Kňaz, spisovateľ, publicista

.

* 01.07.1815 (Bošáca-Zemianske Podhradie)               + 25.04.1906 (Senica)

.

Narodil sa 1. júla 1815 v Zemianskom Podhradí (Bošáca), rodičom Anne Dedinskej, r. Šimonovičovej (on sám píše Šimoničová – je možné, že je to tlačová chyba) a Žigmundovi ev. a.v. farárovi. Študoval v rodisku u Michala Mazora, v Senici u Jána Valenčíka, v Rábe u Leopolda Petza, na prešporskom lýceu medzi inými u Tobiáša Godfrieda Schröera a Pavla Bilnicu. Vo Viedni potom teológiu u Kanka a Daniela Šimku spolu s Ľudovítom Štúrom a Karolom Steltzerom, neskorším ev.a.v. v Holíči.

Dňa 8. júla 1840 ho ordinoval superintendent Samuel Stromský za kaplána na Myjavu. Odtiaľ 21. septembra 1840 prechádza do Prietrže za farára. V rokoch 1852 – 1860 bol dekanom Skalického okolia. Býval konzistoriálnym radcom (členom seniorálnej súdnej stolice), tiež seniorálnym exaktorom – revizorom účtov seniorálnej pokladnice i cirkevných zborov nitrianskeho seniorátu..
Strýko V. Paulinyho-Tótha. V 1821 -1827 navštevoval ľud. školu v Senici. Poslucháč filozofie a teológie na ev. lýceu v Bratislave a teolog. akadémie vo Viedni. Na vyše 55 rokov spojil život s artikulárnym zborom v Prietrži, kde nepretržite účinkoval od roku 1840 až do roku 1895 ako evanjelický kňaz. V 60. rokoch podporoval Maticu slovenskú a sloven. gymnáziá. Od 1895 žil na dôchodku u dcéry Ľudmily a zaťa Jána Bežu v Senici.

Ladislav Pauliny bol vrstovníkom, spolužiakom a verným spolubojovníkom Ľudovíta Štúra, s ktorým spoločne študovali v Rábe i v Prešporku, spolu sa zúčastnili pamätnej schôdzky 24. apríla 1836 na Devíne. Podľa senickej monografie z roku 1996 sa Ladislav Pauliny v revolučných rokoch 1848 – 1849 ako dôstojník slovenského dobrovoľníckeho zboru aktívne podieľal na príprave a priebehu všetkých troch dobrovoľníckych výprav.

Jozef Miloslav Hurban v Štúrovom životopise spomína Ladislava Paulinyho ako „výtečníka na poli cirkvi i národa“ a charakterizuje ho ako „hlbokomyselného s baranavou tvárou a ako uhol čiernymi očami“. Keď sa senior Tesák a superintendent Stromský i sľúbení vyslanci z Turca okúňavo vyhovorili 19. mája 1844 pri druhom prosbopise šiel s Hurbanom do Viedne iba Ladislav Pauliny. Títo mladí „kňažkovia“ v záujme ľudu museli pri tom podujatí konštatovať, „že sme zostali len my dvaja“.

Podobne stál Ladislav Pauliny pri Hurbanovi aj na pamätnom seniorálnom konvente v Novom Meste nad Váhom 28. júla 1847, keď sa dištriktuálny konvent a prešporskí advokáti i lyceálni profesori dali zmámiť grófovi Zaymu a podali žalobu na J. M. Hurbana pre jeho známy nebojácny spis „Únia čili spojení luteránú a kalvínú v Uhrách“ a chceli ho zbaviť nielen dekanstva ale aj kňazského úradu. A stál pri ňom aj pri jeho smrteľnej posteli v roku 1888, keď mu prislúžil Večeru Pánovu.

R. 1842 člen delegácie vo Viedni so Slovenským prestolným prosbopisom. R. 1844 zakladajúci člen Tatrína. V revolučných rokoch 1848-49 dôstojník sloven. dobrovoľníkov. Aktívne sa podieľal na príprave a priebehu všetkých troch dobrovoľníckych výprav. Propagoval ovocinárstvo, včelárstvo, moderné hospodárenie. Založil spolok miernosti a peňažné družstvo v Prietrži.

