„Búúúúúúúúúž ma obklúčili smrtelné stony…“ – húká v hlave i proti vôli jej majiteľa (myslím tej hlavy, nie nápevu) Jána Medlena táto pochmúrna melódia, i keď si ju vtipne sparafrázoval vstupným múúúú! Múká si ju ako spomienku na svoje ťažné zviera, ktoré viezol na voze od Moravy, kde sa mu pitia chtivý zverenec nešťastnou náhodou utopil.

               „Veru…“ – myslí si Ján, „takto končí aj nejeden chuap a v posledňí dobje aj ňekeré baby, ked začne bez omachu suopat… fakt jak ten vúu!“

Po ceste od Moravy si všetko premyslel. Toľko mäsa predsa nevyhodí… „a jeho vúu… to byu mauý slon“. Zastaví sa po ceste domov u židovského mäsiara Salomoona Fantu – Gólu a nechá vola vysekať a v sudoch naložiť do pácu – slaného nálevu. A bude do Vianoc hovädzia polievka a guláš!

               „Škoda, že sa hovjazí maso neúdzí… to by vydržauo aj rok!“

Zastavil na rohu ulice, priviazal uťahaného a spoteného koníka o stromček pred obchodom a s cingotom dverného zvončeka vstúpil do mäsiarstva. Po chvíľočke prišla zozadu do predajne Šalamúnova dcéra Malvína.

               „Šalom!“ – zdraví a usmieva sa na nezvyčajného zákazníka Malvína,ako keby chcel kúpiť celý kvelb.

              „Dobrý!“ – mračí sa a mrmle namosúrený Ján. „Tata tvúj je tu?“

               „Je… aj najn!“ – vraví Malvína nerozhodne.

               „Tak je tu alebo neňi tu?“ – skríkol Ján a buchol päsťou do obslužného pultu. Bol namosúrený… „tak nech ho už ňigdo nesere!“

Malvína zo strachu vykvíkla ako nedobre pichnutá svinka, veď pozná už z rozprávania… a to nie z povestí, ale reálne veci o rabovaní Židov od nazlostených a politikmi oklamaných domorodcov.

               „Jéééésus… majn Gott… natýrlich je itvan…“ – už plietla z rozčúlenia nemčinu, jidiš, ba aj maďarčinu… ale ako dobrá obchodníčka a od prírody nadaná lingvistka (talent na cudzie jazyky – samozrejme nie bravčové či hovädzie)… prešla bez ostychu k Jánovej rodnej reči… záhoráčtine.

             „Ná strýce Janku… šak víte, že sa za týdeň vydávám. Tak včilék tacinek chystajú v jatce za obchodem šecko na papáňí. A to víte… to neňí sranda… lebo šecko mosí byt košér!“

               “ Košér, nekošér, též už neňi s vama šecko košér… rádzi si dáte tajňe aj to, co nesmíte… ale já nejsu Rabín… a vlastňe… robte si co scete, já mám svého – do nového! Jaký kraj – taký mrav… jaký farál – taká procesija! Zavouaj tatu a nenatrásaj tu svoje nekresťanské vnady… je tu vážná vjec!“

               Malvína skontrolovala jastrabím pohľadom, či by sa nedalo v ich obchode „gójom“ (nežidom) niečo ukradnúť a pobrala sa na dvor, kde jej otec pripravoval nekošér mäsové výrobky na jej svadbu… aby boli úplne košér.

               Podnikateľ, mäsiar, predavač, manager, riaditeľ, kontrolór… Salomoon Fanta sa prišuchlal do predajne… zodpovedne si utierajúc ruky zo zašmudlanej zástery!

