pilotov súčasných moderných lietadiel a ktorý má na svedomí havárie pred pristaním tak silných lietadiel ako sú napríklad Boingy . Ak k tomu pridáme, že pristávacia plachta a oheň na určenie smeru vetra bol oneskorene zapálený, máme tu výsledok – letecké nešťastie.

Ďalšia teória o havárii opierajúca sa o svedecké výpovede hovorí, že tesne pred pádom bolo na lietadle vidieť oheň a dym. Vysvetľovalo sa to dvomi verziami. Prvá bola, že streľbou mohla byť poškodená nádrž lietadla, čo malo za následok požiar lietadla, druhá poukazovala na  motory lietadla, ktoré dlhým letom boli prehriate, prišlo k poškodeniu niektorého karburátoru a k následnému požiaru, čím lietadlo stratilo rýchlosť a spadlo. K tejto teórii sa prikláňajú aj niektorý súčasný znalci dokladujúc, že podľa fotografií z miesta havárie, trosky z drevenej kabíny (gondoly) boli rozmetané po okolí, ako by malo ísť o výbuch ešte pred dopadom na zem. Taktiež nájdený výškomer bol z neznámych príčin zaseknutý a ukazoval výšku 70 metrov. Niektorí svedkovia dokonca tvrdili, že videli, ako od lietadla sa oddelila aktovka a po nej dajaký tmavý balík o ktorom tvrdili, že to mal byť M.R. Štefánik, ktorý vyskočil z lietadla. Je pravdou, že neďaleko spadnutého lietadla sa našla aktovka. Nikto však
nevie, v akej vzdialenosti bolo telo Štefánika od vraku, nakoľko ako prvý k havarovanému lietadlu pribehli poľnohospodársky robotníci z blízkeho majera, ktorý poodťahovali mŕtvu posádku od horiaceho vraku. Až potom následne prišli vojaci a vládni úradníci, ktorý našli ležať Štefánika na poľnej ceste, kde ho položili robotníci. Je pravdou, že telo M.R.Štefánika nebolo dotknuté ohňom ako telá ostatných členov posádky.

A pre úplnosť ešte jedna teória o príčine havárie. Talianska vyšetrovacia komisia uviedla, že príčinou havárie mohol byť sám M.R.Štefánik, ktorý na mieste ľavého pilota pri pristávaní vzhľadom na svoj zdravotný stav mohol zamdlieť a strhnúť riadenie, takže stroj začal padať, poprípade to mohla byť z jeho strany samovražda zinscenovaná ako havária. No to bol taliansky pohľad, nakoľko lietadlo bolo talianskym výrobkom, riadeným talianskou posádkou.

Ja si pridám tiež jednu poznámku. Lietadlo sa zrútilo náhle, tak ako keby prestali fungovať motory. Tak ako keby prestal fungovať ťah týchto motorov. Toto sa môže stať poruchou, alebo nedostatkom pohonných hmôt. Lenže motory boli tri a ak by prišlo k poruche jedného, ďalšie dva by pristanie zvládli. Ťah motorov prestal náhle. Naskytá sa otázka. Malo lietadlo dostatok paliva pred pristátim? Boli v lietadle ukazovatele paliva? Asi nie, lebo nikto z vyšetrovateľov o nich nehovorí. Videl som repliku lietadla Caproni, o ktorom sa dá povedať, že bolo z nášho pohľadu primitívne a už len tým ľuďom, ktorý sa pri ňom dali vyfotografovať patrí medaila za odvahu a nie to ešte do neho sadnúť a letieť.

Obhliadka mŕtvych tiel a potom následná pitva ukázala, že M.R.Štefánik mal ťažké poškodenie hlavy a mozgu, až na jedno všetky rebrá zlomené, zlomené dolné končatiny, ťažké poškodenia vnútorných orgánov až na pľúca, ktoré neboli poškodené. Srdce Štefánika sa popisuje ako roztrieštené. Mozog a srdce po vyňatí boli konzervované. Podľa dnešných znalcov z Ústavu súdneho lekárstva je pitevný protokol nekompletný, no predsa popisuje zranenia ku ktorým mohlo prísť keď telo M.R.Štefánika dopadlo na zem spolu s lietadlom.

