Väčšine z nás meno Ján Medlen asi nič nehovorí. Vedzte teda, že je s ním spojený prvý objav zemného plynu a ropy na území bývalého Československa i strednej Európy. Pochádzal z mesta Gbely a pokúšal sa zostrojiť kyvadlový stroj „perpetum mobile“. V piatok 6. júna 2014 uplynulo 70 rokov od jeho skonu.

Čudáci sa správajú čudne. Viliam Kráľovič v Križovanoch nad Dud- váhom nechal rozostavaný dom a celý život býval v chatrči na spadnutie. Nešiel pomáhať susedom pri stavbe ich domov za tridsať korún na hodinu, ale nevynechal ani jednu príležitosť, keď na blízku kopali archeológovia – u nich bol kedykoľvek ochotný robiť za štyri koruny na hodinu. Ale – bol to on, v dedine dôverne nazývaný Vilmuš, ktorý zachránil románsku rotundu, ktorej význam nepochopil ani miestny farár, a navyše, neskôr objavil (chýbajúcu) rímsku stanicu v Páci. Vilmuš Kráľovič, roľník a príležitostný robotník, bol po celý život amatérskym archeológom. Svoju záľubu natoľko uprednostňoval, že sa neoženil, nedostaval dom, že vo voľných chvíľach kutral-kopal v hline, brúzdal po šírych poliach – z hľadiska väčšiny obyvateľov Križovian bol čudák, ktorému nerozumeli.

Za čudáka považovali aj Jána Medlena v Gbeloch. Vrstovníci o ňom hovorili jedným dychom, že mu šibe, lebo stavia samohybný stroj, čosi ako perpetuum mobile, že po večeroch naháňa čertov a bosorky, zvyčajne pripomenuli, že prv to bol chasník ako iní, že až po návrate z vojny sa začal správať čudne…

Gbely, stredisko slovenského naftového priemyslu, ležia na severe Záhorskej nížiny, pri úpätí Myjavskej pahorkatiny. Mierne zvlnenú rovinnú časť chotára tvoria štrkopiesky, zväčša pokryté viatymi pieskami, pahorkatinnú časť mladšie treťohorné íly a – opäť piesky. Vyskytuje sa tu ropa, ako aj minerálne pramene. To je informácia z Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku, v ktorej sa ďalej dočítame o slávnych gbelianskych rodákoch:
Anton Knapp (1786 – 1848), náboženský spisovateľ, na ktorého napísal ódu Ján Hollý
Teodor Bohdan Lachmann (1839 – 1884), včelár, kňaz, náboženský spisovateľ odmenený viacerými medailami za včelárske výrobky
Ferdiš Juriga (1874 – 1950), známy novinár, politik a kňaz
Konštantín Hudec (1901 – 1952), hudobný teoretik
O Jánovi Medlenovi ani zmienky.

