Bolo koze dobre, išla na ľad tancovať! Nielen koze ako vraví okrídlené porekadlo, ale aj Jánovi Medlenovi. Ako som už spomínal, ľudový vynálezca si aj proti „dobroprajnosti“ svojho okolia pomohol a to úplne sám. A to sa nepáčilo, nepáči a páčiť nebude.

             „Aňi na formanku nezavuoá, aňi na tovarich, ba aňi na oldomáš! Neluda! Cepem šlahnutý! Obúd! Osmek! Koňadra obecňí! Mameluk! Uakomec! Za korunu by do Vídňa veš hnau!“

            Ján sa len potmehúdsky usmieval a mal z namrzenosti svojich spoluobčanov celkom radosť. Ale pýcha predchádza pád. Škodoradosť sa nevypláca! Máš pokoj? Daj pokoj! Bol spokojný, ako mu to všetko so strojným zariadením vyšlo, ale v kútiku duše mu ten rohatý našepkával, že čo je dobré, musí byť lepšie a čo je lepšie, môže byť najlepšie… a tak si povedal, že ešte zvýši „obrátky“ svojho stroja, aby mal dlhší dojazd, tak ako majú dnes autíčka na zotrvačník, ktorý sa krúti, až to sviští. To by si mohol aj okrem vyhne zadovážiť pílu – cirkulárku a mohol by rezať ľuďom drevo, obrezovať hrady, trámy dosky a laty.

„Ej! To by byu kšeft! Taký tu ňigdo nemá a nemosím mjet na pohon aňi tečúcí vodu v potoku!“

               Zašiel do mlyna „U Kubíka“, ktorý ešte volali Petrovjaňi – „U Korčáka“ a vybral si jeden mlynárovi nepotrebný prevod. Vložil ho medzi tie svoje, a tak dosiahol ešte prevod rýchlejší. Vyskúšal všetko navoľno, len rukou a zašiel do maštaľky pre svojho poslušného volka. Zapriahol ho podľa svojej know – how, priviazal na paličku voňavého senka a už s obligátnym… „Dzime starý!“ – spustil zázračný stroj. Vôl potiahol rahno, troška sa začudoval, lebo i keď stroj išiel naprázdno, zotrvačníky boli ťažké a prevod už naozaj strmý. Ale nesurový bič a senko urobili svoje a kolesá sa začali krútiť. Zotrvačníky – Perpetum Mobile – mal Ján opreté o stenu stodoly, aby ušetril materiál, ba rožné stojky stodoly mu boli hlavnými nosníkmi. Obrovské kolesá sa rozkrucovali stále viac a viac, až Jána pochytila pýcha a márnosť tak nezlučiteľná so zdravým rozumom. Začal pokojného volka šľahať viac a viac a ten nechápajúc celkom surové zaobchádzanie zrýchľoval svoje kroky, čo najviac vládal. Stroj sa triasol, triasla sa celá stodola, ba aj celá zem, ako keď sa splaší stádo koní. Ján sa rehotal vo vytržení ako bláznivý, vôl „behal“ zrýchleným krokom dokola na plné obrátky a kolesá na stroji už začali dvíhať zo zeme prach a starú slamu. Verný psík Punťa nedôverčivo pobehoval nervózne okolo, vôbec si nevšímajúc rýchlovola, tušiac nejakú katastrofu, aj keď nie prírodnú! Zo strechy stodoly, ktorá bola pokrytá vechťami slamy – „dochovicama“ sa začal dvíhať roztrasený prach, akoby sa dymilo. Kolesá hučali, prevody hrkotali a aspoň takto protestovali proti neadekvátnemu zaobchádzaniu. Len Ján nedbal nijakých výstrah a nepríčetne šibal a šibal už na smrť vydeseného vola. Stroj bol na vrchole svojich možností a Ján sa začal vracať do reálu. Prestal plieskať bláznivo bičom a vôl prestával naháňať nedohoniteľné.

