Ráno, „ešče ani kikiráč neotevreu chráp“, keď Ján otvoril karpavé oči. Žena ešte tuho spala a jej hlboké nádychy rytmicky dvíhali perinu ako pokojný príboj v Jadranskom mori lodičky uviazané kúsok od brehu. Pretrel si spakruky ospalé oči, pozeral dohora do krásneho, vyrezávaného dreveného stropu a robil si, len tak v duchu, denný program. Prebral v rýchlosti včerajší deň, a už sa tešil na dnešok. „Oáza! Oáza to bude!“ – skríkol v duchu, ba skoro nahlas, až si musel rukou zapchať ústa. Oázy vznikajú v kotlinách a zníženinách, kde sú dostatočné zdroje podzemných vôd a v Dúbrave určite boli. Voda tam vyviera ako prameň alebo je čerpaná z artézskych studní. Jéj… a čo tam všetko rastie…datľové palmy, figovníky, olivovníky alebo tamarišky. Vo väčších oázach sa pestujú aj bežné poľnohospodárske plodiny – najčastejšie obilniny, proso alebo vinná réva. „Tak, hrozno určite né! To mosí mjet inačí zem, od teho sú skalické vinohrady a doma na dvori dobrý samoroďák!“ – pomyslel si Ján. „Ale… ale… keby sa tak urodziuo aj tých ďatlí… ba aj teho druhého… ale to je dobrá blbost. Jane, zlez z mračen na zem, budeš rád, ked ti tam pjekný grumbir narostne!“ Ale aj tak mu vŕtalo v zasnenej hlave, že… „keby Pán Boh dopusciu a sceuo by sa mu robit… a jemu sa dycky sceuo… šak aj Krimand ríkau, že jeden z najbohatších Židú na Pomoraví Mates Gajduschek dovézeu odkacik doftedy neznámý pomaranč, zvouau šeckych tých bohatších holíčských súkmeňofcú, posadziu ich za dúhý stúu, vytáheu ten gulatý zázrak, ošúpau ho a ríká: „Toto dám šecko vám, kukajte jaká krásná pomarančová farba a já si nechám enem ten prostredek na vyhodzeňí. Holíčští kúsali a kúsali, nadávali na ty panské módy, keď už huaválom nechucí záhorácké dobré ovocí, ale machrujú ze všelijakým cudzokrajňím, keré je úplná hnusa! Ten slavný Mates Gajduschek pripraviu všelijakým ludom všelijaké srandy…“bešemy“… no šak mu dá ňegdo ze Záhorákú dobre po papuli!“

           „Ale… už aby to decko byuo!“ Konečne odvodní zatopené pole a vyskúša tú zázračnú zem. Rýľ aj motyku má nabrúsené ako turecké šable… Ježišikriste!!! Spomenul si na svoj včerajší zlepšovák, ako rozobral žene vzácny, jediný, a tak i jedinečný šijací stroj, na ktorý bola tak pyšná. „To já sem dostaua já! Až z Vídne! Financi enem krúcili huavama nad takým svadebním darem“, mele každému, jak keby byu na to něgdo zvjedavý. „To je konec!“ myslí si Ján. „To sem tuším fakt prehnau! No ale… brúska je to výborná, praktická… aj šije, aj brúsí! No ale ona je tak na ten stroj háklivá, že sem sa naň nemoheu ani podzívat! A ked sem mjeu náhodú v ruce šraubcígl, hned mja hnaua metú. Já ti dám nastavovat kolečka, aby to šiuo lepší, to by moseu byt jó (maďarsky dobrý) majstr, abych ho k temu pusciua! V tvojich posledních rukách by to byuo! Marš ven, tam si dzi po svojém! A fčil, ked ho zbadá rozebraný, prikrytý starú, pruskú, koňskú a možno aj buechavú puachtú… tá sa naisto zbuázní! No ale, jak tú mašinu dostanu sám a pocichy do prední izby? Tá má spánek jak zajíc. Drgneš do pohárka, hned je hore a okále vyvaluje! Mosím to nejak zašmírovat! Darmo sme sa na vachce v kasárňách nenavymýšlali, jak ocigánit frajtra. Jeden z nás strážiu, a chodziu kou dokoua jak somár a druhý, jakože ležau enem taký panák urobený z kabáta a deky!“ Studený od potu strachu sa doslova vyplazil spod periny a opatrne vyšiel von. Chodil hore dolu, nakúkal, prevracal všelijaké haraburdy, no nič kľudného sa mu na jeho zámer nehodilo. Až naraz… v kúte maštaľky stála stará truhlička na múku, dávno vyhodená na obrok a zrno, kvôli červotoču a iným, pre múku nebezpečným parazitom. Postavil bedničku po dĺžke, veru výška by bola, ešte niečo, čo by robilo vrchnú dosku šijacieho stroja. Na povale má akéhosi svätého, tiež už vekom zodraného v službe pobožnému ľudu. Načiahol sa len tak z rebríka a nahmatal starý rám i s obrazom. Portrét na obraze nesúhlasne gánil a nemým pohľadom odsudzoval Jánov podvod. „Co zahlédáš jak Judáš,“ dohovára mu Ján, „aj Pán Ježiš povidau, že nic lucké mu neni cudzí. Šak sem í ten stroj ani nepokaziu, ani nepropiu! Ked dojdu dom a ona doma nebude a budu mjet čas, tak ho pjekne zuožím spátky a bude svatý pokoj!“

