Zabili nám Ferdinanda! A nielen Ferdinanda, ale aj pani Ferdinadovú… teda vlastne Žofiu Chotkovú. Atentát na Františka Ferdinanda d’Este, arcivojvodu a následníka rakúsko – uhorského trónu, bol spáchaný 28. júna 1914 v Sarajeve, hlavnom meste Bosny a Hercegoviny. Behom vojenskej prehliadky bol arcivojvoda napadnutý skupinou šiestich atentátnikov, ktorým sa však bombový útok nepodaril. Po odklonení autokolóny boli v bočnej uličke manželia vlastne len zhodou náhod zastrelení srbským separatistom Gavrilo Principom, čo sa považuje za jednu z hlavných príčin vzniku prvej svetovej vojny! Trt! Spúšťač možno, ale nie príčina! Imperiálne mocnosti Nemecko, Francúzsko, Anglicko, ešte vtedy bezkoloniálna Amerika a Rusko neboli spokojné, čo si kto uchmatol z rozvojových zemí. I Slovensko bolo vtedy v podstate kolónia, bez vlastného štátneho jazyka a vlastnej politickej a hospodárskej správy. A bolo to tu. Národy, na ktoré sa kašľalo finančne, politicky i v národnostnej otázke, boli skoro prosené, aby s odvahou nastupovali do armády. Cisár pán František Jozef vydal manifest, ktorý obletel celé mocnárstvo.

Mým národům!

(skátené)

Bylo mým nejvroucnějším přáním, abych léta, která z Boží milosti jsou Mi ještě dopřána, mohl zasvětiti dílům míru a uchránil Svoje národy před těžkými obětmi a břemeny války.

V radě Prozřetelnosti bylo jinak rozhodnuto.

Pletichy protivníka plného nenávisti nutí Mne, abych na obranu cti Svého mocnářství, na ochranu jeho vážnosti a moci k zabezpečení jeho državy po dlouhých letech míru chopil se meče.

Spoléhám na Svoje národy, kteří ve všech bouřích vždy v jednotě a věrnosti kolem Mého trůnu se seřadili a pro čest, velikost a moc vlasti k nejtěžším obětem vždy byli ochotni.

Spoléhám na statečnou, obětavým nadšením naplněnou brannou moc Rakousko-Uherska.

A důvěřuji ve Všemohoucího, že Mým zbraním dopřeje vítězství.

František Josef v. r.

               Neviem, či všemohúci dopriaval akýmkoľvek zbraniam víťazstva, veď On je o láske k blížnemu svojmu. Ale poľní kuráti, pravoslávni popi a iní Jeho pozemskí funkcionári slúžili poľné omše a vyprevádzali svojich vojakov zabíjať práve toho blížneho svojho. Opisovali vo svojich kázňach blahosti hrdinského položenia života v tých najkrajších farbách.

             „To bude veľmi dobre“ – hrmel jeden feldkurát, „až deň sa skloní k večeru a slnko svojimi zlatými paprskami zapadne za hory a na bojisku bude počuť posledný dych zomierajúcich, erdžanie klesnutých koní, stenanie ranených mužov a nárek obyvateľstva, keď im horia ich vlastné chalupy nad hlavami… a v tomto krásnom a podvihujúcom čase sa s posledným výdychom lúči so svojim veliteľom zomierajúci rakúsky vojak, zvierajúc v ruke medailu za statočnosť.“

