án bol nešťastný a keďže nechcel toho nechceného spoločníka utápať v alkohole, ubíjal ho robotou. Pracoval od svitu do mrku. Sám pozvážal všetko obilie z poľa, rozlúčil sa s roľou, ktorá mu už nepatrila… ba „kľukol“ si poverčivo k zemi a pomyslene ju pobozkal na rozlúčku. Nakoniec predsa len sám všetko vymlátil. Žena bývala u mamy a keď bola doma, nevyliezla skoro z prednej izby. Dávno zabudol na svoj sľub veľkej ofery za záchranu nebeských mocností od ohňa pekelného, ba vôbec… v nedeľu ani do kostola nešiel, taký bol zúrivo zahĺbený do práce.

             „A co? Aj tak sú dúhé kázňe. Kázeň má byt jasná a krátká, aby si ju ovečky zapamatovali. Čím je duchší, tým to méňej počuvajú, až začnú ludé myslet na svoje vjeci a kázeň im ide jedným uchem do ňútra a druhým uchem ven! Tak nač to potom je?! A tak ňekerí meškajú na druhú kázeň v šenku po ómši.

Dobrý pastýr to je jak dobrý velitel v prvňí výspje. Ten má byt príkladem šeckým. Má mjet prirodzenú autoritu, mosí poradzit, pochválit, ale aj vynadat a pokarhat. Ale šecko s mírú. Mjeu by byt velkorysý, ale aj pedant a dúsledný. Vjedzet ludom odpuscit, ale aj vyhaňbit neposušňíku, ožranú, kabraňíkú… a odpusci mi Pane.. aj kure…ňíku vyšlahat po gulách jauofcem alebo koprivú! Šak už je tu skoro jak Sodoma- Gomora! Pfuj! Ale aj duchovný pastýr je také enem čovjek omylný… a do si bez viny, hodz prvňí kameňem. Šak my ludé sme dobré potvore! Na druhém aj chup vidzíme. Ale…co… za dvje vynecháté ňedzele mja Pánbú snad nepotrestá. Nemosím sa preca vytŕčat pred šeckýma jaký su kresťan a natahovat krk pri falešném spívaňí a pritém pomúvat, posmívat sa, vytahovat sa… čovjek by mjeu mjet Pána Boha v sebje. To je potom pravda, že „ON“ o tebje šecko ví… ba aj o každej tvojej myšlence! Jemu sa v sebje možeš spovidat, lebo ty najlepší víš co spravius dobre a co zle. Komus pomoheu na svjece a komu ze svjeta! A tak to má byt. Amen!“

Naozaj chodil Ján po obci ako blúdna duša. Nikoho nezdravil, nikomu neodpovedal na pozdrav… len v mysli počítal a kombinoval. Posledný raz buchli cepy, posledný raz drevenou lopatou pozhŕňal obilie i s plevami na vysokú kopu. Obliekol si staré nohavice a košeľu, v ktorých vyvážal hnoj a pustil sa do diela. V prostriedku dvora vykopal úzku jamu, do nej vložil otočný čap i s ložiskami. Zasýpal to po troche drobnými kameňmi a utĺkal veľkým drúkom. K vrchnému ozubenému kolesu pripevnil dlhú hnaciu tyč z transmisie. Na jej konci znova zmontoval prevod a všetko to zakončil hnacím kolesom na plochý remeň. Dve veľké železné kolesá, čo si už dávnejšie priviezol zo starého, napoly rozobraného kepľa od kohosi z Kojatína, uložil ich na ložiskách do pripraveného dreveného stojana z pevných a v zemi zakotvených hrubých brván, a tak si vlastne vyrobil obrie zotrvačníky, ktoré rád predvádzal zvedavcom a dotieravým detvákom a predstavoval ich ako svoje Perpetum – Mobile! Zo začiatku ťažko roztočil obidve kolesá, ktoré sa potom naozaj dlho krútili, detváky prikladali k nerovnostiam a vytŕčajúcim špiciam paličky, aby nemý stroj aspoň trocha klepotal! Deti sa tešili dlhého a nikým nepoháňaného dojazdu, len rozumní ľudia si klepali na čelo vediac, že bez sily a práce nikdy nič nebude zadarmo!