               A vtom sa to stalo! Či už to bolo náhlou zmenou rýchlostí alebo naozaj stroj prekročil obrátky nad maximum? Obrovský stojan s Perpetum Mobile sa vytrhol zo stien stodoly, až sa strecha so stenaním ako starý škuner na rozbúrenom mori nahla do prázdna. Za ňou padli aj ďalšie dve steny… len jedna, zadná, zostala nemo stáť ako výkričník k nemej oblohe. Strecha sa ešte z posledných síl zhojdla a za veľkého rachotu padla ako anjel Satan do tmavého oblaku prachu. Jedno obrovské koleso – zotrvačník – sa s rupom utrhlo z osi, poskakovalo veľkou rýchlosťou kľukato po dvore ako opitý drotár na vandrovke, vyrazilo vchodové dvere a dobíjalo sa i bez pozvania do domu. Vyvrátilo zárubne a zaseklo sa až v pitvore. Psík zavyl hlasom zúfalého kojota a rýchlo odskočil s chvostom medzi nohami do bezpečia. Ján ostal stáť ako Lótova žena, s kamennými nohami vrastenými do zeme. Nebol schopný pohnúť sa z miesta a keby nestál z dosahu trosiek, už by bol nebožtík… no ale aj tak dostal poslednou padajúcou latou až z „kalenice“ (štít, najvyššie miesto na streche) dobre po hlave, až sa mu pred očami rozsvietila celá Mliečna dráha. Šúchal si rukou viac a viac navierajúci mozol. Prach zo zrúcanej stodoly sa plazil pri zemi po celom dvore a pomaly stúpal k nebu.              

                   „Bože!“ – zašepkal Ján… a v tom vzdychu bolo všetko. Nemá bázeň pred Najvyšším, trest za pýchu… i to pomyslené o mlynoch Božích! Stodola zrúcaná, stroj na prach, z kolesa v pitvore vajce, slama, seno, obilie… ostatné stroje a náčinie pochované pod troskami. Psík zaliezol do búdy a kocúr Félix vyliezol na strechu domu. Ján sa rozkašľal a to ho prebudilo zo strnutia. Odstúpil na čerstvý vzduch, kde si ešte viac uvedomil totálnu deštrukciu a nevratný rozsah škody spôsobenej svojim neuváženým jednaním. Prach sa pomaly usádzal na zemi a zrúcaných veciach. Všetky myši, ktoré mali dlhoročné príbytky grátis, ba aj so stravou vo všetkých kútoch, ale hlavne na „patrách“ to je na povale stodoly v slame, sene, kde vyviedli niekoľko generácií svojho myšacieho potomstva, sa náhlivo pohybovali po matičke zemi, hľadajúc si aspoň aký – taký úkryt. Kocúrovi Félixovi nič neušlo. Jediným ekvilibristickým skokom po starej jabloni zoskočil zo strechy a vrhol sa ako jastrab na myších bezdomovcov. Skákal striedavo zo zadných labiek na predné a systematicky ničil myšie pokolenia. To sa zapáčilo aj Punťovi, ktorý sa neohrabane snažil napodobniť svojho šelmovitého kamaráta. No… a žeby sa Ján Medlen nepripojil? V danej situácii sa mu to zdala jediná zmysluplná práca, a tak zobral starú, pevnú metlu a mastil myšiská zarovno so svojimi zvermi. Hlavu mal na rozdiel od časov hýriacich sa nápadov prázdnu, tupú a celé telo bez energie. Na rozdiel od Félixa a Punťu, ktorí sa vyslovene bavili, on robil všetko mechanicky a bezmyšlienkovite. Každým rozmachom myšobijnej metly, každým nádychom pľúc kyslíkom sa však Jánovi vracal zdravý rozum, uvedomujúc si, že nikto nič neurobí za neho, že čo si navaril, sám si musí zjesť. Ešte v mlžnom opojení začal podvedome upratovať.

                Šak maminka dycky ríkali: “S chutí do toho a púl je hotovo!“

Rozrezal nožíkom zo vždy pripraveného vrecka motúzy spájajúce vechte slamy – dochovice a ukladal ich vzorovo na jednu kopu. Krompáčom páčil a rozoberal dosky pritlčené na hrady a krovy a všetko dával „separé“ do kúta dvora. Práca však nemala konca kraja a čím viac robil – tým mal viac pred sebou. Už nechodil, ale horúčkovito behal. Už nepáčil dosky krompáčom, ale všetko trhal vypracovanými rukami. Nič nepokladal, ale všetko hádzal na kopy ako v horúčke. Naraz sa mu zatmelo pred očami, až skoro spadol na zem. Zastal ako v zamrení, zaklonil hlavu dozadu, zavrel oči a zareval do čistého neba najstrašnejším hlasom, aký kedy vydal. Všetko okolo zamrelo v nemom úžase a strachu, čo sa to robí. I psík vyštekol a zmizol v búde. Ján si sadol na zem a vložil si hlavu do dlaní. V hlave sa mu všetko motalo, krútilo. Čerti sa ženili a anjeli rozvádzali, archanjel Gabriel hrozil fakľou, svetlá striedala tma ako v rohu, zem sa vedľa neho otvorila a Diabol naťahoval po ňom „paráty“, dom aj s plotom sa vznášali nad dvorom a stúpali do neba… až všetko zmizlo a ostalo úplné ticho.