Ako spisovateľa Ladislava Paulinyho uvádzajú aj Dejiny slovenskej literatúry (SAV 1960, str. 33) pri jeho alegoricko-historickom epose zveršovanom o desiatich spevoch pod názvom „Hrdoš alebo stratený generál“, ktorý bol publikovaný v Almanachu Nitra, v IV. ročníku v roku 1847. V ňom načrtá boj pomyselnej dedinky Lipová s hradom, stelesnejúcim feudálnu moc. V prvom ročníku Almanachu Nitra mu Hurban uverejnil „Výlet do Kocourkova“ pod pseudonymom Branislav Podolinský. Pod tým istým názvom, no už v spisovnej slovenčine mu jeho synovec Viliam Pauliny Toth odtlačil v 2 – 8 čísle Černokňažníka v roku 1862 „Výlet do Kocúrkova“. Cez vymyslené Kocúrkovo sa snažil Ladislav Pauliny „nastaviť zrkadlo nerestiam nášho života“. Jaroslav Vlček konštatuje, že nášmu literárnemu životu by padlo na osoh, keby sa umné pero Ladislava Paulinyho nebolo zaseklo pri tomto prvom pokuse. Podobne to charakterizoval neskoršie i Svetozár Hurban Vajanský. Na svoje hlavné životné dielo „Dejepis superintendencie Nitranskej“ (1891 – 1894) sa Ladislav Pauliny pripravoval samostatnými historickými článkami a úvahami v Hurbanových a Janoškových Cirkevných listoch, v Korouhvi na Sione, v Slovenských národnych novinách, v Černokňažníkovi i v Almanachu Nitra (pozri Rízner: Bibliografia písomníctva slovenského IV. s.28.), ale on sám vo svojej autobiografii uvádza výslovne iba svoje štúdie o Tolerančnom patente (1891), Pamětihodnosti církve ev. artikulárné Přítržské (1880), Apoštolování sv. Cyrila a Methoda (1882), Pešťanská synoda r. 1791 (1882) a LATROCINIUM ÓTURENSE, opis búrneho konventu seniorálneho z r. 1830. Tieto staroturánske búrlivé výtržnosti znovu odtlačil vo svojom Dejepise v II. zväzku na str. 164 – 168.

Opisuje tu ako sa rozvášnení nitrianski kontuáli hádali a vadili zúrivo o tom, či má byť seniorálnym dozorcom veľmož z považsko-novomestského okolia alebo od Senice. Na toto búrlivé zasadnutie 10. augusta 1830 prišiel osobne aj sám superintendent Pavel Bilnica , ale zo začiatku ho nechceli ani k slovu pripustiť tvrdiac, že on nemá právo miešať sa do výlučne interných záležitostí seniorátu. Nakoniec až po ráznom seniorovom pohrození, že rozpustí konvent, superintendent mohol prehovoriť. Láskavými a spoluútrpnými slovami predstavil smutný stav seniorátu a prosil, aby konventuáli nezabúdali na dôstojnosť cirkvi a nezabiehali do krajností. Napomenul ich ku zmiereniu s návrhom, aby nepriateľské strany upustili od svojich kandidátov. Na jeho návrh potom zvolili Karola Zayho za nitrianskeho seniorálneho inšpektora. Bilnicov príchod na Starú Turú bol teda užitočný. Rozhorčenosť pomaly ochladla a predošlý pokoj zavládol v senioráte.

V prvom zväzku Dejepisu superintendencie nitrianskej podal Pauliny prierez všeobecnými dejinami v Uhorsku s dôrazom na husitské hnutie (niektoré jeho romantické uzávery opravil Branislav Varsík), reformáciu, 30 – ročnú vojnu a protihabsburské povstania s informatívnym obrazom dejín nitrianskej superintendencie rozprestierajúcej sa od Prešporku po oboch stranách Váhu, po Nitru a Bojnice. Na konci tohto prvého zväzku uvádza stručné životopisy 16 superintendentov od Izáka Abrahamidesa (1612) po Ludvika Gedulyho (1890). Druhý a tretí zväzok obsahuje históriu brančsko-plaveckého seniorátu a opisuje dosť podrobne osudy jeho 22 cirkevných zborov od husitských čias do konca 19. storočia so životopismi seniorov, farárov a rektorov. Pripomenúť treba, že z tohto brančsko-plaveckého seniorátu sa po roku 1781 utvoril pamätný nitriansky seniorát, ktorý trval do 30. novembra 1952.

Tieto prvé tri zväzky Dejepisu superintendencie nitrianskej vyšli tlačou a nákladom Paulinyho zaťa Jána Bežu v Senici postupne v rokoch 1891 – 1893. Štvrtý zväzok vyšiel nákladom Cirkevných listov a tlačou Karola Slavu v Ružomberku v roku 1894. Štvrtý zväzok obsahuje dejiny postupne po roku 1681 zaniknuvších seniorátov nitrianskej superintendencie: Čachtického ( 18 cirkevných zborov), Fraštackého (24 zborov), Topolčianskeho (19 zborov), Bojnického (15 zborov), Oslanského (16 zborov) a Prešporského ( 7 zborov slovensko-maďarských, nie nemeckých). Pri niektorých sú uvedené mená i životopisy apričných seniorov. Dovedna je v tomto štvrtom zväzku spomenutých a opísaných 100 ev.a.v. cirkevných zborov a to nielen v dobách ich rozkvetu na prelome 17. a 18. storočia, ale aj v časoch po krvavom desaťročnom prenasledovaní a po uzavretiach šopronského snemu v roku 1681.

V Prietrži pôsobil 55 rokov ako evanjelický kňaz osobný priateľ Ľ. Štúra a J. M. Hurbana bojoval v revolúcii 1848-1849 Založil v Peňažné družstvo v Prietrži spoluzakladateľ „Ústavu reči slovanskej“

Foto,  text: Pavel Proxa a Eva Fordinálová, Božena Juríčková/, Dana Janáčková, Senica dejiny mesta

.

Senica

.