S príchodom jari prichádzajú aj veľkonočné sviatky  a s nimi tradičné zvyky vinšovačiek, ktoré začínajú na Kvetnú nedeľu a pokračujú oblievačkami na Veľkonočný pondelok. Chlapci a dievčatá chodia na Kvetnú nedeľu s mašľami ozdobenou vetvičkou zelenej vŕby a gazdinej zavinšujú verš:

„Prišla kvetná nedeľa, kde si kľúče podela, ta dala som, ta dala, svätému Ďurovi, aby pole odomykal, aby tráva rástla. Tráva je zelená až po vyše kolená.“

„Sedí kura v koši, o vajíčko prosí, dajte nám jedno, lebo dve, šak vám to málo ubudne. A keď nám nedáte, budeme vám steny drať a obloky vybíjať, nebudú vám deti spať.“

Deti dostanú výslužku – veľkonočné vajíčka (kraslice) a idú do ďalšieho domu či k ďalšej rodine. Bola to neodmysliteľná tradícia Kvetnej nedele a mala aj svoju poéziu. Bolo to vlastne nielen vinšovanie prichodiacich veľkonočných sviatkov, ale zároveň aj vítanie a oslava prichodiacej jari. Keď si na tieto vinšovačky spomínam, bolo to niečo zvláštne, niečo neopakovateľné a nové. Aj keď zimné radovánky so snehovými sánkovačkami a guľovaním prinášali deťom radosť a zábavu, príchod jarných sviatkov s jeho tradíciami bol oživením a osviežením života. Aj vajíčko ako dar bolo akýmsi symbolom zrodu nového života.

Na Kvetnú nedeľu si ľudia do kostola doniesli rozvinuté vrbové prútiky, ktoré im kňaz svätil modlitbami. Doma si ich zastokli za hradu na povale alebo obrazy, aby ich chránili pred búrkami. Pri búrkach konárik položili do obloka, alebo kúsok z neho hodili do ohňa. Bahniatkami okiadzali aj chorých, aby sa skoro uzdravili, na Orave dávali prútiky do prvej brázdy, na východnom Slovensku ich uložili k prvému zasadenému zemiaku. Na Horehroní prútmi vyháňali dobytok na prvú pašu, v okolí Hontu zapichovali vetvičky na hroby svojich blízkych, aby podobne ako sa budí na jar príroda prebudili aj duše svojich príbuzných.