Narodil sa v roku 1870. Keď sa vrátil z vojenčiny v Bosne-Hercegovine, prekvapil svojich rodákov prvý raz – nepostavil si stodolu ako iní Záhoráci podľa starodávnej obyčaje, ale rotundu, teda stavbu okrúhlu, celkom ako podľa kružidla. Pri stodole postavil z dreva čudný stroj s veľkým kolesom a vahadlom – na vahadlo sa vešali chlapci, roztáčali koleso, a Medlen, ktorého chlapci dôverne nazývali – Janko, si tak poľahky narezal sečky pre lichvu. Pretože po rodičoch zdedil parcely roztrúsené po celom gbelianskom chotári, popredal ich a kúpil väčší pozemok, na neúrodnej močaristej pôde, o ktorý nik v dedine neprejavil záujem. Strýc mu dohováral:
– Ná, Jane, co si rozum potraciv? Dobré rodičovské prodáš a chceš kúpit močarisko. Šak tam zbuazníš! Tam sa ani pes neudrží, né ešče čoviek.
Ján Medlen si zrejme mnoho ráz prerátal, koľko času stratí, keď prechádza z parcely na parcelu. Predajom a kúpou ich vlastne scelil, zamokrenosť nepovažoval za neriešiteľný problém. Začal ich odvodňovať. A práve pri týchto súkromných melioráciách si na močiarnej vode všimol olejovité škvrny.
Neraz videl, ako stojatá voda zabublala. A raz, keď z močiara vytiahol kolík a potom k nemu odhodil zápalku, ktorou si pripálil zapekačku, vzbĺkol nad dierou modrastý plameň.
Medlen rozmýšľal a – konal.  Z miesta, kde bol výron zemného plynu najväčší, vykopal – vyviedol plyn kanálikmi do        svojho domu a umiestnil k nemu „horák“ vlastnej konštrukcie.
A potom už len veselo varil, ba aj železo kul a v zime svoj príbytok vykuroval bez jediného kúska dreva. Tak sa Ján Medlen stal nielen objaviteľom ropy a zemného plynu na Záhorí, ale aj jeho prvým užívateľom na Slovensku.
Ropu či naftu a zemný plyn poznali ľudia už v staroveku.
Číňania sa už pred tritisíc rokmi prevŕtavali bronzovými drilmi k rope v hĺbke 1200 metrov, čerpali ju cez bambusové potrubie. Kúrili ňou. Starí Egypťania používali ropu na balzamovanie mŕtvych. Ropu dovážali z Palestíny z oblasti Mŕtveho mora, kde sa nachádzalo veľa prameňov. Starovekí historici zanechali mnoho správ o tom, že ropa ochraňovala úrodu, používali ju na ničenie rastlinných i živočíšnych škodcov. Ako mazadlo osí na vozoch a mlynských kolesách používali ropu v Barme, Perzii, Rumunsku, do ropy máčali pochodne i zápalné šípy a Japonci „horiacou vodou“ osvecovali palác syna nebies.
Aj národy v povodí indických riek poznali naftové pramene, podobne Indiáni v Severnej Amerike poznali ropu dávno pred príchodom bielych tvárí. Je dosť dokladov o tom, že takmer všetky staroveké kultúry poznali užitočnosť zemného oleja.
Pramene ropy vytekajúce na povrch zeme, kusy asfaltu plávajúce na riekach, vodné pramene znečistené olejom, horľavé plyny unikajúce z hlbín zeme – to všetko si ľudia nemohli nevšimnúť. Keď výrony zemného oleja alebo plynu, jeho sprievodcu, zapálil blesk, vznikali najprv „večné“ prírodné ohne, neskôr báje a náboženstvá – tie už hovorili o svätých ohňoch. Na viacerých miestach zemegule považovali horiace plyny, ale i pramene ropy za bludičky alebo zázračné divé žienky, ktoré takýmto spôsobom lákali pútnikov.
Zarathustrovi stúpenci, ktorí pokladali oheň za symbol čistoty a dokonalosti, postavili pred dvadsiatimi šiestimi storočiami nad svätými plameňmi na Apšeronskom polostrove v Kaspickom mori chrámy. Pre vyznavačov ohňa boli večné plamene tým, čím je svätyňa Kaba v Mekke pre moslimov a Kristov hrob pre kresťanov. Každoročne sa tam schádzali tisíce pútnikov, ktorí verili a túžili, aby čistota a dokonalosť ohňa aj ich, hriešnych a nehodných, očistila a zdokonalila.