                     Po špičkách zaniesol truhličku i obraz do prednej izby, poličku postavil hore koncom, obraz v ráme dal navrch a všetko to zakryl tým správnym obrusom. Odtiahol sa trocha nabok, ponaprával rožky staruškou vyšívaného plátna a s úľubou zhodnotil svoje dielo ako dokonalé. Potichúčky si v kuchyni ukrojil dva veľké krajce voňavého čerstvého chleba, natrel si ho z malého kastróĺika sadlom, ktoré tam po pražení zlievali a posypal ešte trochou soli. Teda chcel! „Hernajs!“ V rýchlosti siahol tesne vedľa a posypal si chleba cukrom. No čo, keď môžu jesť Švédi chlieb so sladkou marmeládou, na tom opečenú slankavú slaninu, prečo by on nemohol sadlový chleba s cukrom! Vonku zapriahol rýchleho koníka a ťažného vola do voza, otvoril vráta a vyšiel na ulicu. Nervózní a nedočkaví gazdovia sa pomaly trúsili okolo svojich domov, čakali na žencov, ženičky hrstovačky a viazačky snopov, nachystaní okamžite vyraziť na pole. Deti, ktoré už museli pomáhať ako dospelí, alebo prinajhoršom v čepákoch nosiť vodu z blízkych prameňov, ktorých bolo vždy v okolí nadostač, pobehovali okolo. „Co je Jane?“, kričí Puškáčových zať, „žebráci už žebrú na trecí dzedzine a ty teprva vyjíždžáš!“ „Dijé kešo!“, pohol Ján svoj záprah smerom na Farské, nevenujúc posmeškárovi ani jediné slovo. Voz pomaly hrkotá po úzkej hradskej v ústrety osudu… osudu, ktorý zmenil Medlenov život a s ním aj život malého mestečka na Záhorí. Hrmot kolies utíchol na pieskovej ceste v lese, ako keď rukou zamat pohľadíš. Prostredný trávnatý pás viedol záprah ako slepca dávno predurčeným smerom, vychodeným stovkami povozov minulých desaťročí, zvážajúcich seno z lúk od Moravy. Nejeden raz ňou prešli majstri i tovariši za prácou až do Viedne alebo Břeclavi. Staré boriny kvelbili svojimi konármi mäkučkú cestu a jantárovou vôňou presýtenými zelenými slnečníkmi spríjemňovali horúce dni unaveným chodcom a pohoničom. Kožené postroje vŕzgali v ťahu a zdalo sa, že nič na svete nemôže narušiť pokľudnú pohodu rannej cesty. Napravo na malom kopčeku trónil neveľký židovský cintorín. „Éj veru, či si luterán, Žid alebo kresťan katolík, každého nás to čeká. Zbytečne sa tu pechoríme a žereme medzi sebú jak psi… jak keby sme tu mjeli byt na vječnost! No ale v tých Židoch z tej vječnosci ňeco bude. Kolké tísíce rokú ich furt ňegdo tuče. Kolkokrát už začínali z ničeho, a furt si to svoje držá. Enem ve Gbelech ich kolkokrát vyrabovali… bohatých aj chudobných. Maminka ríkali, že jední takí, kerí byli naozajst enem na milosci ostatním, mjeli nemocného chuapca v posteli. Aj tú duchnu mu pri rabungu zebrali. Enem sa svojej mamy opýtau, Fertig Mutti? No a vydzíš to?! Tristo rokú už sú tu a žeňá sa a vydávajú enem medzi sebú, s Gójama (nežidami) nescú mjet konc nic! A reč si držá též! Né jak tí naši svjetáci! Ide na tri dni do Rakús na žňa a už šprechuje… Was? Ich bin, du bin! Jak bych mu liskeu… porád by ho krvavá obléua… a to sem dobrák!“