             „Grys dyš – zdravím ťa Jánoš!“ – vraví Jidišom, zmiešaninou nemčiny a hebrejčiny majiteľ obchodu Salomoon… „ná cobys sceu!“

               „Ná cobych sceu? Kšeft pro tebja mám. Mosíš mi voua vysekat… utopiu sa mi v Moravje, ale čerstvý je jak fčilét utrhnutá jatelina!“

               „Aj vaj“ Aj vaj!“ – škrabe sa na hlave mäsiar. „Šak víš, že dcéru vydávám, roboty mám plnú rit… nevím de sa otočit… nemožu ti pomocit!“

               Salomoon bol známy tým, že rád rozprával vo veršoch a priliehavé citáty z Tóry sypal z rukáva… ale i Bibliu ovládal lepšie ako ktorýkoľvek kresťan. Ján ako správny Záhorák bol priliehavo lakomý, nechať vola napospas červíkom sa mu teda vôbec nevidelo, a tak tlačil na majstra mäsiarskeho ako sa len dalo… nech aj pílu poláme! Sľuboval hory – doly aj zaplatí, aj výslužku vo forme mäsa… a veru… „muadý volek to je, masíčko bude mjet jak putr. (Butter – maslo) Salo… budeš mjet aspoň na svadbu!“ Salomoon nebol zlý, bol dobrý obchodník, ale neklamal a nechcel zrazu zbohatnúť. Vždy vravel ako jeho veľa súkmeňovcov.

               „Enem nech kvapká, šak časem nakvapká dost a nech sa aj další pokoleňá živjá!“ A potom… Ján bol s nervami hotový, a tak mu Salomoon všetko sľúbil. Zavolali pomocníkov, zbehli s vozom zadnou bránou do dvora, vytiahli zviera spod sena a natiahli ho na rám – trojnožku. Salomoon a nádejný svadobný otec sa s vervou pustil do práce a pritom myslel, ako bude svadba jeho dcéry prebiehať.

               „No… v Gbeloch to neurobím. Tu je za potokom na Mléčniciach len modlitebňa… sem tam honosne nazývaná synagóga… a kantor… jéj… ten vybaľkuje horšie ako ten holíčský. Svadba – chatuna bude v šaštínskej synagóge aj s rabínom a speváka si objednám až z Prešpurku – Bratislavy. Zásnuby – kidušin a sobáš – nisu’in bude v jeden deň. Nie ako za starodávna, keď bol sobáš do roka po zásnubách. Dohodnutie svadobných podmienok – tna’im už mali za sebou. Veľkú pozornosť venovali príprave zmluvy – ketuby, kde ženích sľúbil, že sa bude k svojej žene chovať, ako sa sluší, a nikdy ju nenechá nezaopatrenú. Ketubu podpísali dvaja svedkovia a ženích.

             „Ó… dobre som ženícha pritlačil. Bude sa starať o Mavínku do smrti… ale… dobrá mu bude žena. Dobre som ju vychoval. Aj k poslušnosti aj k premýšľaniu. Myslí a robí ako chlap!“

Salomoon bol za tradície a rád by mal svadbu pod holým nebom ako káže tisícročná tradícia, ale počasie a časy boli vrtkavé… takže radšej bude v synagóge. Ó Bože… už to videl. Po úvodnom obrade – bedekn pokryjú hlavu nevesty závojom, odvedú ženícha – chatana s nevestou – kala pod svadobný baldachýn – chupa, čo stojí na štyroch tyčiach, ktoré držia priatelia ženícha. Hmmm…. kto asi? Mladý a starší Fleischman, Eugen Beinhacker a štvrtý… štvrtý Jákob Schimmerling. Salomoon bol moderný človek, šábes mu liezol na nervy. Nemohol nič robiť, nič chytať do ruky… bodaj ju! Tým myslel manželku. Nebola síce ortodoxná, ale zvyklosti udržovala do detailu. Ba i viac. Po veľkom sviatku Jom Kipur, nie jedna, nie tri ako kázal zákon, ale päť hviezd muselo vyjsť na oblohu, aby sa mohol konečne najesť! I obrad bude taký. Presne podľa predpisov. Už si všetko overila a napísala. Juj… šľak ho ide trafiť… a koľko to bude stáť, keď tam musí byť toľkých ceremoniárov!