             No… ďakujem pekne za také pocty. Odvedenci robili všetko možné, aby sa vyhli brannej povinnosti, ale odvodové komisie boli neúprosné a kto mal ruky – nohy musel na front. Niektorí Gbelania mali šťastie a z vojny boli vyreklamovaní pre svoju odbornosť alebo nenahraditeľnosť v Naftových doloch. Teda aspoň zo začiatku. Rakúskym zbraniam sa zatiaľ darilo a bolo treba zintenzívniť ťažbu ropy. Plyn sa využíval len do naftárskych motorov a na svietenie. Vláda zaistila finančné prostriedky pre urýchlené overovanie nových ložísk, či obsahujú ropu. Nedostatok pohonných hmôt nútil, aby sa poponáhľali. Prvý prieskumný vrt dodával denne pätnásť ton. Tiež ďalšie sondy boli úspešné. Vrt č. 9 dával dokonca skoro štyridsať ton denne tak potrebnej ropy. Gbelské ložiská už za prvé dva roky zaisťovali až 91% rakúskej vojenskej spotreby nafty a benzínu, a tak sa na okolí nežilo až tak zle ako v iných kútoch Slovenska. Ale i tak bola bieda. Chlapov doma nebolo, tovaru bolo málo, robili sa rekvirácie, chudoba trčala z každej chalupy. Z vojny sa nevrátilo oficiálne   Gbelanov, všetci sú vypísaní na Pamätníku padlých pri Kostole svätého Michala Archanjela. A niektorí gbelani sa preslávili ako legionári Česko-Slovenskej armády, ako Vendelín Kabát, František Boruta, Ján Mihál a Matej Valachovič.

             V Gbeloch sa objavili cudzinci. Ruskí a poľskí zajatci. Jedni na robotu v naftových doloch, iní na výpomoc v rodinách, kde chýbali narukovaní chlapi. Jedným z Poliakov bol devätnásťročný Peter Fedorišin z Prasečna u Nadvornej, ktorý býval ku koncu vojny u Adamovičov – Zemanov na Rasovňi. Jeho kamarát Zbyšek Smačnego býval u Veselých – Klandúchov na Konci. Pri ich príchode do Gbelov obecný úrad vybral vdovu Zuzu Čárskú z Bariny, aby ich ubytovala a stravovala. Do prázdnej a vylíčenej maštale jej stolár Lokajíček urobil trojposchodové palandy a Zuza si kúpila nový kotol do starej kotliny, v ktorej im varila. Na všetko jej prispieval obecný úrad, ktorý veci ďalej faktúroval vojenskej správe. Poľskí zajatci mali celkom voľný režim a nebolo im vôbec zle… i toho citu sa im sem tam dostalo od vdov alebo opustených žien, ktoré mali muža na fronte. No čo… ich manželia neboli v cudzích krajinách lepší!  

             Na námestí, kde bola stará obuv mal obchod potomok Abrahámov zvaný Pinkes. Na Barine mal ešte veľkoobchod s pohonnými hmotami pre vojenské koníky – senom a slamou. Jedného večera hrali Poliaci v krčme dnes „U Kabáta“ karty a jednému vypadla peňaženka. Ochotný a úslužný Pinkes sa hneď zohol a kartárovi podal peňaženku. No… vychytralý Poliak si hneď prepočítal peniaze a skríkol, že mu ju Pinkes vykradol. Ten sa bránil, že nemohol mať absolútne žiadny čas peniaze vybrať, ba ani vysoká suma, ktorú Poliak požadoval, sa nikomu z Gbelanov nezdala… veď to bol hotový majetok. Kde by ju kartár zobral. No ale hašetriví a drzí zajatci sa nedali, veď viete, že platí : „Kde sú dvaja Poliaci, tam sa tri stránky hádajú!“ Začali Pinkasa biť a to celkom vážne. Ten sa im nakoniec predsa len vytrhol a utekal domov. Poliaci za ním a gbelskí zvedavci za nimi. Nestihol odomknúť vchod na obchode na Stádnisku, a tak sa pustil domov na Barinu. Tu sa mu aj podarilo vbehnúť do dvora a schovať sa. Rozzúrení Poliaci demolovali, čo sa dalo. Vyvalili dvere a začali rabovať všetko, čo sa im zdalo upotrebiteľné. Pinkes sa ale nedal. Vyšiel zadným východom a v rukách mal dôstojnícku pištoľ ešte zo základnej služby, s ktorej vystrelil na výstrahu do vzduchu: To nemal robiť! To rozzúrilo rabovania chtivých Poliakov do nepríčetna.

             „Pša kev! Cholera! Svíňia židówna! Ubíťe tego psa neresťánskogo!“

A tak bili! Každý čím mohol. To už sa Gbelanom, i keď tiež dobrým bitkárom, priveľmi nepáčilo. Keď ostal Pinkes ležať na zemi a Poliaci ho tĺkli, čím sa dalo a kopali, kde sa dalo, tak to sa už začali ozývať nespokojné hlasy.