               Ján ležal pod stromom na lúke, cez rozkvitnuté lúčne kvety sa k nemu blížila už roky nebohá maminka a niesla košík s obedom pre žencov sena. Všetko voňalo preslnenou vysokou trávou, stovky margariet sa žlto beleli a pomaly sa knísali v jemnom vánku ako ospalé baletky v dlhočiznom largu. Maminka si sadla k nemu, zobrala mu hlavu do lona a hladkala ho po vlasoch, ako keď bol ešte malý a strašili ho zlé sny o čertoch.

               „Janku… Jaňíčku… neboj sa, nezúfaj. Pomož si čovječe – Pánbú ti též pomože! Postavíš si stodou novú, lepší. Si šikovný a robotný! A budeš mjet takú jak ňigdo. Úfaj sa k Pánu Bohu a ten ti určite ňejak vyjaví, co máš a jak robit. Mosíš hledat Boží znameňá. Šak ked nás aj Pánbú čaškoscama skúšá, veru neopuscí svúj pobožný lud!“

                 Posledné slová z hĺbky bezvedomia už Ján počul z veľkej diaľky. Obraz nebožky maminky sa rozplýval viac a viac stúpajúc k modrému nekonečnu, až zostalo nebo úplne prázdne. Len kdesi v diaľke ticho zahrmelo a Ján si uvedomil, že leží horeznačky na dvore medzi sutinou zo zrúcanej stodoly. Jaj…krásne sny by nemal nikto rušiť. Sny sa snívajú a život sa žije, tvrdo si uvedomil Ján Medlen. Sen o maminke ho naplnil novou energiou a pustil sa, ako on vedel, do tvrdej roboty. Okrem bežných domácich prác upratoval sutiny po stodole. Všetko čistil, dôkladne triedil a skladal na kopy, aby mohol materiál použiť na novú stavbu. Myši, ktoré nezlikvidovala Jánova metla a Punťa s Félixom, si už dávno našli nové obydlia, ale spokojné asi neboli, veď… stará stodola… jaj… to bol bezpečný veget… a žrádla a žrádla. Taký už mať nebudú… no ale uvidíme. Možno bude aj lepší… a možno sa aj k peniazom dostanú. Kto vie?!

                   Behom týždňa „poslkúdzau“ všetko a miesto po stodole bolo plné naukladaného materiálu. Ešte nakoniec pozametal dvor a spokojný si sadol pod starú jabloň. Zapálil si… a s pôžitkom vyfúkol prvý dym. A vtom sa to stalo. Vnuknutie! Ako ťažný vôl chodil pri „kepli“ stále dokola, vyšľapal pritom kruhovú stopu.

                   „Jeho hrob a šecky maué hrobky! Bém ti… toto je to pravé!“ – zaklial uznanlivo proti svojmu zvyku. „Postavím stodou dokolečka kokoua! Rotundu! Sýpku! To budú Gbelaňi zas vyvalovat okále!“

