Proutník, tento český výraz označuje muža, milovníka žien. Ja pridávam, že označuje aj obdivovateľa krásy. Možno, že by som v tomto prípade mal aj „rovnakú krvnú skupinu“ s Jánom Donovalom, kaplánom, ktorý do Gbelov prišiel ako 27 ročný v roku 1891 a pôsobil tu až do roku 1899.

.

* 14.08.1864 (Donovaly – Mistríky)                 + 14.11.1920 (Smolinské) 

.

Tento kňaz, ktorý preputoval farnosti severného Záhoria prv ako kaplán (Koválov, Radošovce, Brodské, Dojč, Šaštín) a naposledy ako farár na Smolinskom, sa nezmazateľne zapísal do dejín slovenskej literatúry, či už ako básnik, literárny teoretik, prekladateľ alebo literárny kritik.  

.

                                                                               Motto:     Nesúďte, ľudia, prísne o mne,
                                                                                                         aj do ľalie padne prach.
                                                                                                         A že som vyzval vinu skromne,
                                                                                                         obľahčil srdcu v trápeniach;
                                                                                                         kto hodí na mňa kameň za to?
                                                                                                         Že sotva múdry, to viem sväto.

                                                                                                                             19. II. 1895 (Gbely)

Ján Donoval sa narodil 14. augusta 1864 v nízko tatranskej horskej osade drevorubačov, uhliarov a pastierov na Donovaloch – Mistríky. Narodil sa v rodine Jána Donovala a Antónie rod. Mistríkovej. Základnú školu navštevoval v Banskej Bystrici, kde aj v rokoch 1876 až 1880 študoval na gymnáziu. Maturoval v Ostrihome a tuná i vyštudoval katolícku teológiu. Za kňaza bol vysvätený v roku 1888. Jeho prvé miesto kňaza bolo v Radošoviach a po nich ďalšie už spomenuté záhorácke dedinky. Už ako seminarista – študent teológie začína písať poéziu, čo neskoršie prerastá do literárnej teórie, literárnej  kritiky a prekladateľskej činnosti (preložil Homérovu Iliadu a Nový zákon). Svoje práce uverejňuje v Literárnych listoch, Slovenských pohľadoch, v almanachu Tovarišstvo a v Katolíckych novinách. Práce uverejňuje nie pod svojim menom, ale ako: Katolícky kňaz, Mentor, Tichomír a Tichomír Milkin. V roku 1901 sa stáva farárom v Smolinskom, kde prežije I. svetovú vojnu, ktorá sa v jeho poézii ani obzvlášť neodrazí. Po vytvorení Československej republiky (1918) je stúpencom štátnej jednoty a zúčastňuje sa regionálnych politických stretnutí. Títo jeho politickí protivníci sú menej kultivovaní na akých bol zvyknutý na bojových poliach literatúry. Na jednom takomto stretnutí v Lakšárskej Novej Vsi je napadnutý oponentmi a dobitý palicami. Onedlho po tomto stretnutí, dňa 4.11.1920 zomiera. Jeho smrť je veľkým prekvapením a v literatúre sa uvádza, že to bolo následkom zranenia. Možno je na tom kus pravdy, ale matrika Stráže (pod ktoré patrilo Smolinské) uvádza, že Ján Donoval zomrel na „slabosť srdca“. Je to akoby naplnenie jeho života, mal slabosť srdca pre lásku a krásu. Je pochovaný na smolínskom cintoríne, ihneď za hlavným krížom a môžeme si v tichu prečítať epitaf, ktorého je autorom.                              