                             „Zadarmo možeš dostat jeďiňe tak po papuli!“ I Ján sa usmieval, nech si myslia, čo si myslia, veď ich sám na to naviedol. Premýšľavý a vymýšľavý Ján Medlen pripojil vlastne klasický kepl ešte k svojmu tzv. „Perpetum – Mobile“ aby dosiahol stály a vyrovnaný chod, lebo ťažné zvieratá sú predsa len nespoľahlivé stroje. Raz pomaly, potom rýchlo, raz ochotne a potom ako mulica. Zarazí sa a ani sebelepší popud, ba ani nakrutejší bič nepomôže!

                 Nakoniec na otočný čap na dvore namontoval dlhú drevenú tyč ako vodiaci mechanizmus. Za ňu zapriahne koníka alebo vola a hnaciu jednotku má zaistenú. Všetko namastil a postupne vyskúšal. Pracovalo to úplne perfektne, akurát kolieska neboli dobre vycentrované, a tak hrkotali o trocha viac ako v mlyne. No veď, čo sa dá urobiť na dvore so sekerou a pílkou, hlavná vec, že to funguje. Pyšní sedliaci, pyšní nielen na svoje vyparádené a vycifrované koňské záprahy, ale aj na svoje dvorné strojné zariadenia nazývané „KEPL“… „si ho možú strčit do rici“ – namýšľal si Ján… „a ešče sem si ho aj vylepšiu, jak sem vydzeu ve chorvatském Splite v prístavje, co poháňali parňíma strojama ty veliké prístavňí jeráby! Ná nebudu im vješat na frňák, co s tým naozajst myslím, šak by mi ten „patent“ ukradli, jak to už na svjece chodzí a Gbely nebudú výňimkú! Nech si myslá, že su blb a buázen. Lepší, ked blb prekvapí, jak ked si ňegdo nechá o sebje myslet, že je génius a pritem je to… ále… škoda reči! Hrubí sedláci nemajú rádzi, ked mauý hospodár šeckému rozumí… ale to často bývá… lebo mosí! Co si sám neurobíš – to za tebja ňigdo nespraví! Horší je, že si velkostatkári „enem myslá“, že šeckému rozumjá… a potom to takto vypádá! Od deseci k pjeci! Veliká honorace a pritem… samý duh! Dobrý sedlák mosí vyjít z teho, co mu vyjde! Aňi šesták navíc. Žer kolkos nabudovau, suop kolkos napáliu, utrácaj kolko máš v kešeňi! Duhy robia enem duhy! Já neríkám ňic, ale na moje suova dojde!“

               Spod šopky s veľkou námahou doterigal primitívny „ventilátor“, ľudovo zvaný „povjetrný mlýnek“… bol to vlastne poloautomat – fukár na vyfukovanie pliev z obilia. Ján ho pripojil starým plochým remeňom na posledné, hnacie koleso. Vyviedol vola z maštaľky, priviazal o drevenú tyč a pohol ho bičom dopredu. Vôl sa trocha začudovane pohol, ale keď videl, že ho tyč vodí stále dokola, neprotestoval a poslušne chodil v kruhu. Ventilátor začal klepotať a keď sa roztočil na primerané otáčky, nič nebránilo tomu, aby plnil svoju funkciu bez chybičky. Ján prestal poháňať vola bičom a chcel náhadzať do stroja nevyčistené obilie. No len čo stroj zabral, vôl bez „šoféra“ sa zastavil a nejavil známky ochoty pokračovať v kruhovej obchôdzke. Darmo ho Ján posmeľoval od fukára. Najprv slušne, potom nadávkami celej, vtedajšej „C und K“ európskej únie. Vôl sa nehol z miesta. Zotrvačníky síce dodávali ešte trocha energie, ba aj poťahovali neochotného volka svojou zotrvačnosťou „Ku předu levá!“, ale tým len zbytočne vyčerpali naukumulovanú energiu na presviedčanie neochotného „voliča!“