               „Aj Krimadlovci sú tu už trecí generácija!“ – pomyslel si Ján míňajúc predmetný židovský cintorín. Aj sa tam bol minulý týždeň pozrieť, keď už s ich rodom urobil taký dobrý kšeft. Prvý s Grunmandlovcov, čo zložil svoje kosti v Gbeloch, bol Jacob Grunmandl, narodený v roku 1823 a mal za manželku Teréziu narodenú 1830, ktorým sa narodil už tak často menovaný Herman v roku 1866 a to už mal v roku 1905 tehelňu. „Do rici!“ – zrúkol len tak v mysli Ján – „Čert kydá furt enem na tú istú kopu! A darí sa im, aj s čercím požehnáňím.

Lechpér též spraviu cihelňu, ale skoro skrachovau! Dobre židé ríkajú, nech enem kvapká, šak za ty roky nakvapká dost. Né jak tí naši rádoby podnikateli! Ešče nemajú aňi koncesiju a už by sceli počítat milióny! A ludom nepuacá. Skrachuje jedna firma, duhuje šeckým a každému, a tak si zauoží novú a kradne dálej. Každému z panských huaválú ňeco podstrčí, očička sa privrú a kšeft s luckú naivitú ide dál… až do skonáňá svjeta! A ty chudobo zgegňi od roboty, ešče nám krpače jak vouom zauožá a budeme tahat a tahat, dokad neskapeme! Fuj! Sme to ale blbý národ holubičí! Nakopat nás do rici. Šeckých! A ešče majú aj zaujímavý humor. Robjá si srandu sami ze sebja. To my by sme si račik dali po papuli, jak sme urážliví!“

                 „Pŕŕŕ!“ Ťahá opraty Ján. Pred vozom ležal veľký konár, ktorý sa nedal prekročiť ani obísť a po celej ceste boli nastlané drobné konáriky, ktoré postŕhal včerajší vetrisko. Ján odhodil s námahou ťažkú haluz, ktorá pri páde svojou váhou vytrhla z kmeňa statného dubu svetlú, hlbokú jazvu. Po pár metroch sa do lašne zamotala dubová palička, ktorá pri jazde vybubnovávala o špajle kolesa neznámu pochodovú pieseň. Ta rata ta, ta rata ta! „Hóó… co to!?“ Už z diaľky Ján videl, že statná borovica, ktorú podvedome určil za strážcu svojho revíru, lebo stála pyšne ako namyslený pandúr na malom, nevysokom kopci, leží pokorená nad cestou ako vlajka vojenskej pevnosti spustená na pol žrde. Tu na kraji lesa sa vietor vybláznil neúrekom. Čo stálo hromadne v pevných šíkoch, len ošklbal ako nedoučený holič, kde mohol, postŕhal drobné vetvičky, no jedincov pyšne stojacich na voľnom priestranstve nemilosrdne zrazil k zemi. Individualita sa netrpí. Ani vtedy, ani dnes, ba ani potom! Ján zastal s vozom obďaleč, uviazal opraty, na plece zobral rýľ a motyku, vrátil sa ešte pre sekeru-pantok a pobral sa k vyvrátenému stromu. Ploché, dopoly vyvrátené korene, hrozili do neba ako reumou skrútené chudé a dlhé prsty starých čarodejníc. V čerstvej jame, celkom vzadu, sa črtala tmavá diera a v hustej spleti zemi a korienkov sa ako ryba v sieti hádzala stará vyblednutá líška. Hlavný koreň, pod ktorým mala v miernom briežku brloh, ju pricvikol v polovici tela, že sa nemohla ani hnúť. Ťažko a rýchlo dýchala spenenou papuľou a cerila zažltnuté zuby. Gánila vyvalenými očami a zo strachu pred nebezpečným človekom sa snažila z posledných síl vyhrabať spod koreňov. Nešlo to. Ján sa potešil. Stačí ju trocha klepnúť lopatou a bude mať kožku na predaj. Pár korún sa vždy zdarí. Už už chcel svoj zámer vykonať, ale pohľad sa mu stretol s vydesenými očami vysilenej, lapenej líšky. Troška sa zahanbil z toho nerovnocenného súboja, zazdalo sa mu to zbabelé. Keby sa mu zviera postavilo voľné a zdravé, neváhal by, je to predsa len aspoň trocha rovnocenný boj človeka a zveri, ktorý trvá už tisíce rokov. Zviera dá do boja silu, mrštnosť, zuby a pazúry, človek rozum a zbrane. Tiež sa mu zazdalo, že má dravec oči akosi… akosi mäkké, ako by ho o niečo kmotra prosila. Pomyslel si. „Ešče sa mi primúví ľuckú rečú, že ked ju puscím, bohato sa mi odmjení, ukáže mi nejaký poklad. No ale, kde by sa tu u nás nejaký poklad vzau? Hrady tu nebyli, Turci enem ráz, že by si pred nima aspoň tí bohačí zakopali ňeco do zemi, takže tu možem najít akorát tak drek. Ešte sa mi môže stat, že ked ju puscím, tak mja pokúše a já dostanu besnotu.To bych si teda pomoheu!“ Keby sme sa ale hlbšie pozreli do vystrašených očí kmotry líšky a pozornejšie sa započúvali do šumu vetra v korunách borovíc, možno by sme počuli hlas lesa a zeme, hlas budúcnosti alebo že by tej líšky? Keď ma pustíš, nesplním ti len tri želania, ako to už v rozprávkach býva, ale ukážem ti najväčší poklad našej zeme. Poklad, o ktorý sa budú biť najväčší králi a najmocnejší tohto sveta. Budú sa oň viesť krvavé vojny, zahynie veľa ľudí, bude napájať milióny smädných aút, ktoré výfukovými plynmi zamoria vzduch, budú sa množiť ako kobylky, že neprejdeš ani na druhú stranu ulice, budú sa v nich mrzačiť a zabíjať tisíce vinných i nevinných. Bude však ľuďom aj pomáhať. Bude ich voziť na výlety, bude ich zohrievať, bude s nimi lietať, ba vynesie ich až na Mesiac.