                   Takže synovia priateľov obchodníkov držia baldachýn, ktorý znázorňuje nový domov manželov. Najskôr tancujúci a spievajúci sprievod priateľov a svadobných hostí privedie ženícha k neveste. Keď si overí, že je to tá, ktorú zvolil, aby nedošlo k tomu, že by mu bola „podstrčená“ iná, ako sa to stalo v prípade legendárneho Jákoba, zakryje ženích neveste závojom tvár a ona vysloví modlitbu, v ktorej vyjadruje prianie dobrého vzťahu so svojim budúcim manželom a vysloví tiež prianie mať z tohto manželstva zdravé deti v bázni Božej. Potom doprevádza ženícha sprievod mužov k obradníkovi pod baldachýn a vyčkáva príchod žien s nevestou. Matka ženícha a matka nevesty privedú nevestu k ženíchovi a tá sedmerým obídením muža pod chupou zahajuje prvú časť svadobného obradu. Všetko sa odohráva „pod dohľadom“ dvoch spôsobilých svedkov, obradníka, ktorým nemusí byť vždy rabín a desiatich dospelých mužov, ktorí tvoria minjan. Po požehnaní nad vínom sa snúbenci napijú z pohára. Vlastné „zasvätenie“ kidušin vykoná ženích, ktorý navlečie neveste prsteň na ukazovák pravej ruky a prenesie: „Buď mi zasvätená týmto prsteňom podľa zákona Mojžiša a Izraela“, načo všetci prítomní vykríknu: „mekudešet“ – čiže vydatá, doslovne „zasvätená“. V tejto chvíli je sobáš uzavretý.

                     Predel medzi zásnubami a sobášom tvorí predčítanie svadobnej zmluvy. Ak nie je svadobná zmluva – ketuba podpísaná svedkami, prípadne ženíchom, už vopred, spomínaní ju podpíšu a rabín ju nahlas prečíta v aramejčine a v preklade vysvetlí jej obsah. Ženích sa zaväzuje, že sa bude o nevestu riadne starať a v prípade rozluky jej vyplatí dohodnutú sumu peňazí, z ktorej môže žiť najmenej jeden rok od rozluky. Ženích potom formálne príjme záväznosť ketuby a odovzdá ju neveste. Po tejto časti nasleduje nisu’in. Následne sa vystriedajú ženíchom vybraní muži a vyslovia sedem požehnaní nad pohárom vína. Na záver ženích rozšliapne pohár, aby sa pripomenulo zbúranie chrámu v Jeruzaleme a skutočnosť, že prežívané šťastie kalí tento smútok. Všetci prítomní zvolajú „Mazal tov!“, čo znamená ´dobré znamenie´, prenesene „veľa šťastia“. Novomanželia sa potom vzdialia do oddelenej miestnosti s pripraveným občerstvením, kde spolu nejakí čas nerušene zotrvajú.

                     Keď novomanželia strávia prvé spoločné chvíle sami v uzavretej miestnosti, opäť sa pripoja k svadobným hosťom a nasleduje hostina, predávanie darov a svadobné veselie, ktoré je často sprevádzané tancom a hudbou. Po modlitbe na záver hostiny sa vysloví sedmoro požehnaní – ševa brachot. Svadobné veselie trvá sedem dní a nocí. Zvyklosťou je tiež ženíchovo kázanie na rôzne témy z Biblie a Talmudu, za ktoré dostane od prítomných dar. Dary neveste sa väčšinou odovzdávajú už pred svadbou a tvoria z veľkej časti výbavu novej domácnosti.

Býva zvykom, že počas tancov pri svadobnom veselí sú obaja novomanželia vyzdvihnutí na stoličkách nad hlavy ostatných, a tak ich pripodobňujú ku kráľovi a kráľovnej. Na svadbe sa spieva mnoho tradičných piesní, medzi najznámejšie patrí Kol Chatan v kol kala,

Od jišama barej Jehuda u bechucot Jerušalajim

Kol sason v kol simcha kol chatan vkol kala

Kol michalot chatanim mchupatam unaarim mi mište neginatam

               Salomon mal plnú hlavu svadobného obradu, v duchu si nôtil kol už stý raz dokola „kol chatan u kol kala“ a všetko robil akosi mechanicky. Aj povely dával pomocníkom akoby z mlhového oparu. Nečudo teda, že neskoro a úplne nakoniec zistil, že vôl je samá šlacha a loj… skrátka tak psovi hodiť, i to by musel mať dobré zuby! Zbytočne sa mordoval s volom, strácal čas. Tupili sa sekery, tupili sa píly, až Salomoon predniesol pamätnú vetu!