Ján zoskočil z postu plniča fúkacieho stroja, a znova „naštartoval“ ťažné zviera. Vôl sa dôležito pohol, za stáleho posmeľovania dosiahol potrebné obrátky, no len čo Ján dobehol k násypníku, hovädzí motor sa zastavil. Poľnohospodársky robotník a krotiteľ v jednej osobe si sadol na starý klát, dal si hlavu do dlaní a horko zaplakal slzami nezdaru. Stroj dobrý a funkčný, vôl zdravý a silný, len to prevádzkové „know-how“ chýbalo. Buď nebol vôl až taký vôl, aby robil len za stravu a byt, alebo sa mu skrátka nechcelo… veď i z najväčšieho samca a „proutníka“ sa vykastrovaním stáva pokorný jedinec bez radosti z nového pokolenia! Ján sa pozeral volkovi do očí, hladkal ho po uslintanej papuli, nadával mu nevyberanými spôsobmi spomenúc celú škálu kmeňov a podkmeňov všetkých čeladí hovädzej zveri, ba postrašil ho mäsiarskými výrobkami a klobáskami všetkého druhu, štiplavosti a slanosti od neďalekého židovského mäsiara Salomona (Šalamúna) prezývaného Góla, sídliacim na rohu ulice (po 1942 mäsiarstvo Brázdil, neskoršie zbúrané, dnes park Jána Medlena).

Vôl sa mu pozeral s pokorou a priamo do očí, ale neprejavil ani trocha samostatnosti, tak potrebnej pri spoločnej práci dvojčlennej skupiny. Po prvom záchvate svetabôľu si Ján uvedomil, že je na správnej ceste, treba ju len zdarne dokončiť. Zobral vecheť sena a lákal zviera za ním. Ustupoval so senom dozadu a zviera postupovalo za ním ako poslušný psík. A tak ho to napadlo! Uviazal volovi na chomút palicu a na ňu rovno pred čumák priviazal vecheť sena, na ktorý vôl tak-tak, že nedočiahol jazykom. Ten vyvaloval oči, mlaskal pyskami, vyplazoval obrovský jazyk, no seno nedočiahol. Tenká palica sa nepokojnosťou volka mykala zo strany na stranu a bola tak celkom živá. Stačilo však spraviť prvý krok, krok ktorý ho v podvedomí delil od chutného sústa a bolo to tu. Vecheť sena sa zhojdol tesne pred volovu papuľu, lenže zákon akcie a reakcie bol rýchlejší ako volkove reakcie, takže sa mu voňavého senka ako detičkám kozliatkam v známom chlieviku nedostalo. Ale to chcelo ďalší krok… a ešte ďalší… aj reťazová reakcia musí mať nejaký popud. Vôl začal honiť stále unikajúcu potravu a kolieska sa krútili. Heuréka! Fukár fúkal! Zrno sa čistilo! Perpetum – Mobile dôležito svišťalo a hukotalo ako Niagarský vodopád. Pes behal so štekotom za volom, neúspešne sa ho pokúšal aspoň trocha pohrýzť do nôh, a tak mu pridával na obrátkach… ako forsáž na lietadlách. Ján spokojne plnil zásobník, plevy lietali povetrím ako vínne mušky … čistučké zrno voňalo slnkom a jeho zlaté zrnká plnili jutové vrecia. To je robota… včil mi možete fúkat do rici vy! A je!

                       To už na veľký hrkot nevycentrovaných kolies zúfalo bučiaceho vola, nadávanie hospodára a štekot poblázneného psíka, nakŕkali cez plot zvedaví susedia.

„Co to robí? Honí voua do kolečka, asi sa zduu! Co by sa zduu! Nevidzíš, tahá jakúsik, palicu. Ňeco s tým poháňá. Ale co? Šak kepl nemjeu!Já bych ho hnaua též palicú… ale sviňským krokem. Furt enem čertoviny vymýšlá! Šak to je proci Pánu Bohu, aby to boží hovádko takto tyrau!“ – rozčuluje sa gbelská predchodkyňa celosvetového spolku pre ochranu zvierat.

               „Co by ho tyrau, túcit ho netuče… a že vúl chodzí za senem jak pes za ocasem a ňikedy ho nedohoní, to je vjec teho húpého vola. A co sceš od vola, aby ti katechizmus prednášau? Éj… neňi ten Medlen až taký húpý, jak sa robí… si myslím, že nám pjekňe vytreu kocúra!“ – poznamenal niektorý niehlúpy sedliak.

               Úspešný novátor bokom škúlil na susedov, no nedal na sebe nič znať. Zastavil prepážkou prísyp zrna a zoskočil z fukára. Nabral volovi vedro vody a dal mu troška žrať, ale len toľko, aby nestratil apetít na unikajúce sústo. Vôl hltavo pil, zatiaľ čo Ján kontroluje súkolia a ťažné zariadenie. Zotrvačníky ešte párkrát troška postrčili vola, ale „nenašponované“ hnacie remene plnili aj funkciu voľnobežky, a tak dopriali „motoru Vôlvo“ natankovať pohonné hmoty bez čerpacej stanice, bez provízie, ba i bez bezbrehej štátnej dane – DPH!

