Kňaz, kronikár

.

* 23.02.1889 (Kúty)                   + 26.01.1973 (Kúty)

.

Starší z bratancov Héskovcov sa narodil dňa 23. februára 1889 v Kútoch v roľníckej  rodine. Otec Ján Hések a matka Anna, rodená Valachovičová, vychovávali syna k láske k Stvoriteľovi, k blížnym a k slovenskému národu. Na podnet kaplána Deutscha dali rodičia nadaného syna na štúdiá. Keďže vyučovacím jazykom vo vtedajšom Uhorsku bola maďarčina, šiel desaťročný Matej začas žiť do rodiny hospodára Štefana Červenku, ktorý býval vo vtedajšom Hidaskűrte pri Galante v prostredí s prevahou maďarsky hovoriaceho obyvateľstva. Býval tam v roku 1899/1900.

V rokoch 1900 až 1904 študoval na nižšom gymnáziu v Skalici. Piatu a šiestu triedu absolvoval na „Emerikáne“ (gymnázium so seminárom) v Bratislave a stredoškolské štúdiá ukončil v Ostrihome. Po prvom roku teológie v Ostrihome študoval dva roky právo na peštianskej univerzite. Potom sa však definitívne rozhodol pre teológiu, ktorú vyštudoval na univerzite v Innsbrucku, kde 26.7.1914 prijal kňazskú vysviacku. Primície mal v rodisku dňa 2.8.1914, kedy bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Slávnostnú kázeň predniesol Jozef Čársky, rodák z Gbelov, ktorý bol neskôr košickým a prešovským biskupom. V súvislosti so svojím vzdelávaním spomínal Matej Hések s vďakou na strýka Štefana Palkoviča, ktorý ho na štúdiách finančne podporoval. (Pre zaujímavosť chcem spomenúť, že Štefan Palkovič, kútsky rodák, bol farárom v Pezinku a podporoval tiež Štefana Héska i ďalších. Jeho sestra Serafína bola starou matkou hudobného skladateľa Eugena Suchoňa.)

Po postgraduálnych štúdiách získal Matej Hések doktorát a 17.7.1916 bol promovaný na doktora teológie. Na svoju prvú kaplánku nastúpil do Banskej Štiavnice, kde bol farárom, ako sám uvádza, silne maďarsky orientovaný kňaz Haverla. V roku 1917-1918 bol poľným kurátom v Novom Sade a v Báčke, kde všemožne podporoval slovenských vojakov a poznal i rodiny dolnozemských Slovákov. Ako vojenský kňaz získal za 1. svetovej vojny hodnosť kapitána. Po skončení vojny sa stal kaplánom v Holíči. Od 1.decembra 1918 nastupuje na miesto stredoškolského profesora do skalického gymnázia, kde pôsobil do 1. mája 1946, kedy bol predčasne penzionovaný. Učil náboženstvo, občas slovenčinu, latinčinu, nemčinu ba i filozofiu. Odtiaľ pochádza jeho všeobecne známe oslovenie „pán profesor“, ktorým ho titulovali a takto naňho spomínali spoluobčania i ľudia zo širokého okolia.

Po roku 1924 bol činný v Spolku profesorov Slovákov a v medzivojnovom období bol členom mestského zastupiteľstva mesta Skalice. Podporoval chudobných študentov gymnázia a spolupracoval so slovenskými študentskými spolkami, napr. „Orol“, čo i niektorí jeho kolegovia videli s nevôľou. Po penzionovaní prišiel do svojho rodiska ku svojmu synovcovi Jánovi Klindovi. Od roku 1937 bol členom skúšobnej komisie v Trnave a v roku 1939 bol menovaný za asesora (prísediaci na cirkevnom súde).Od októbra 1946 pôsobil ako duchovný správca kláštora milosrdných bratov v Bratislave až do septembra 1950, kedy bol kláštor rozpustený. Práve v tomto období, ako sám uvádza, kázaval, písal náboženské články a zbieral materiál pre kútsku kroniku. K tomu lakonicky dodáva, že, ak by nebol predčasne penzionovaný, kútska kronika by sa nebola zrodila. Počas kňazskej služby sa zoznámil s historikom Dr. Jurajom Hodálom, Dr. Pisarčíkom a prof. Šmálikom. Zrejme pod ich vplyvom sa zaoberal históriou.Od novembra 1950 do roku 1954 bol duchovným v Lopašove. Po odchode z Lopašova až do svojej smrti žil u svojho synovca v Kútoch.Mnohí skôr narodení spoluobčania si ho pamätajú ako „pána profesora“, kultivovaného, bystrého staršieho pána, živo sa zaujímajúceho o okolité dianie, kňaza dennodenne si plniaceho povinnosti vyplývajúce z kňazského svätenia. V našej obci je všeobecne známy ako autor monografie Kúty – archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias do roku 1918, ktorá bola hlavným prameňom k spracovaniu nedávno vydanej monografie, „Kúty“.

Bolo by však ľudsky nespravodlivé a historicky nepravdivé, keby sme ho spomínali len ako autora kútskej kroniky. Dr. Matej Hések bol činorodým človekom už od svojej mladosti. Jeho literárna činnosť siaha až do bratislavských gymnaziálnych čias. Svoje práce publikoval v Katolíckych novinách, Svätej rodine a Tatranskom Orle. Prispieval do Ľudových novín. Širokej slovenskej katolíckej verejnosti je známy ako autor knihy meditácií „Pieseň nemej matky“ a slovenského prekladu diela „Sväté putá“. Do slovenčiny preložil aj svetoznámu „Filoteu“. Ako uvádza vo svojej monografii, napísal ešte krátku kroniku lopašovskú. Niektoré svoje práce podpisoval pseudonymom Dr. Štiavnický. Treba ešte dodať, že sa zaoberal aj dialektológiou a etymológiou (pôvodom slov), čo mu umožňovalo najmä ovládanie viacerých jazykov.

ThDr. Matej Hések zomrel dňa 26.1.1973, pochovaný je na cintoríne v Kútoch.

Foto, text: Obec Kúty, občasník Kúcan, M. Palkovič

.

Kúty

.