               Ako povedal, tak aj urobil. Od myšlienky k činu mal vždy veľmi blízko. Okamžite zobral rýľ a začal kopať základy. Každým zákopom rýľa sa tešil, ako zasa všetkých pobúri. Nebol zlý človek, naopak, cítil veľmi sociálne a po absolvovaní vojenčiny bol určite pacifista, o čom budú svedčiť jeho budúce postoje k vojne, i keď veľmi naivné, ale o to reálnejšie! „Vyglavané“ tehly zo starej stodoly, ktoré vyťahoval zo základov krompáčom, už dávno obschli a po toľkých rokoch v zemi nejavili známky rozpadu, ba ani polovičného ako urán 245. To bol matroš! Teheľňa Hermanna Grumandla produkovala tú istú kvalitu… pokiaľ nie lepšiu! Tehly skladal do základov ako obyčajné murivo. Potom ich zalial nehaseným vápnom, ktoré polial vodou, a tak vlastne zahasil priamo v teréne. Verte mi. Nebol to horší základ od betónového. Ešte dnes stoja také stavby! Tisíc… dvetisíc… tritisíc rokov. A budú asi naveky. Zatiaľ nikto so susedov nejavil známky záujmu. Stavba bola v prvopočiatkoch i bez Počiatka. Kotovice na Záhorí… vepřovice na Morave… tehly s nohami rozšľahanej hliny s prímesou slamy či pliev sušené vo formách na slnku, boli super ekologický materiál dostupný najchudobnejším vrstvám obyvateľstva. Vrstva po vrstve… „šára po šári“… sa pomaly dvíhala k pomyslenej „glajche“. (najvrchnejšia vrstva tehál v múre) Ján si robil všetko sám… „Šak tí zedňíci už aňi nevjedzá, co si pýtat!“ Murársky majster Ján Lelín mu založil „prvňí šáru“… síce krútil hlavou nad kruhovým pôdorysom… ale v Amerike boli všetky obilné silá buď osemuhoľníkové alebo kruhové… takže čo? Keď to chce – nech to má! A zákazník – náš pán! Keď bol obvodný múr asi metrový, začali sa trúsiť prví zvedavci.

                   „Ná Jane, co to bude za čudo?“

                   „Ná coby to byuo?! Stoduoua!“

                 „Ná stodoua nemá byt kostkatá alebo obdelňíková!

                   „Moja bude takáto! Kruhová!“

                   „Kruhová je rotunda alebo… také cosik!“

                 „Ríkám, taká bude – tak bude!“

                   „Ale proč?“

                  „Ale proč! Ale proč! Aby sa v rožkoch neusádzali takí čerci jak si ty. Neotravuj, ked nesceš pomocit a dzi do rici!“

O čo rástla stavba okrúhlej stodoly pomalšie, o to rýchlejšie sa po Gbeloch šírila zvesť o jej protičertovských prvkoch.

                 „Zbuázňiu sa!“

                 „Hrabe mu!“

                 „Spadeu z pater rovno na dziňu!“

Ján sa zatiaľ nezbláznil, poctivo a dôkladne staval a staval a za nejaký čas bol hotový. Kelňu a murársku lyžicu vymenil za sekeru a pílu. Zo starých krovov urobil novú nosnú časť strechy a nakoniec všetko pozakrýval „škridlami – dochovicami“. Vo vnútri stodoly – sila, vládlo príjemné šero a bolo to celkom zaujímavé. Z prostriedku bolo do každého bodu rovnako ďaleko. Ján si sadol po turecky na zem a v duchu si predstavoval, čo a kde postaví. Čerti v rožkoch síce Jána nestrašili, o to viac strašila nezvyklá stodola Gbelanov, ba chýr o jej „jedinečnosti“ sa rozniesol široko ďaleko… ale zvesť o nej prežila aj svojho tvorcu.

                  Jar, leto, jeseň, zima. Život na dedine sa riadil hlavne agrotermínmi. Ján zapriahol volka a koníka do svojho už presláveného záprahu a vybral sa na gbelské lúky na druhé sená. Voz sa pomaly terigal k Morave. Jána šteklilo na zátylku vychádzajúce slniečko a v lese pri ceste spievali operenci, ako keby im platili. V alejach sa sem – tam mihol hubár s plným či ešte poloprázdnym košíkom, v priehlbinách sa lenivo prevaľovala prízemná hmla a všetko voňalo sušenými hríbmi a rannou rosou.

                 Les skončil akoby uťal. Ján sa zastavil pri adamovskej studni a nabral si do „feldflašky“ (vojenská poľná fľaša), ktorú si priniesol z vojenčiny – čerstvú, studenú vodu. Vôl síce naťahoval jazyčisko, ale keďže pred ním stáli iní furmani a k žľabu bolo ďaleko, nedostal nič. Hlad je zlý, smäd ešte horší. Vôl nedbal na pokyny svojho pána a v snahe predsa si len chlipnúť životodarnej tekutiny, ťahal voz aj so vzpierajúcim sa koníkom medzi ostatné povozy, kde narobil riadny zmätok. Kone sa začali plašiť a spätkovať, furmani nadávať a kliať, až Ján musel i proti svojej vôli surovo zasiahnuť a vola vyťahať za „pírsingový“ krúžok bolestivo osadený v nose. Vôl protestne zabučal – zaskučal, ale predsa len neochotne poslúchol.