Súčastníci Jána Donovala ho ako básnika poznali iba na 50%. Časť svojej poézie uverejňoval, to je tých 50%, ale veľkú časť tak povediac „písal do šuplíka“, ktorá za jeho života nebola vydaná.  Iba blízky priatelia vedeli, čo ten jeho šuplík písacieho stola skrýva. Čo obsahujú zažltnuté hárky papiera, poukladané jeden na druhom. Čo sú tam za myšlienky, slová, verše, rýmy. Po jeho smrti sa písomná pozostalosť dostala k jeho príbuznej pani Donovalovej do Banskej Štiavnice, ktorá dovolila literárnym historikom skúmať jeho písomnosti a dala súhlas k publikovaniu  jeho doteraz neznámej poézie. A tu nastal búúúm, či vlastne búúúm s veľkým B. Ján Donoval, či básnik Tichomil Milkin sa z pohľadu slovenskej literatúry dostáva do novej pozície a nového svetla. Spôsobil to objav jeho milostnej až erotickej poézie. Literárny vedec Ján Sedlák konštatuje, že Tichomír Milkin „sa stal prvým naozaj erotickým lyrikom“. Iný literárny vedec, Jozef Tatár píše o Milkinovej „osobnej kultivovanosti a emocionálnej zrelosti“. Dokladá to úryvkami z rukopisnej básnickej epištoly datovanej rokom 1891, čo je rok kedy začal pôsobiť v Gbeloch. Odborná verejnosť sa zhoduje v názore, že v dobou vzniku a odvahou predstihovala poéziu Ivana Krasku (1876 – 1958) a Janka Jesenského (1874 – 1945). Milkinova poézia nakoľko nebola publikovaná, nevplývala na slovenský literárny vývin, ale tento vývin ovplyvňoval Milkin ako literárny kritik a teoretik. Najväčšiu senzáciu spôsobil objav jeho ľúbostného cyklu Lenke, ktorý má 19 častí. Z tohto cyklu som vybral dve state a to:

 6
Len primkni k mojim ňadrám
ľad svojich ňadier                
a z tohto žiaru, Lenka,      
páľ lásky naber. Sem pritkni svoje pery, sem,          
sem k mojim vrelo,
by tvoje srdce láskou         
tiež zahorelo.

Var z môjho čela zotri                    
ty rúčkou milou    
a z pahrieb môjho srdca
lúč lásky vylov.  

Splyň so mnou v jedno telo            
jak s teplom svetlo,                  
by vrelej lásky jaro    
nám obom skvetlo.    
8. V. 1886 (dátum vzniku)                                      

10. 

Pri tom liesku v záhradôčke biely dom,
krásne dievča, sivý holub, býva v ňom,
krásne, jakby bolo z oka vypadlo,
krásna Lenka, rajskej krásy zrkadlo.

Poďže semka, krásna Lenka, poďže sem!
Len ti šiju snehobielu obejmem,
len ti pyštek z ruží pier raz poľúbim
a ty mihneš na mňa okom holubím.

Tvoje oči sú dve čisté jazerá,
kým sa do nich moja duša pozerá, 

slasti ruže v mojom srdci vypučia,
lásky ohňom horia moje náručia.

Už sa mrká, krásne dievča, zbohom buď,
odhaľ blúzku, nech ti bozkám bielu hruď;
keď tá blysne, zase bude biely deň
a ja domov za bieleho dňa prídem.
1887

Bola to dvojitá senzácia. Prvá z pohľadu slovenskej literatúry, druhá z pohľadu spoločenského postavenia katolíckeho kňaza. Akoby Milkin predvídal budúcnosť, keď v roku 1891 z Gbelov píše svojmu priateľovi, literátu a kňazovi F. R. Osvaldovi :“Keď vyjdú moje erotické verše (Kedy? Hádam až po smrti) vtedy nech si svet láme hlavu nad tým, o komže som to spieval“. Vedel, že bude i zatracovaný rôznymi nazvime ich farizejmi a tým je určená báseň Mojím sudcom, ktorej časť je v záhlaví tohto príspevku.

No list Osvaldovi, to bola hodená rukavicanielen čitateľom, ale i literárnym vedcom a historikom. Je jasné, že pokiaľ sa nenájde jeho „priznanie viny“ alebo adresná korešpondencia, vždy to budú iba dohady a špekulácie, aj keď ich nazveme hľadanie súvislostí, komuže je určená táto poézia.    

Keď už sme pri hľadaní súvislostí a pri Lenke. Môžeme vidieť, že tento cyklus začal vznikať už počas jeho seminárnych štúdií a keď k nemu pridáme básne Prostonárodná a Prostonárodná II, je zrejmé že ide o platonickú študentskú lásku k dievčine z jeho rodiska, pravdepodobne vážne chorú, lebo je tu i predzvesť smrti, keď Lenka hovorí:                                                                

                                        Keď háj očervenie, prvý sniežik spadne,
                                         ja už budem driemať v tmavom hrobe na dne.