Pri prehliadke šatstva mŕtvej posádky sa vo vrecku mechanika našiel malý zápisník, do ktorého si počas letu poznačil, že pred Viedňou sa im utrhol drôt antény a zamotal sa do kladky výškového riadenia. Posádka medzi sebou komunikovala či majú pristáť vo Viedni, alebo pokračovať. Bolo rozhodnuté, že pokračujú na Bratislavu.

K havárii si pripomeňme ešte dve dokresľujúce skutočnosti. Vyššie citovaný rádiogram doručený Štefánikovi o  stave pristávacej plochy, ktorá podľa odosielateľa , Štefánikového pobočníka a taktiež pilota, majora Fourniera bola dobrá. Rádiogram bol odposlaný 2.mája 1919, lenže 3.mája v Bratislave lialo ako z krhly a lúky medzi Ivánkou a Vajnorami sa premenili na močiare. Posádka odlietala v domnienke dobrých pristávacích pomerov  nakoniec z výšky musela hľadať miesto na pristátie.

Ďalšia okolnosť prispievajúca k havárii bolo to, že v rámci utajenia letu, talianska strana oznámila odlet pomerne neskoro, až keď lietadlo bolo takmer nad Bratislavou, takže dovtedy Štefánika nikto nečakal a ani neveril, že by sa dal v pomerne nepriaznivých poveternostných pomeroch na cestu. Najhoršie bolo to, že armáda v Bratislave pred príletom nepreverila pristávaciu plochu a neskoro túto vyznačila bielou plachtou a dymovým znamením. 

Milan Rastislav Štefánik zanechal odkaz, že by chcel byť pochovaný v rodných Košariskách. Stalo sa. Nie však tam, ale kúsok odtiaľ, na Bradle, odkiaľ je výhľad na krásnu a svojráznu krajinu kopaníc. Národ sa prišiel rozlúčiť so svojim synom a uložiť ho do provizórneho kamenného hrobu, v nedeľu, týždeň po jeho tragickej smrti. Ak by sme na množstve fotografií zo smútočnej rozlúčky v Bratislave, či pohrebného obradu v Košariskách, hľadali jeho najbližších spolupracovníkov, prezidenta Masaryka alebo ministra zahraničia Beneša, budeme sa usilovať zbytočne. Neboli tam….     

Vytvorenie Československej republiky bol v danej dobe a situácii jediný správny krok k sebaurčeniu Čechov a Slovákov a tomuto kroku venoval M.R.Štefánik nemalé úsilie, často krát i na úkor svojho nie vždy dobrého zdravotného stavu. Pre tých druhých, Slovákov však časom (a aj smrťou M.R.Štefánika) sa stala spoločná republika iba akýsi medzistupňom. Slovensko sa stalo pre Československú republiku onedlho po jej vytvorení akousi britvou priloženou ku krčnej tepne republiky. Kto tú britvu nabrúsil a kto ju tam priložil nechám na kompetentných historikov. Z českých politikov si toto najviac a najreálnejšie uvedomil Václav Klaus, snáď aj preto, že z domáceho, rodinného prostredia poznal mentalitu Slovákov a Slovenska a preto volil nenásilný kultivovaný rozchod. A tak vykročili dva národy spod strechy jedného domu jednými dvermi a jedným smerom, aby znovu boli spolu pod jednou, ešte väčšou strechou Európskej únie.

Miroslav Čárský   

Zdroje: Rastislav Rajchl: M.R.Štefánik,

             Orbis, Praha 1947

             Štefan Štvrtecký: Náš Milan Rastislav Štefánik

             Smena, Bratislava 1990

            Vojtech Rušin: M.R.Štefánik, slovenský astronóm

             Alfa, Bratislava 1991

            Dušan Kováč: Milan Rastislav Štefánik

            Rak Budmerice 1996

            Jozef Husár: Musel generál M.R.Štefánik zahynúť?

            Vydal PhDr. Jozef Husár, CSc, Bratislava 2000

            Emil Karol Kautský: Kauza Štefánik

            Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2007

.