Sväté ohne pri Baku zahasili až roku 1887.
V stredoveku mala ropa a zemný plyn oveľa menší  význam ako v staroveku. Skutočné zhodnotenie a využi- tie kvapalnej prírodnej živice sa začalo iba v druhej polovici  predminulého storočia. Ropy sa ujali chemici.
Roku 1814 anglický chemik Witt Clinton zistil, že z ropy možno vcelku poľahky vyrobiť znamenité svietivo – petrolej. Až potom mohla vzniknúť petrolejová lampa, ktorá v našich končinách vystriedala svietenie lúčmi, dlhými štiepancami či vysušenými lieskovými prútmi.
O šestnásť rokov neskôr nemecký chemik Reichenbach po prvý raz stvoril vo svojom laboratóriu benzín, ktorý sa neskôr na niekoľko desaťročí stal nepríjemným vedľajším a zbytočným výrobkom, že ho bez úžitku spaľovali. V nasledujúcich rokoch Francúz Sellique získal zo zemného oleja olej na mazanie a svietenie. Abraham Gessner, americký chemik, vyrobil roku 1854 rafinovaný osvetľovací olej a dal si patentovať názov: Kerosene.
Jeho krajan Silliman v tom istom roku objavil destiláciu ropy. Toto prvé novodobé dejstvo sa odohrávalo zatiaľ len v laboratóriách. Prechod k druhému dejstvu vyžadoval objav nových výdatných ložísk ropy, objav petrolejovej lampy a benzínového motora. Kým v polovici minulého storočia hľadali ropu ešte ako „výpotky uhlia“, aby objavili uhlie, o niečo neskôr už zem prevŕtavali iba kvôli zemnému oleju. Roku 1858 sa tak stalo pri Wietze v Nemecku i v Spojených štátoch. Ricínového oleja i veľrybieho tuku, ktorý sa vtedy používal na svietenie, bolo čoraz menej, produkcia rastlinných olejov sa nezvyšovala tak rýchlo, ako rástla túžba ľudí po svetle.
Svetlo bolo pod zemou. Čierne zakonzervované svetlo. Bolo ho treba najsť, preniknúť k nemu, napojiť na jeho zemné tepny umelú oceľovú aortu a cez ňu ho vyviesť k ľuďom. Hľadači hľadali, vrtači vŕtali. Vrt pri Wietze prehĺbili „až“ na 36,6 metra, našli „veľa ropy“, ako udávajú staré dokumenty.