Prostonárodná           
Pri našej záhrade stojí dom,       
spanilá dievčina býva v ňom,
spanilá dievčina ako kvet,    
veru jej na svete páru nietLenuška premilá, poďže sem,
jednu ti ružičku odrežem.    
Ružičku peknučkú dám ti ja,  
nech sa ti na líčkach rozvíja  

Prostonárodná II. Pod zelenou horou rastie kosodrevie,čo pre teba, šuhaj, trpím, nik to nevie.Veru sa mi často od srdiečka vzdychá,lež ma nevyzradí táto hora tichá. Vnašom cintoríne smutná vŕba stojínikdy, ver mi, milý, nebudeme svojiKeď háj očervenie, prvý sniežik padne,ja už budem driemať v tmavom hrobe na dne.Svet nám nedožičí, aby sme sa mali,a zlých ľudí srdcia horšie ako skaly.  1885

Slová Lenky sa napĺňajú po 10 rokoch, v zime roku 1895, keď T. Milkin ako gbelský kaplán sa dozvedá o jej smrti, na čo reaguje v básniach

 LENKE 19
Nie je to pravda, ľudia čo pletú,
že vraj mi niesli milú umretú          
ku hrobitovu —    
ona mi žije, žije veruže,        
ešte jej kvitnú v líčkach dve ruže    
a ja ju uvidím znovu Kvitnite, ruže, pučte, ľalie,      
nechže sa kvietkov more rozvije              
v zelenej tráve;
doleť sem, doleť z juhu, sláviku,        
oznámiť chcem ti radosť velikú,  
ktorú som teraz čul práveHoluby sivé, požičajte mi
krídla, by vzlietol hore od zemi,
k milej ma neste!    
Z povetria budem volať hlasite:
„Ľudkovia boží, sem sa pozrite,
k milej som teraz na ceste!“

9. XII. 1895Čo si mi, Bože…
Čo si mi, Bože, nedoprial blaha,  šťastnejších čo si nespravil nás dvoch;
zo srdca môjho plameň vždy šľahá
a mrie mi srdce túžob vo víchroch.

Musela ona zomrieť, a takto
telo to krásne musí hniť v zemi?
Dušu tú jemnú, lono to sladké
museli urvať z náručia ste mi?

Budúcnosť krásnu som si vystavil,
ozdobil skvosty všetkými mysle,
malas’ byť ako v plnom kvete byľ,
žiara, keď na ňu slnca zablysne.
2. XI. 1895

.

Poetická kapitola Lenka sa uzatvára a Milkin sa k nej už nevracia. Veď prečo aj. Okolo neho je plno krásnych žien, krásnej inšpirácie a on sa ňou necháva unášať. Píše neznámej Emine, píše pekným dievčatám, možno že gbelankám. Jeho poézia je však už oveľa zdržanlivejšia. Ba nájdu sa i také verše, v ktorých niektoré baby v dnešnom spôsobe vyjadrovania „mu liezli na nervy“.

Nechajme však už hľadanie súvislostí, kde sme si požičali jeho poéziu, ako i jeho úvahy o tom, aby poézia „predstavila človeka a človečenstvo, aké ono je“. Milkin sa nám znova predstavil ako jedna z najväčších osobností slovenskej kultúry, ktorú znova objavujeme a obdivujeme. Časť svojho života žil v Gbeloch. Tu bol literárne činný, tu mal kázne k veriacim, tu učil náboženstvo, bol spovedníkom a videl do trinástich komnát gbelských duší. Tu ovplyvňoval svoje okolie a okolie formovalo jeho poéziu. Nemali by sme zabudnúť na túto osobnosť a znova ju po rokoch objavovať.

                                                                                                       Ing. Miroslav Č á r s k y

.

Zápis v matrike mestečka Gbely s podpisom Jána Donovala – T. Milkina

.

Pamätné tabule v pôsobisku Tichomíra Milkina – Radošovce a Smolinské

.

Zdroje: Internet: Zlatý fond.sme.sk/dielo, Matrika obce Stráže (mesto Šaštín Stráže), Matrika mesta Gbely

.

Smolinské

.