                „To maso bys moheu prodat „C und K militer komandu“ (Rakúsko – Uhorská vojenská správa) na podrážky pro vojenské čižmy. Šak je to jak kameň jak ocel. Z teho by sa podrážky nepredrali. To sa nedá aňi varit… a o guláši aňi neríkám!“ No… v tomto prípade Záhorák napálil Žida, i keď nechtiac! Ján nedbal, priniesol z domu sudy, do ktorých sa po zabíjačke nakladalo mäso na údenie. Naložil tam svojho rozporciovaného pomocníka a odviezol si všetko domov. Salomoon bol taký rozladený a nahnevaný na svoju zbytočnú ochotu, ba aj na to, že ho vyhnal aj s platením. A ešte k tomu aj tá posratá svadba! A tak sa na ňu tešil. Medlen mu zobral všetku chuť… a nielen jemu. Ján nechal sudy s mäsom dôjsť do takého štádia smradľavosti, že najprv vyhnal totálne svoju ženu a potom sa zápach tak šíril aj po ulici, že sa to nedalo vydržať. Nepomohli ani dohovory susedov a kamarátov, ba i starostu obce. Nakoniec museli zavolať žandárov a tí museli dohliadnuť aby Ján konečne pokazené mäso konča záhrady zakopal hlboko do zeme aby ho nevyťahali psi znova von.

                 To bola posledná kvapka v spolunažívaní manželskom i susedskom. Ján sa v svetlej chvíli rozhodol, že odíde z domu. Postaví si v Dúbrave malý provizórny domček, kde bude žiť. A tak aj urobil. Navozil si z domu neupotrebené hlinené tehly „kotovice – vepřovice“, ku ktorým si ešte dorobil nové. Hlinu si nakopal na Kúcanke a pliev bolo ojojojój. Za krátky čas vyrástla nad náleziskom plynu „úžasná hacienda“… no horšie ako cigánska búda… i keď praktická. Mala všetko, čo obydlie má mať, len krytina strechy chýbala. Nejaký „ajzboňák“ – železničiar mu poradil, že v Kútoch na stanici sem-tam predávajú časti vyradených vagónov a tie majú dobrú plechovú strechu už aj vytvarovanú do oblúka. Búda stála, netieklo do nej… ale mala niečo, o čom sa vtedy nikomu ani nesnívalo. Ján vykopal nehlbokú studňu, ktorú vystavil pálenými tehlami od Grunmandela, navrchu ju uzavrel doskami a netesnosti ešte zamazal hlinou. Z jedinej prostrednej dierky si vyviedol rúrku do primitívneho horáka, ktorý mu vyrobil podľa jeho návrhu miestny kováč. Jánovi sa teraz žilo celkom príjemne. Nikto ho neotravoval, mohol snívať o plánoch – eroplánoch… nepotreboval ani drevo, ani uhlie, varil si na večnom ohni a v zime mu bolo teplučko ako v starej izbe. Čas plynul ako plyn zo starej mamky zeme. Svet sa zmietal v problémoch a nad Európu sa sťahovali čierne mračná.

               Ako dnes na Slovensku, tak predtým v Československu, a tak pred-predtým v Rakúsko – Uhorsku, sa nič neutajilo. Ludia totiž vykecali všetko. Tak sa teda začali trúsiť zvedavci, aby si obzreli Medlenov večný oheň. Jedni sa zvedavo vypytovali a pozorne počúvali výklad, iní si odplúvali a prežehnávali sa. Najprv bolo zvedavcov málo, potom až toľko, že ich Ján Medlen nestačil odháňať. Nejedného vyprášil bakuľou, ba skoro sa ušlo i profesorovi skalického gymnázia, ktorý tu bol i zo študentmi na exkurzii. O rok neskoršie v.r. 1911 sa využívanie horľavého plynu gbelským občanom ocitlo v hlásení Župného úradu v Nitre na banský senát v Banskej Bystrici. Hláseniu sa však nevenovala patričná pozornosť. Bola síce vyslaná skupina odborníkov, ale viac-menej iba na overenie, či ide o bahenný plyn alebo o plyn iného pôvodu. Súčasne bolo využívanie plynu súkromným osobám zakázané.