                   Ján nepočul hlas zeme, len ten jeho vnútorný mu radil… buď milosrdný! A tak predsa len zobral veľký drúk, zaprel sa a podvihol korene vyvrátenej borovice. Líška pocítila, že je voľná, tiež napla všetky sily, vyskočila spod spleti koreňov a uháňala, kade ľahšie. Že by svojho zachráncu zákerne hrýzla, to ju ani nenapadlo, ba nespomenula si, že by sa mohla aspoň za dobrý skutok zo slušnosti pekne poďakovať. „No líška je fuč a pjet korun za kožku též. Doma to nesmím ani povidat, lebo by mi vynadali do obúdú, snád dojdu odmjeny aspoň v nebi.“ Zobral rýľ, „Kristovým levým okem“, ako rád hovorieval, si v duchu narysoval čiary a začal kopať. Najprv prekopal kanál od briežku až k rigolu pri ceste a potom ešte kolmo naň jeden podružný, v tvare kríža. Voda začala okamžite stekať a po jej hladine plávali krásne, dúhovo mastné fľaky. Celé doobedie Ján húževnato prekopával priekopy hlbšie a hlbšie, stále zachovávajúc potrebný spád. Bol spokojný, voda bublotala naozaj ako keby vrela a vrchná zem sa pred očami vysúšala na páliacom slnku, ktoré zvedavo nakúkalo, čo sa to v Dúbrave robí za novinky. Na pravé poludnie, keď slnko stálo rovno nad klobúkom a všetko bolo bez tieňa, vytiahol Ján dva krajce chleba a schuti sa pustil do nich. No už po prvom súste si spomenul na ranný omyl, vypľúval dvakrát rafinovaný cukor a ešte s väčšou chuťou nadával. Po slano-sladkom obede si napchal fajku a pedantne si ju zapálil. Aby nepodpálil les, zápalku zodpovedne odhodil do špinavej vody na dne kanála. To, čo však nasledovalo, bolo horšie ako výjav nad hlavným oltárom v kostole, kde jeho patrón Svätý Michal zhadzuje z neba a kopijou prepicháva neúspešného rajského revolucionára, padlého anjela Satana do horúcich pekiel. Pri nohách mu huklo, buchlo a z toho miesta, kde stál, sa rýchlosťou blesku rozbehol modrastý plameň na všetky strany po čerstvo vykopaných priekopách. Ešte sa nestačil ani spamätať z prvého úľaku, začali mu akosi zvnútra horieť nohavice a košeľa, že si ju ledva búchaním rúk zahasil. „Fujtalbl“! skrýkol Ján, „ešče tu zhorím zaživa v ohni pekelném!“ Vyskočil z priekopy, vyzliekol si v rýchlosti košeľu a tĺkol sa s ňou po tlejúcich nohaviciach. Len čo sa trocha uhasil, ostal stáť ako skamenený, len oči vytreštil ešte viac. Voda v priekopách začala proti všeobecne uznávaným prírodným zákonom miestami pomaly horieť čmudivým plamienkom a všetko to bolo akosi obludne úžasné. V tvare obrovského ohnivého kríža mu doslova horela pôda pod nohami, akoby ho ten Najvyšší ohnivým mečom vystríhal pred otváraním zakázaných komnát zemských tajomstiev. Ján si kľakol plný pokory a posvätnej hrôzy na kolená, vyvrátil oči zbožne k nebu, s vrúcnou modlitbou na popálených perách. „Otče nebeský, Panenko Maria, Ježiši Kriste, oroduj za nás Gbelanú a nesci nás predčasne upálit na ohnivém kríži za našu pýchu a namyslenost voči ostatním dzedziňákom! Nikedy už nebudu hrešit a zbytečne ťa pokúšat, žene stroj vrácím taký, jak byu, obraz zneucteného svatého opucuju a povjesím do prední izby, v ňedzelu na omši nebudu falešne spívat a na ofjeru… na ofjeru dám najvječí peňíz, co najdu doma, enem mja nevydaj mocnosťám pekelným!“              