               „Ale ludé, co buázňite? Tolkí na jedného! Dajte mu už pokoj, už má dost, nevidzíte… a nakonec, šak je to též Gbelan.“

Niektorí silní chlapi odtiahli bitiachtivých Poliakov a chceli dvihnúť ležiaceho obchodníka.

               „Ježiši Kriste! Šak je mrtvý! To sme si pomohli. Friško šeci preč. Z teho bude enem ostuda, on je tak trochu oficír, lebo zásobuje  

               erár!“

Nebolo treba veliť rozchod, ba chytrí Poliaci boli už dávno preč i s Pinkesovou zbraňou… ešte aby tá vražda ostala na Gbelanoch. Všetci mlčali a mlčia až doteraz. Teno skutok sa nikdy nevyšetril, i keď sa naozaj chcelo. U „Kabáta“ bola nálada na bode mrazu. Poliaci sa schovali zbabelo Zuze Čárskej pod sukňu a možno aj doslova. No neboli len oni rabovania chtiví, aj jedna známa dvojica lúze nemajetnej a práce sa štítící si vybrala vdovu Schimmerlingovú, ktorá sa sama starala o večne chorého a dengľavého syna. Lupínek zvaný od detstva Hanzinek Raubírek a jeho večný kamarát z mokrej štvrte Lupertek sa vtackali do krčmy vo veľmi veselej a výnimočnej nálade so sarkastickým pozdravom.

               „Šeckým bezbožňíkom pomož Pánbú v jejich čaškej roboce!“ – rehotá sa Hanzinek, držiac Lupertka okolo krku.

I keď Gbelania vedeli, že sa s nimi neradno ťahať za prsty a ak sú v nálade, o to menej, lebo sú ochotní vždy sa pobiť a o nožíky a iné žabykláče u nich nebýva núdza. Tu sa predsa len jeden nebojácny a zbožný muž ozval.

               “ No… vy ste tak za život narobení. Máte pluzgýre jedine tak na rici alebo medzi prstama od karet!“

               „Nóóóó!!!“ – rehotá sa ešte viac a buchol päsťou do najbližšieho stola, až stolovníkovi pivo poskočilo a pena sa spenila.

               „A just sme sa dneskaj naozajst nadreli jak ty mule, než sme gdovu Schimmerlingovú vyrabovali. No moc tam teho nemjeua. Skoro

                 žebrota jak my… no ale dneskáj tu budú hody a puacím šeckým… nech vidzí tá lúza nemajetná, že su chuapec neuakomý. Dobre

                 ríkali moja mama… Lachko nabyu, lachko pozbyu! Ale nevadí… šak sme enem ráz na temto svjece! Stará Šimerka enem ty sijonské

                 okále vyvalovaua, jak sme jí šikovňe truhličku vybílili a bezbolestne í pomohli od trápeňá, co urobit s pjeci stovkama. Tot Lupa ešče

               aj z nemocného Árona duchnu zebrau… a ten enem zamrčau… Fertig muti?“

Lupertek, aby sa nedal zahanbiť, veď Hanzinek mu bol od detstva vzorom a veľmi rád by sa mu chcel vyrovnať, aj keby mal otca s mamou zabiť, hrdo dokladá.

              „Tak sme sa o ňu venku potáhali, že perí létauo na ceú ulic. Bíuo chumeliuo konc jak na Vánoce. Ščastné a veseué! A aňi ten veliký psisko im  

                 nepomoheu! Jak ho tot Hanzi šlaheu pantokem po krížách, porát mu hrb zuomiu. Tak strašňe piščau od strachu a bolesci na živú retu, jak keby ho zaživa

               drali a táhau predňíma nohama bezvládňí zadňí nápravu po dvori jak ožrauý kolotočár. Furt dokolečka. Jak blb!“

Odvážny sedliak a poľovník, milovník psov to nevydržal a napriek zdravému rozumu sa zdržať vybuchol Hanzinkovi rovno do tváre.