V septembri 1859, keď mal Janko Medlen devätnásť rokov, ťažili 48 vedier zemného oleja denne. V Spojených štátoch navŕtali ložiská prírodnej  živice blízo Tituswille v Pensylvánii. Ale spomínané i nespomínané vrty znamenali iba predohru šťastlivého veľkého dňa, od ktorého sa začala písať novodobá história zemného oleja. Bol to 27. august 1859. Plukovník Edwin Laurancin Drake, menovec slávneho anglického piráta, bol iba drobným zamestnancom železníc. Geológia ho nezaujímala natoľko, aby len tak pre záľubu vŕtal zemskú kôru, nebol ani taký podnikavý, aby si zaobstaral parný stroj a baranidlo. To všetko zaňho robila spoločnosť Seneca-Oil a on – vŕtal. Dvadsaťsedem metrov pod povrchom zeme narazil na mohutné ložisko ropy. Úspešný vrt sa stal senzáciou. Zástupy ľudí sa naň chodili dívať ako na veľké prírodné divadlo. Mocný prúd zemného oleja, ešte prv ako prešiel cez primitívne rafinérie, sa v ich predstavách menil na prúd dolárov. Zdalo sa im, že pominula éra zlata, diamantov, to, čo videli, ich
utvrdilo, že zlaté Klondike bude mať svoju čiernu, mazľavú, smradľavú, ale nesmierne výnosnú obdobu. Priezračný kameň na brehu Vallriveru spôsobil diamantovú, striebro z úpätia Potosí zlatú a striebornú horúčku, prameň ropy spôsobil mocnú ropnú horúčku, ktorá prudko lomcovala ľuďmi i Amerikou a nebola o nič slabšia ako jej predchádzajúce variácie.
Koniec zemného oleja je začiatkom bohatstva. Tiekla ropa, aj prvá krv. Najslávnejší vrt, aký história ropy pozná, vybuchol v Mexiku. Prúd plynu, ktorý sa cez vrt predral na slobodu, odhodil oceľovú vrtnú vežu 35 metrov ďaleko. Plyn unikal sedem hodín, dul spod zeme ako víchor, potom zo zeme vytryskol prúd ropy, nevídaný olejový gejzír – 182 metrov vysoký. V okruhu troch kilometrov pršal jedinečný dážď prírodnej živice, roztekal sa ako príval. Pre olejársku spoločnosť to bola najfantastickejšia prírodná orgia. Z korýt riek urobili primitívne nádrže, hladina oleja v nich prudko stúpala, stúpala aj hladina bankových kont. Príklad zákona spojených nádob. Za päť rokov (1916 – 1921) dal vrt 90 miliónov a 630 hektolitrov ropy.
Ropné pole, ktoré na Záhorí objavil Ján Medlen, nebolo také bohaté ako polia na Apšeronskom polostrove, v USA či Mexiku. Pre situáciu pred začiatkom prvej svetovej vojny v Uhorsku bolo charakteristické, že sa nedialo – nič. Vrchnosť síce zaznamenala objav Jána Medlena, zopár  byrokratov si pozrelo krajinu i jeho primitívne využívanie zemného plynu, ale to bolo všetko. Vývoj v tomto kúte sveta popohnal – výbuch.
Stalo sa totiž to, čo sa skôr či neskôr muselo stať, Jánovi Medlenovi vybuchol plyn. (Zas prvenstvo na Slovensku!) Hoci to nebol veľmi silný výbuch (rozmetal strechu domu), Jánovi Medlenovi sa nič nestalo, predsa len ho započuli až v Pešti a po ňom už neodkladne vrchnosť prikročila ku geologickému prieskumu kraja. Geológovia v hĺbke stoštrnásť metrov narazili na ložisko plynu a v hĺbke 164 metrov na ložisko ropy. Úspešný prieskum viedol k závažnému rozhodnutiu – v januári 1914 tu založili ropný priemysel. Už prvá sonda pri Medlenovom dome dávala denne pätnásť ton ropy. Objav ropy a zemného plynu Jánovi Medlenovi skomplikoval život. Hlavný slúžny ho prenasledoval tým, že nariadil odpojiť jeho zariadenie, Medlen sa tomu vzpieral, tak ako slúžnemu sa odmietol podriadiť aj nariadeniu uhorskej vlády o vyvlastnení pozemkov, a tak milý objaviteľ putoval – do väzenia. Dokonca tri razy. Po vypuknutí vojny ho komisia ako psychicky chorého uznala za neschopného vojenskej služby, ale napodiv, ako „psychicky chorého“ ho uznali za schopného, aby bol na ropných poliach – dozorcom. Roku 1952, osem rokov po smrti Jána Medlena, stála na Záhorí opäť vysoká vrtná veža. Dieselove motory vypľúvajúce chuchvalce plynu rovnomerne otáčali oceľovú unášaciu tyč. Dolu v  niekoľkostometrovej hĺbke sa valivé listové dláta zo špeciálnej ocele zahrýzali raz do ílu, raz do štrku či kameňa…