„Hovado! Šak sa nasuopeš u Moravy, tam je vody dost, možeš sa v ňí aj utopit.“

             Ej, keby vedel, že sa mu tento výrok stane osudným! Morava sa tento rok vyliala presne na termín. Seno bolo vysoké a malo krásnu, zdravú, zelenú farbu. Ján zoskočil za pomalej jazdy z voza a utrhol si vecheť. Ovoňal ho, pokrútil a postláčal v drsných dlaniach.

„Éj veru, samá ščáva. Škoda ho sušit. No ale co sa dá robit. Dobytek sa do zásoby nenažere, aj keby im bruchy praskli. Nasécit, nasušit, poskuadat do kúpek, navozit dom, vyhodzit na patra… a potom kŕmit až do nového sena. A tak to bude do skonáňá svjeta!“

                 Ako sa blížili k rieke, záprah naberal na rýchlosti. Asi smädný volík zaňuchal vodu. I koník pridal do kroku. Ján sa potuteľne usmieval, mysliac na to, že aj tie božie zvery majú dosť rozumu a to niekedy viac ako niektorý človek. Zabíjajú len, keď sú hladné, pijú len vtedy, ak sú smädné, vzorne sa starajú o svoje potomstvo, pária sa len vtedy, ak to dokážu vyživiť, nechajú sa viesť silnými, skúsenými a ak sa to dá tak povedať… múdrymi jedincami. Ak je vodca slaboch alebo nedodržiava zaužívané „zákony“, zabijú ho, minimálne vyženú so svorky. Neničia prírodu, ba naopak, žijú s ňou v prísnej symbióze riadiac sa jej, i keď niekedy nevyspytateľnými vrtochmi! Čím bližšie k Morave, tým sa vysoká tráva začala hemžiť vrbinou, ktorá sa združovala od kríkov až po dlhé pásy ťahajúce sa akoby do nekonečna. Spred voza buď vybehol vyľakaný zajac alebo vystrelili nejakí vtáci. V neďalekej „diaľke“ gagotali divé husi a kačice. Ján zastavil neďaleko zákruty rieky s názvom „Pechov kút“. Aj keď sa predsa len brehy vždy trocha menili, toto bol bod, od ktorého sa odvodzovali parcely. Jedni tu mali svoje „tále“ – diely, iní len prenajaté árendy. „Pechúv kút“ bol nechvalne známy utopencami. Voda sa tu krútila, bola samý vír a hlbočina. Vysoké vymleté brehy skrývali pod sebou ešte hlbšiu vodu, v ktorých kraľovali starí, leniví sumci. Nejeden Záhorák či Moravák tu skončil svoj mladý či starý život. I Bročania vyrastajúci a zžití s riekou už od kolísky tu mali svoje pomyselné hroby. Radi sa Gbelanom vysmievali, že sa učili plávať v ďateline… no krutej vode nezabránili ani ich plavecké schopnosti, aby im ukázala, kto je tu pánom.                    

                     Ján vyviazal zvieratá z voza. Koníka priviazal opratami o pevný krík, volovi dal dole jarmo a nechal ho navoľno… veď neutečie.. a kam by utekal. Tráva tu bola obzvlášť vysoká a šťavnatá. Obidve zvieratá sa pokojne pásli, vetrík vlnil trávou ako Jadranským morom a Morava v zákrute mocne šumela. Ján si nasadil kosu, našiel svoj značkový kolík a pustil sa do kosenia. Šššššst… šššst… hrýzla ostrá kosa steblá pri samej zemi a vidielka pokladali prvý riadok vzorne do radu. Slnko sa lenivo gúľalo ešte nízko nad obzorom, len kdesi vysoko vytrilkovával nejaký vták. Pohoda, pokoj, Bohom požehnaná úroda sena, dosť zásob pre statok na zimu, úprimný a pekný deň… spokojný život.