Drevený chomút dral trocha ťažné zviera na krku, a keď chcel mať prevádzkovateľ svoj stroj v naprostom technickom poriadku, musel sa postarať aj o bezpečnosť pri práci. Ňuchal doma, ňuchal… až vyňuchal dva manželkine sviatočné vankúšiky, ktoré podkladala susedkám v nedeľu pri besede pod zadky na tvrdej, drevenej rohovej lavici. Nezaváhal ani trocha, „vícej odutú papulu aj tak nebude mjet“, – brble si v duchu neštastne opustený manžel a podložil vycpávky volovi pod drevený chomút, aby uľahčil svojmu poslušnému zverencovi monotónnu prácu.

              „Dzime starý“, nažhavil Ján hovädzí motor, aby vyfúkal aj zvyšok ostatného obilia. Za slabú hodinku mali fajront. Spokojný gazda obriadil ťažké ťažné zviera, kamarátsky ho potľapkával po krku a dôverne mu dohováral.

                           „Dobrý si chuapče, aj bych ti za tú pomoc zehnau nejakú frajírku, trebárs aj Šalamúnovu Gólovu Stračenu…. no co ked… ty nemáš na to už ty potrebné inštrumenty. To ako stareček Gala!“

                 Raz mali požičaného koníka a išli na lúky pre seno. Ako sa vracali naspäť, zviezli dve roztopašné Unínčanky, ktoré sa vracali zo služby, možno tam dostali aj trocha vypiť, a tak si furmana dobierali, „Starečku ešče ste konc fešák, co by ste dali za takú pjeknú dzífku jak je jedna z nás?“, chichocú sa dievčatá celé rozpálené. Stareček sa obzreli dozadu na nich, ako sa necudne rozvaľovali na voňavom sene, vypľuli vedľa fajky ťažkú slinu až na cestu, práskli bičom nad koňom a povedali pamätnú vetu! „Ani za jednu, ba ani za dvje jak tu lapíte, ale za dobrý vercajg medzi nohama koňa aj vúz, báraj neni múj!“

                 Robota bola porobená, susedia už dávno odišli, len zvedavé detváky sa držali rukami planiek v plote a medzerami vyvaľovali veľké očiská. Ján sa k nim pohol, načo sa deti snažili rozpŕchnuť po ulici.

                             „Pod sem, holdegróne nazaretský“ – kričí Ján na pomenšieho chlapca od tretích susedov oproti.

               „Ty si muadý Horinečka, že?! Doneseš mi ze šenku od Vlkú, víš de to je, cez ulicu a pres sto metrú k Rúbaničkám, dvje piva do džbánu a dostaneš od cesty šesták. A neopováž sa vylét alebo odpit. Já mám oči jak jastráb… šecko vydzím. Jasné!“

                 Vôl stál pokojne vo svojom novom jarme, spokojne žral otiepku sena a zapíjal to čerstvou vodou od Kaduba, ktorú mu Ján vďačne doniesol. Kamarát koník nespokojne buntošil v maštaľke, sem tam do niečoho kopol, aby upozornil, že aj on chce byť účastník veľkolepých novôt. Hospodár si dogúľal do tieňa orecha nátoň, sadol si naň, spokojne a pomaly si napchával fajku.

                               „Preca je ten Pánbú na tém svjece a má nás preca enem rád. Keby nemjeu, do by mja osvíciu, aby sem si procivá vúli šeckých… veru, pomáhuy ceuého svjeta, sám pomoheu. A v tej Dúbravje, né čerci, ale božské znamení sa mi ukázauo! Ked to tu šecko dokončím, pouklúdzám, zavezu do mlýna, mosím sa tam vybrat a šecko porádne… ale porádne poprehlédat. To by v tem čert byu…. ale co to ríkám“, – zľakol sa a prežehnal, „ked Pánbú sce, aj motyka strelí, možná… može aj voda horat, šak čistá není, mosí v ní ňeco byt. Ked sme si ze somariny na vojne bžuchy zapalovali, též to enem tak puf spravio… a ked byu táhavý… dobre ti chupatú ricisko opáliuo! Na tem ňeco bude!“

                         Vrzli malé vrátka, a udýchaný bosý chlapček mu priniesol pivo, ešte s bielou čapicou.