             Mračná hustli – schyľovalo sa k vojne… len sa čakalo na nejaký impulz… zápalku! I v Dúbrave bolo sychravo. Ján si zohrieval uzimené ruky nad modručkým plameňom, varil na ňom, ba si zriadil aj malú vyhňu, čo by nasvedčovalo aj jeho neskoršie oblečenie s koženou zásterou, ale hlavne chválil v duchu Pána Boha, že mu osvietil rozum. I keď už spomínaný predmet sa na dnešný plynový sporák vôbec nepodobal, predsa len slúžil úplne rovnako, až na jednu vec, a to veľmi podstatnú. Nemal plynový kohútik. To bola zásadná chyba. Po použití sporáka Ján jednoducho oheň zadusil, aby sa v jeho neprítomnosti nestal z dobrého sluhu zlý, ničivý pán a išiel domov do dediny. No ale zadusený, pokorený sluha si veselo unikal zo sporáka do chatrče a napĺňal tak priestor výbušnou zmesou. Dnes sa do plynu, ktorý vlastne nemá nijakú vôňu, a preto ho necítime, pridáva zapáchajúci prípravok, merkaptan, aby sme únik plynu zaregistrovali veľmi jednoduchým prístrojom, a to vlastným nosom. Ján mal nos síce dobrý, cítil chutný obed už na sto metrov, ale tu mu bol málo platný. Plyn nevoňal ani nesmrdel. Na druhý deň pristúpil k ohnisku a škrtol netušiac nič zlého zápalku. Zápalka mu doslova vybuchla v obrovský záblesk, ktorého hluk už ani nepočul. Po prvé, porušili sa mu ušné bubienky z tlaku a po druhé, celkom nehrdinsky omdlel. Prebral sa až po chvíli.

                 V hlave mu hučalo, z uší mu tiekla krv, bol samá ranka od malých úlomkov a z domca neostalo nič. Jeho časti ako plechová strecha boli až na železničnej trati. Výbuch bol dosť silný, že ho bolo počuť ďaleko, a tak sa začali zbiehať ľudia a ratovať Jána.

                 „Ludé, ludé podte friško sem!“ – kričal najbližší, „Janovi do búdy uderiu hrom.“

                 „Éj konečne ho Pánbú potrestau. Do to kedy vidzeu, aby topiu a nemoseu prikuádat!“ – mele druhý.

                 „Coby Pánbúh, čerci ho sceli unést, jak teho… no oného, doktora Fausta, asi im vypadeu a tak mu aspoň búdu roztrepali.“ – vraví

                   tretí.

                 „Nemel blbe“, – povedal rozumnejší, „rači friško namočte hadričky do vody, nech ho trochu umyjeme.“

Ján sedel na zemi napoly vztýčený, rukami sa vzadu opieral o zem a nechápavo sa pozeral okolo seba. Pomaly sa mu všetko vybavovalo, chladná voda mu robila dobre.

                  „Co to byuo?“ – opýtal sa pochvíli, „tuším hrom.“

                 „Pjekný hrom,odpovedal mu jeden. To si pro tebja čer…“

                 „Zavri chráp!“ – zahriakol ho druhý.

                 „Co ríkáš? Nečuju, mám zalehué v ušách,“ – povedal Ján.

A veru už nikdy dobre nepočul. A keď aj išiel potom, niekedy po ulici a niekto ho pozdravil. Dobrý deň! Nezriedka odpovedal . Ná do obchodu. Keď sa už trocha pozviechal a bol schopný sa ako- tak postaviť na nohy, pristavil jeden sedliak voz, naň nahádzali seno z kopy, ktorá sa tu sušila, naložili Jána a odviezli ho domov do dediny. Koníky išli pomaly z poraneným, ale zvesť o tom, sa šírila rýchlosťou blesku. Z úst do ucha, z úst do ucha a vždy sa na ňu niečo pribalilo.