„Múúúú… múúúú…“- ozvalo sa zúfalé volanie… padanie zemi… čľapot. Nebolo Jánovi viacej treba. Ako bleskom mu prebehla hlavou jasná chmúrna myšlienka… i keď ešte jedna celkom nesmelá… že to snáď nie je pravda. Bola! Vôl zmizol z povrchu zemského, len koník meravo stál s nozdrami otrčenými k Morave a nespokojne fŕkal. Ján hodil kosu do trávy a rozbehol sa k neďalekému brehu. Opatrne sa postavil celkom na krajíček a nakukol dole do vody. Jeho vôl, jeho pomocník, jeho motor domácich strojov zápasil o život v mútnych vodách vražedného Pechovho kúta. Celý bol pod vodou, z ktorej sa mu len sem – tam vynárali nozdry, v ktorých sa leskol uväzovací krúžok. Ján neváhal, vrátil sa k vozu, narýchlo zviazal obidva povrazy na uviazanie „pavúza“ (cez celú fúru presahujúce drevo) a zbehol menej strmým brehom po prúde k vode. Vôl sa ešte objavoval nad vodou, ale bolo to už len sporadické. Ján neohrozene vstúpil i oblečený do vody a zúrivo sa brodil naproti svojmu topiacemu sa zvieraťu, držiac v zdvihnutých rukách pripravený povraz ako americký kowboy laso.

               Ticho. Len voda zákerne čľapotala a hnusné vtáčisko vysoko na oblohe škriekalo, akoby sa vysmievalo.

„Ták…. ták…!“ Ján stál po prsia vo vode a jastril očami na všetky strany proti prúdu, pripravený sa okamžite vrhnúť do vody a akýmkoľvek spôsobom zachrániť svoje zviera. Voda už okolo neho niekoľkokrát prebehla, a tak sa otočil po prúde dozadu, kde ho zbadal. Síce len kúsok… ale bol to on! Zachytený na malej plytčine akoby pohyboval všetkými údmi v nejakej obludnej plaveckej disciplíne. To bola nezregulovaná Morava! Plytčiny sa striedali s nebezpečnými hlbinami, krútňavy sa striedali s pokojnou vodou, prúd raz trhal brehy, raz sa lenivo prevaľoval na vykukujúcich štrkoch ako ospalý hroch. Ján prebehol s nádejou, ktorá zomiera vždy posledná, nízkou vodou a snažil sa volovi podvihnúť aspoň nozdry nad vodu. Všetko bolo márne. Vôl bol mŕtvy. Ján ostal stáť po kolená vo vode a nemo zahrozil proti nebu. Koho Pán Boh miluje – toho ťažkosťami navštevuje!

„Ale tých skúšek je už aj naozajst dost!“ – zreval Ján, až vyplašil kŕdel malých rybičiek teteliacich sa v nizučkej vode úplne pri brehu. Hlavou mu prebehli všetky nepodarené veci. Nakoniec sa mu pred očami zjavil „oheň pekelný“, ktorý zakúsil pri kopaní kanála v Dúbrave. Celkom ho striaslo. „Čerci sa na mňa sápú…. ešče aby mja tak vodňík Bačorina stáheu pod vodu! Tu už nepomožú aňi šeci svatí. Je s ňím ámen!“ Vyšiel z vody, odviazal koníka a opatrne ho nestrmým brehom voviedol do vody. Koník sa najprv napil a potom kopytami ohmatávajúc dno, poslušne nasledoval svojho pána. Ján sa ponoril do plytkej vody, zaviazal povrazy volovi za predné nohy a horko-ťažko vytiahol utopené zviera na breh. Mohol zavolať na pomoc chlapov. „Úky“ boli plné žencov sena… ale nechcel. Hanbil sa… a bol v ňom srd nad krutým osudom… tak si urobí všetko sám a sám a sám. Nikoho nepotrebuje!

               Ani nevedel, ako v nemej zlosti a ľútosti natiahol utopenca na voz. Ešte stále zúrivý nažal toľko sena, aby zakryl na voze svoj smutný náklad. Pohrebný voz sa pomaly a smutne terigal už na obed do Gbelov. Všetci kosci sa čudovali, prečo nie je voz naložený kopcom, veď cesta bola ďaleká, treba na jedenkrát nabrať čo najviac. Ešteže boli prázdne cesty a nikoho už ďalej nestretal. Furmani chodili na lúky len ráno tam a večer naspäť. Koníkovi ťažobou vŕzgali postroje a na nohách mu navierali žily… veď ťahal za obidvoch. Naozaj chýbala kolegova sila. Ján sedel zadumaný na neveľkej kope sena ako padlému kamarátovi na frontovom hrobe… len slnko svietilo na všetkých rovnako a nedbalo nikoho a ničoho ješitne zamilované do svojej jedinečnosti.

I deň sa zdal taký úprimný!

Pavel Nemec Lelín   

.