               „Tak toto je naozajst vrchol arogantnosci, drzosci a surovosci! Do vám dau právo sa takto správat k ludom a zvíratám, kerí vám nic neurobili!?“

               „Neurobili? To psisko na nás blafkauo… a…. a do nás už roky okrádá v obchodoch? Tak sme si zebrali enem to, co nám patrí!“

               „Vám nepatrí nic! Chuďák pes… ten si plniu enem svoju povinnost chránit svého pána a každý obchodník má právo na svúj zisk, to puací odjakživa…

                 a pokád mu ich závidzíte, máte možnost si živnost otevrít aj vy!

               „My? Ná co sme sprostí, aby sme kupovali, počítali a prodávali, puacili daňe a klaňali sa financom a daňarom… my si pjekňe počkáme, až sa kasička

                 naplňí a potom ju enem pjekňe do vlastňí kapse vysypeme. To je robota a né sa po zem klaňat vječňe zaduženým zákazňíkom. A vúbec co sa tu s vama      

                svatuškárama bavíme. Lupertuku, ber stovku, co sme im sceli popuacit a ideme preč!“

Nielen stupavská krčma bola smutná, ale aj tá gbelská. Z vojny sa vracali invalidi i bez trafiky a za tých, čo sa nevrátili, chodili listy… Padol za vlasť na Pijave… padol za vlasť na Haliči… a odvodné komisie odvádzali a odvádzali, lebo zubatá bola stále nenažraná a viac a viac pažravá.

               Bolo to pri jednom takom doplnkovom odvode na vojnu, lebo kopa Gbelanov už na fronte slúžila. O niektorých vedeli, o niektorých ani vidu ani slychu, ba ani riadka. Ján už bol známy ako objaviteľ plynu a ropy, ale na odvod musel ako ostatní. Bol ako sme hovorili človek pokrokový a dosť humánny, takže odvodovej komisii rezolútne povedal.

               „Já na Srba nepújdu. Ty ludé mi nic neurobili a já do nich strílat nebudu! Nakonec sem tam súžiu na vojne a sú to ludé tak jak my.“                      

Toto odvážne vystúpenie potešilo všetkých gbelských chlapov, ktorým sa na frontu tiež nechcelo. O to menej sa potešila odvodová komisia. Hlavný odvodový lekár niekde z Dolnej zeme nerozumel z rozpravy svojich slovenských spolukomisárov síce ani slovo, ale z posunkov pochopil, že János Medelenus nechce nastúpiť na svoju najčestnejšiu povinnosť padnúť za svojho staručkého mocnára Františka Jozefa. Tĺkol päsťou do stola a ostentatívne vykrikoval nemecky a maďarsky… schopný! Veď bol z duálnej monarchie.

               „Tauglich! Alkalmas! Képes! Rátermett!“ Az a pát!“ – zahrešil. A znova do taktu s päsťou na stole.“Tauglich! Alkalmas! Képes!            

               Rátermett!“

Pri poslednom buchu do taktu si oškrel hánky o dosku stola, lebo sa netrafil a tak ďalej len nadával a očami prebodával gbelského (ne) odvedenca!

               „Az apát a nekít. Sis Máriát! Asta kuťába. Hét senčík!“

Keď ani po dôraznom prehováraní Ján neustúpil, zavolali naňho žandárov. Tí mali veľmi praktické skúsenosti s rebelmi, a tak ho i bez pozdravu hneď zviazali a dali mu pred všetkými podobnými dobrú bitku. Mali na to jeden prostriedok, takzvaný zmäkčovač tvrdých hláv. Nevolal sa Calgon, ale pendrek. Koža po ňom nebola žiarivo biela, ale naopak, čierno-modrá. Keď ani toto nepomohlo, zviazali Jána veľmi nepríjemne do „kozelca“, naložili ho na tragač, angažovali jedného neochotného spoluodvedenca a viezli ho na vlakovú stanicu.

Nagyorvossorozóbizottság – hlavný odvodový lekár už riadne pripitý z kopaničiarskej slivovice, ktorú priniesol nejaký lapiduch z Myjavy, sa rehotal ako bláznivý a Medlenovi ukazoval dlhý nos a ešte čosi sprostejšie.