               I keď bol Ján Medlen „koumák prekoumákovaný“, predsa bol len jednoduchý človek prísne vychovávaný v náboženskom duchu, kde sa to hemžilo sférickými bytosťami od Pána Boha až po špecifických strážnych anjelov pridelených k vyvoleným, o podzemných obludách, čertiskách všetkých funkcíí od Belzebuba, Lucifera, Satana končiac nahlúpejším čertom, ktorého máte stále šancu, ak si pre vás príde, nejako oklamať. I keď si myslel o obyčajnom vzplanutí zemného plynu čokoľvek, je to vec veľmi pragmatická, i keď sa dodnes presne nevie, z čoho vlastne pochádza. My sme sa učili úplne vážne, že ropa a tým aj zemný plyn je rýdzo živočíšneho pôvodu, kde sa pod veľkým tlakom bez prístupu vzduchu rozkladali morské živočíchy, ale pravda je kdesi ešte inde… ba ani v Amerike sa s ťažbou najprv nezačalo, ale niekde spod Duklianskeho priesmyku… nuž čo, Slovensko bolo vždy v niečom svetové… bohužiaľ je už aj asi dnes… ale len v tom zlom. Bodaj ho!

                   Takže… magnáti z Texasu ani šejkovia z Bruneja, Kataru, Kuvajtu či zo Saudskej Arábie netušia, že za bohatstvo vďačia lekárnikovi spod Duklianskeho priesmyku! Veľký obdivovateľ a znalec života Ignaca Lukasiewicza pán Marek Uliasz z poľskej dedinky Bóbrka má pravdu, keď tvrdí: „Všetky sochy a busty Ignaca Lukasiewicza, ktoré zdobia mestá a dediny na Podkarpatí, by mali byť z rýdzeho zlata, pretože tento skromný muž svojím objavom destilácie ropy otočil dovtedajší chod sveta. Nebyť neho, ropa by možno ešte dlho bola iba bezcennou smradľavou kvapalinou. „Magistra farmácie osudovo priťahovali bóbrcké lesy. Po hubách ani stopy, zato na každom kroku čierne mláky zapáchajúcej brečky, ktorou roľníci konzervovali drevenice. Keď sa gorlický lekárnik dozvedel, že sa miestnym vyliečilo choré stádo oviec, pretože sa napáslo na tráve z ropnej bažiny, pochopil, že ropa môže byť užitočná. Spolu s Tytusom Trzecieským, majiteľom vyliečených oviec, a s vlastníkom lesov presiaknutých ropou Karolom Klobassom v roku 1854 vykopali ako prví na svete ropné studne.

Prvej kopanej ropnej studni, ktorá siahala do hĺbky 20 m, dali meno Franek. Ropu z nej vyťahovali robotníci vo vedrách. Vykopaniu prvých ropných studní, ktoré dodnes vydávajú ropu v bóbrckom naftovom skanzene, predchádzal vynález, ktorý mal rozhodujúci význam nielen pre budúcnosť ropy, ale aj sveta. Ignac Lukasiewicz prišiel na to, ako rafináciou „urobiť“ z bezcennej ropy čoraz drahšiu naftu. Prvú rafinériu vybudoval so spoločníkmi v dedinke Ulaszowice neďaleko Jasla. Zakladateľovi petrochémie, ktorá svoje pionierske kroky urobila na dohodenie kameňom od poľsko–slovenskej hranice, patrí ešte jeden primát. Vďaka nemu vyrobili roku 1853 vo Ľvove prvú lampu na naftu a o dva roky neskôr v poľskom mestečku Gorlica osvetlili nočné ulice prvé pouličné naftové lampy.

Pavel Nemec Lelín   

.