– Huhuhuhúúú, zadunelo, zahučalo pod zemou, akoby sa prebúdzal bájny zlostný drak a doširoka sa rozľahol dunivý výbuch. Mocný výdych zeme odfúkol vrtnú vežu ako pierko, ako steblo slamy, vytrhol kusy zeme, tony kameňa a piesku. Všetko padalo k zemi ako zničujúci dážď v biblickej Sodome a Gomore. Možno jeden, možno sto kameňov treslo o kameň, o kov, možno jedna, možno tisíc iskier zapálilo víchor z hlbín. A k oblohe vyšľahol ohnivý stĺp, žeravá pochodeň, ktorá týždne vzrušovala obyvateľov západného Slovenska. Podzemný prúd jednostaj hučal, blýskavé jazyky plameňov vydávali nevídaný žiar a po večeroch svietili na desiatky kilometrov ako obrovská fakľa. Peklo sa otvorilo, hovorili babky Záhoráčky, ktoré sa v tom čase častejšie chodievali modliť k šaštínskej Márii. Odskočme v tejto chvíli na sever Slovenska, konkrétne do Turzovky na Kysuciach, kde máme prírodnú raritu – jediný výver ropy v strednej Európe. Tento prameň je známy odjakživa, preto nemá svojho objaviteľa. Kysučania ho
odjakživa využívali – ropou kúrili, dobytku ňou prašivinu liečili a podobne ako babky Záhoráčky aj oni verili, že tá červenkastá páchnuca a mastná tekutina vyteká priamo z pekla.
Za prvej Česko-Slovenskej republiky vzbudil ropný prameň na Turzovke celý Javornícky kraj. Ako nádej, ako východisko z nepredstaviteľnej biedy. Po predbežnom geologickom prieskume vŕtači začali vŕtať a keď prenikli do tristometrovej hĺbky – do energetického kolobehu sveta sa vlialo prvých desať ton kysuckej ropy. Ale v máji 1921 z neznámych, azda konkurenčných príčin vypukol na prameni požiar. Zariadenie zhorelo, podnikatelia skrachovali. V ohni a dyme sa rozplynula jedna z mála nádejí Kysučanov. Dnes vieme, že pod Javorníkmi a Beskydami sa neskrývajú jazerá ropy ako v arabských emirátoch, tá troška, ktorá sa v hlbinách nazbiera, stačí akurát na to, aby bola raritou. Jarček dolu svahom, cez ktorý ropa steká, je čierny, tráva popri ňom tiež. Ja som si z tejto mimoriadne kvalitnej ropy načerpal za fľaštičku. Nie ako liek proti reume, ale ako suvernír tohto kraja, ktorý mi pripomína drotára – podnikateľa z Vysokej nad Kysucou, Imricha Dotčára, hádam jediného Slováka, ktorý vlastnil ropné polia na Apšeronskom polostrove a ropu rozvážal vlastnými loďami po Volge a navyše ju exportoval aj do Ameriky. Tiež malá rarita do dejín zemného oleja.
Vráťme sa však na Záhorie. Za vyše osemdesiat rokov tu slovenskí ropári-naftári vyťažili vyše päť miliónov ton kvalitnej ropy a bezmála tridsať miliard kubických metrov zemného plynu, ktorý aj po vyťažení prináša úžitok – uvoľnené podzemné priestory sa využívajú ako podzemné
zásobníky plynu. To však nie je všetko, lebo v osemdesiatych rokoch tu objavili nové ropné pole – ťažba z neho zvýši slovenskú ropnú bilanciu o 60 tisíc ton! Z hľadiska našej spotreby je to len kvapka, ale i tá má v ekonomike svoju vysokú cenu. Keď na Záhorí vidím ťažné veže alebo čerpadlá pripomínajúce veľké čierne vtáky – spomeniem si na Jána Medlena. Pochovaný je v rodných Gbeloch.
Dodnes žijú v pamäti kraja jeho niektoré výroky:
– Vidíte, ujček, dreva sem si nenanosiv a precaj mám oheň a ešte k temu zadarmo. Keď si zaumíním, tak si na nem navarím, aj motyku nakuju a v zime sa ohreju. Strýc mu na túto chválu takto odvetil:
– Jane, ty si sa nebodaj s témi čertiskami spráheu. To neni s kostelným rádem, to co deuláš.
Janko Medlen ani netušil, ako predbehol čas.

Vladimír Ferko

Text pod foto: Ján Medlen roku 1913
Foto: archív autor, www.gbely.sk

Životopis: MEDLEN Ján

.

Gbely

.