                 Napredu exekučného sprievodu išiel obecný sluha – bubeník, za ním spoluodvedenec s Jánom na tragači. V čistučkých vyžehlených uniformách a vyleštených čižmách si na konci arogantne vykračovali dvaja maďarskí žandári. Chochole z kohútieho peria sa im na slnku hrdo blýskali všetkými farbami.

               „Elíre, elíre, schnel!“ Dopredu, dopredu, rýchlo – povzbudzovali ustatého tragačiara. Bubeník sem-tam zabubnoval, a tak vybiehali spoza brán ľudia, aby videli toto nezvyčajné divadlo. To sa žandárom páčilo, potrebovali publicitu, aby všetci „buta tóth – sprostí Slováci“ videli, ako sa trestá ten, kto si nechce splniť svoju najčestnejšiu povinnosť, prísť o ruku, nohu, oko či celú hlavu za milované Rakúsko-Uhorsko. Jeden žandár mal kvér namierený na jednokolesový povoz, nachystaný ho kedykoľvek použiť, pokiaľ by chcel Jánovi niekto pomôcť, druhý si ho niesol predpisovo na pleci. Ľudia zúčastnene pokyvovali hlavami, ale na viac sa nik neodvážil. Keď sa žandárom zdalo, že divákov je málo, pichli, nie silno, bubeníka do zadku bajonetom. Ten poskočil a začal zúrivo tĺcť do bubna, až mu z paličiek lietali ívera. Keď prišli na stanicu, Jána sa zastal prednosta.

                 „Čo to robíte s tým človekom, veď to je Ján Medlen, čo objavil ropu, ten naftár. Veď z toho žije celé mocnárstvo, celá vojnová

                   mašinéria! Bez pohoných hmôt by sme boli hotoví! Auto ninčen vrrr, vrrr!“

                 „Nafták, nafták.. my zname taký vroabec tót. Dokrokuje, ukradne zrno a frnk, je preč. Neučíte Magyarbezséd… maďarský reč, čo

                 vidíte ukradnete…Az apát nekýt. Nechaj na hlave… lebo?! Radšej chystaj arestvagon a nemudruj. Si vyprafca a ne fiškál!“

Ján by veru fiškála i potreboval. Na fronte sa potrebovala každá ruka i noha, aby mali nepriateľské šrapnely čo trhať. Preto sa s odporcami vojenskej služby priveľmi nemazlili o dezertéroch ani nehovoriac.

Tam bol jediný trest.

Popravčia čata.

V Kútoch Jána predali vyšším úradníkom, ktorí mali predsa len viacej rozumu, možno i súcitu.Vazňa vyslobodili z nepríjemnej polohy, nechali mu len želiezka a v podstate sa s ním celkom normálne bavili. Možno to bolo i tým, že doba bola pohnutá a nikto nevedel, čo sa zajtra bude diať. Národy sa oslobodzovali, presúvali sa hranice, tvorili sa nové vlády a chystali nové štáty. Možno i preto Jána odviezli do Bratislavy normálnou eskortou. Tam mal veľké štastie. Vypočúvanie i rozsudok dopadli nemasno, neslano a bez nejakého ortielu sa vrátil domov, keď ho vyhlásili úradne za človeka mdlého rozumu. Doba bola pohnutá asi už dosť. Zakiaľ sa Záhoráci trápili v škole s maďarským jazykom, ich súkmeňovci Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a veľa veľa ďalších pripravovali s víťaznými mocnosťami vznik Československého štátu.