                                 „No, tu máš ten slúbený šesták, zasúžíš si, pivečko je jak chren.“

                           Ján mu podal dvadsaťhaliernik, chlapča schmatlo drobnú mincu a  bežalo ju ukázať závistlivým kamarátom.

                                           „A co, poďekovat neumíš? Jak ťa to doma učili, basom a terentete!“

                             „Zapuac Panbú strýčku!“ – nieslo sa však už z diaľky. Chlapčiska bežali na roh do už menovaného židovského mäsiarstva Šalamúna Fantu, ktorého, nikto nevie prečo, prezývali Góla, kúpiť si niečo sladkého pod zub.

                                       „Turecký med, co inší! Gólova sestra Malvína im ho usekne sekáčkém na maso, presne na gram. Ta má oči a ruku pevnú jak husár. Veru… bezbožným ancikristom Tatárom a Turkom s krivýma šablama sme kožuchy vyprášili, enem ten turecký med a tá suadká žbrnda, káva, po ňich ostaua. A jak sa to v nóbl rodzinách nosí! Hrneček… hmm, že sa ho bojíš do paprče zebrat, abys temu úško neoduomiu, a chucí to… ňeco medzi hnojovicú a prejetú cukrovú repú. A jak sa ňekerí robjá, jaké je to dobré, jak bez teho nemožú byt… asi jak cigáň bez krepčeňá!“

                 Novoty v obci, novoty vo svete. Ten zotrvačníkový patent… to Perpetrum – Mobile mal už dávno vymyslené. Pri práci so sečkovnicou, bez ktorej sa nezaobíde ani jedno čo len trocha dobré hospodárstvo, musia byť vždy len dvaja. Jeden točí kľukou, ktorá otáča dvojitými „došikma“ skrútenými nožmi a cez prevod je napojený nad sebou uložený zubatý podávací mechanizmus, do ktorého ústi neveľký žliabok ako podávač sečkovaného materiálu. A práve ten materiál, ten druhý či druhá, musí podávať a tlačiť do útrob sekacieho stroja. Je to aj trocha nebezpečné, o čom svedčí aj Jánova manželka, keď chcela ešte čosi nesečkovateľného vytiahnuť z podávača. Zakričala síce na točiaceho manžela že… „Počkaj!“ – lenže zotrvačnosť sluchová, vnímavá… ktovie načo Ján pri takejto monotónnej robote myslel a nakoniec aj dobeh stroja jej predsa len zachytil ruku. Neprišla síce ani o prstík, ale aj tak jej kolieska dotlačili končatinu a nikdy už viac s nepozorným „charaburem“ nechcela spolupracovať. A tak Ján premýšľal a premýšľal až vymyslel práve tieto zotrvačníky. Roztočil dorýchla sprevodované kolesá vlastnou silou na maximum až sa zadýchal ako neťahavý koník. Sečkovnica naprázdno rapotala a celkom protestovala proti otáčkam nadmaximum. Ján priskočil k malému zásobníku, čo mal zasa malý výmysel a podával slamu či iné záležitosti do útrob nenažraného stroja, pokiaľ sa kinetická energia nevyčerpala a sečkovnica sa zastavila. Takto to opakoval dovtedy, dokiaľ všetko neporobil… a to celkom sám! A teraz má aj živý motor a on bude len mašinista a obsluhovač. Ako si napojil odplevovací fukár, napojí aj sečkovnicu, o brúske ani nehovoriac, stará si môže šijaci stroj strčiť… a keby mal mláťačku, napojí aj tú.

                   „A ešče… a ešče… hammer… buchár si aj z teho urobí!“ – kotí sa mu v hlave myšlienka za myšlienkou. „Zežene si ňejakú vyraďenú vyhňu a bude aj kovárčit. Šak sa dobre od starého majstra priučiu, ked mu pri okúvaňí koníka a vykúvaňí fšelijakých polnohospodárskych súčástek pomáhau. A nemnosí mjet aňi pomocníka! Buchar bude automatický, on sa bude enem s kléščama zvŕtat. Juj… už to porád vidzí! A že to múj stoj vydrží? To je napravdze Boží.“

             Hnacie tyče mal z pevnej ocele ako ruka, aj tú loď obludu, čo stavajú v Írsku by mohla poháňať… a že je nepotopiteľná?!