                 „Ná čuli ste to! Medlenovi vybuchua tá chajda.“

                 „Ná neríkaj, Agnešo! Teda vlastne ríkaj, ríkaj, co sa to stauo!“

                 „Ceuá chajda, ceuá chajda ,už je v lufce.“

                 „A jak to vyleceuo, spaduo to na štreku, vlak nepojede možno aj      

                   týdeň.“

                 „Ježiš Mária ! A on?“

                 „Našli z neho enem pár kúskú, načisto ho to roškubauo.“

                 „Pro Kristove rany ! Na čisto?“

                 „A háj horí, ten tak skoro nezahasá.“

                 „A po chajdze zostaua enem jama, pú Gbeuú by sa do ní dauo!“

                 „Trest Boží, trest Boží, je to!“ – križovali sa ľudia.

                 „No ale, Agnešo, de utékáš, ešče to neni šecko.“

                 „Ale hen za panem farálem ,mosím mu to povidat.“

Udychčaná dobehla pred faru a hneď sa dala do referovania.

                 „Pochválen Pán Ježiš Kristsss!“ – nebola schopná ani pozdrav dopovedať.

                 „Až naveky, až naveky“, – odpovedal pan farár, „čo sa stalo? Horí?“

                 „Ej veru horí, horí, aj statek aj duša sa smaží v ohni pekelném. Na Medlena konečne dopadla ruka Pána a potrestaua ho. Chatrč mu          

                   vybuchua a hen Agneša ríka, jeho to konc roškubauo. Ale není to tak, jak sem utekuaua okouo, tak zlezau z voza pred domem. Je  

                   trochu ohúpnutý, ale potvory, nic mu ináč není. To je teda pjekná spravedlivost. Ohnivým mečem by ho mjeu Pánbú strestat a né

                   nad ním držat ochranú ruku!

                 „Bene, bene, dobrá dušo, nerúhaj sa, víš, že nám neprísluší hodnotit Boží skutky. Dekuju ti a bjež si v pokoji svojú cestú. Ja to

                  všetko zariadim!

Hneď sa vybral za notárom a richtárom a spísali hlásenie slúžnemu do mesta Holíč o výbuchu v chatrči Jána Medlena pri železničnej trati.

Ďalší vývoj udalostí urýchlil až ten výbuch v Medlenovom domčeku, ktorý rozmetal tehly a drevo do vzdialenosti až 20 metrov. Strecha dopadla až na koľajnice, čím ohrozil i železničnú trať. Na miesto nehody prišla ďalšia skupina odborníkov, ktorej dobrozdanie bolo podkladom pre poverenie Uhorského kráľovského výskumného banského úradu v Kluži (v Rumunsku) k započatiu vrtného prieskumu pri Gbeloch. Koncom októbra 1913 bol potom uskutočnený prvý vrt. Po dosiahnutí hĺbky 114 metrov boli zaregistrované prvé stopy plynu. Vo vŕtaní sa pokračovalo ďalej až do hĺbky 163,88 m, kde sa na ich veľké prekvapenie zistila ropa. Profesor Hugo von Bockh zariadil okamžite čerpacie skúšky, po ktorých bola sonda dňa 10. januára 1914 zapojená do pravidelnej ťažby. Priaznivý výsledok prvého vrtu bol trochu prekvapujúci tým, že napriek svojej lokalizácii do priestoru výronu zemného plynu bol čerpacou skúškou zistený prítok ropy. Druhým prekvapením, žiada sa dodať, že denná produkcia zrejme zapôsobila na uhorskú vládu, ktorá na podobný objav už dlho čakala a snažila sa vytvoriť čo najlepšie podmienky pre okamžité začatie vrtného prieskumu v širšom okolí nálezného vrtu. V tom istom roku 1914 bolo objavené ropné ložisko Staré pole a prieskum sa začal realizovať i v jeho širšom okolí.

Pavel Nemec Lelín   

.