                      Píše sa rok 1944. Na západnom Slovensku išiel život ešte ako-tak v normálnych koľajach. Nálety viac otravovali život ako nejako podstatne škodili. Bratislava stále ešte stála. Z nej sa práve vrátila Anička. Končila kurz pôrodnej baby a bývala u Prof. Čárskeho, ktorý už v hodine po dvanástej nearizoval – neprivatizoval zadarmo, ale kúpil vlastne protizákonne Grunmandlovskú tehelňu za 200 000 korún, a tak veľmi pomohol rodine Grunmandlovcov. Predbehol Antona Klindu, ktorý mal o prosperujúcu tehelňu tiež záujem. Anna sa doma veľmi nezohriala a ponáhľala sa na polnočnú omšu do kostola. Pomaly sa začínalo. Rechtor Bernáth už hral vstupné arpegiá známej piesne. Rudolf Bernáth, síce karbaník, milovník vína a pekných žien, v každom prípade však skúsený profesionál, umne viedol melódiu, plne sa venoval nástroju a vyludzoval z neho zázračné tóny. Tu hral tichý doprovod, tu podporil melódiu alebo zahral príkrasok, zúrivo stúpal na basy vo forte, aby nakoniec zjemnil, ako keď sa utíši vietor. Pieseň sa niesla kostolom najprv neisto, akoby sa bála majestátneho, plného zvuku organa, ktorý pokrýval celú škálu zvukových farieb, od basových, ktoré cítiš až v žalúdku, až po vysoké flauty a fagoty, jemne štebotajúce ako bojazlivé vtáčence. Jemný hlások Aničky Bolebruchovej Lelínky sa ako malý pramienok rozlieval ponad hlavy veriacich, odrážal sa od mohutných stĺpov chrámovej lode, naberal jemné ozveny od drobnej výzdoby, aby sa pod majestátnou klenbou zlial do hravej riavy a napojil svojou piesňou vysmädnutý sluch. Tichá noc… Svätááááááááá nóc… nieslo sa otvorenými dverami do mrazivej noci, kde Gbely pokojne odpočívali pod naviatymi snehovými čapicami nepokojného vojnového roku Pána 1944. Každý bol plný starostí pred blížiacim sa frontom, a preto s vďakou prijímal, ako naňho padá z chóru nežná pieseň a oplachuje z neho strach z budúcich dní. Objaviteľ zemného plynu a ropy na Záhorí – Ján Medlen už pol roka odpočíval v pokoji, ten, čo mu Dúbravu predal, Hermann Grumandel, ho predbehol do lona Abrahámového o skoro desaťročie v Bratislave a Hermanov syn Vladimír s manželkou Bellou a synom Paľkom sa schovávali pred Gestapom a Hlinkovou gardou u dobrých a hrdinských ľudí na konci – u Jurkovičovcov za obrazom Panny Márie.          

             Mrazivý dych stúpal i s hudbou k nebesiam, nesúc na svojich bedrách úprimné modlitby prostých ľudí… Bože, ochraňuj nás od všetkého zlého… Z oblohy padal hustý sneh, akoby Pán Boh vyslyšal svoj pobožný ľud a chcel zakryť panenskou belobou celý skazený svet.

Polnočná skončila. Kostol zostal mĺkvy a tmavý. Len nad oltárom svieti večné svetlo, tak ako je večný sám život, pokiaľ ho pár bláznov navždy nepochová. Ľudia sa rozišli do svojich domovov, sneh ostal pošliapaný, špinavý, len nad Gbelami sa k nebu vznáša… Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa…            

             Ku koncu Medlenovho života to s ním bolo veľmi zlé. Snívalo sa mu často o čertoch, ako mámili od neho vyplatenú odmenu za plyn. Vráť nám naše poklady, vráť nám striebro, zlatky, čo si za to dostal. Ján zlato nemal, len papierové peniaze, ktoré pod hlbokým dojmom živého sna schoval pod škridlu. Skončil svoj život opustený a v biede. Pod strechou kruhovej stodoly ktorú si postavil, aby sa v rohoch neusádzali spomenutí čerti, počuť šuchot. To obyčajné myši hodujú na schovaných peniazoch. Nie je ich škoda, aj tak už neplatia! Skončila tisícročná maďarská poroba. Vzniklo mladé Československo a s ním aj nové peniaze. Naftový priemysel prešiel veľkými zmenami a ťažobné kozlíky dlho prikyvovali svojimi hlávkami.Tak to bolo, veru tak! Teraz však plačú záhorácke borovice jantárovými slzami nad našim tureckým hospodárením. Utíchol ruch naftových veží, smutné kozlíky so zvesenou hlávkou nepotrebne stoja v dlhých radoch určených na odvoz do šrotu. Predali sme Boží dar za judášsky groš… dar večnosti, dedičstvo po našich otcoch, určených pre našich vnukov!

Tak je to teraz veru! Tak!

Pavel Nemec Lelín