                            „Vysoká je jak kosteu, já si nevím ani predstavit, jak to može plávat, a né že sa to nepotopí… a co je ze železa, šecko sa mosí potopit, stačí do ňečeho brnknút a pújde ke dnu, jak sekera bez poriska, aj ked sa Titánic vouá! A v Americe sa vyprávjá… tot Ján Lelín ríkau, že sú vraj také stroje… Klondaj… či kombajn, že to puscí na pole s jedným formanem, kerý to karuje a šecko to spraví samé. Enem obilé a suáma z teho bude padat. Ešče že to žne, to bych pochopiu, ale jak to može samé muácit, co tam má deset ceparú zavrítých? Ludé by vymysleli aj čerta, keby ho nebyuo!

             Amerika!

„A co keby sem tam išeu? Žena sa se mnú vúbec nebaví a ked baví, tak mi enem nadává do poďivínú, mamelukú, obúdú, odludú… a co já vím, co ešče?! Pola sem prosr… doví, či sa mi to v tej Dúbravje podarí? Výjdu na psí tricátek? Starý tata sa v hrobje budú obracat?! A co povjedzá ludé? Haňba na ceuý svjet! Co mi ostane? Objesit sa?! A co? Kolko už Gbelanú tam odešuo? Né na druhý svjet. Do Ameriky! A dobre im je! To sem byu ešče mauý chuapec… jedenást sem mjeu? Východňári už dávno táhli za velikú vodu a Gbelaňi až v osemdesátém prvňím… strýc Ján Švrček, Ignác Foriška a Ján Rozboril, kerému ríkali Fojt. Za rok po nich v roku 1882 išli už za ňima strýček Tomáš Danek, Matej Širhal, Franta Prát a rodák z Petrovej Vsi, strýček Imra Rúsek. To byuo puaču aj očekávaňá, jak sa budú torale sypat… ale… všady sa mosí drít jak ty hovádka! Ale… šak sa tré z týchto štyroch vrácili po roku na chvílku dom a vyprávjali… porád né enem dzecka, ale aj muádenci, dzífky ba aj ludé nad hrobem počúvali s vytreščenýma okálama, co tam šecko v tem Binghamtóňe a vúbec v Americe a po cesce vidzeli. Jak dneskaj si to pamatám. Bývali u ňejakých bačalákú… Murínú a varívali si v jakejsi štande. Co to byuo nevím, možná ňejaká společňí búda alebo centrála či co?!? Ale určite vím, že ten Petrovjan, ten Imra Rúsek bili šéfkucharem. A ešče spomínali, že im vtedajší kanoník ostrihomský Ján Juriga, strýček fčiléky našeho rodáka a poslanca Uhorského snemu dochtora Ferdiša Jurigu… tak ten im do americka posíuau Nábožné výlevy.“ (Nábožné výlevy Andreja Radlinského z roku 1850 predstavujú jedinečné dielo v slovenskej náboženskej literatúre. Dočkali sa štrnástich vydaní. Počet strán 1288.)

                     „Jak Amerikáňi písali a naozajst aj pár toralú posíuali a peňez je dycky máuo, preca sa rodziny trochu schopili. Tak teda v osemdesátém sédmém odešli Rehor Majerčík, Michal Kocák a už aj ženy. Tecička Johana a Katerina Rozborilová… a už aňi nevím do! Ale jedna vjec je istá. Kolko rečí víš, tolkokrát si čovjekem! Ján Rozboril a Rehor Majerčík chodzili na roboty do Rakús a vjedzeli taligovat po nemecky… a hned dostali lepší robotu, lebo sa domúvili s bosama. A tak si Ján Rozboril a Štefan Polák postavili jak prvňí Slováci domy na Hudson ulici v Lestershire v roku 1891. Gbelaňi hurá! A já tu co lamentuju?! Ešče sem v Dúbraje enem motykú začaheu a hned hádžu flintu do žita, aj ked aňi flintu aňi žito nemám. Ná nekopne mja ten Pánbú do rici? Ruky mám zdravé, huavu plnú nápadú jak koza bobkú… tak co scu? Podme na to. Nech aj tu na Záhorí máme Ameriku… šak robotní sme a ešče od huadu neskapáváme!“

Pavel Nemec Lelín   

.