Ivan Mojík bol slovenský básnik, literárny kritik, prekladateľ a výtvarník, výrazná a zároveň nedocenená osobnosť slovenskej kultúry druhej polovice 20. storočia.

.

* 2. 11. 1928 (Turzovka) – + 18. 4. 2007 (Bratislava)

.

Život

V období rokov 1939 – 1948 študoval na gymnáziu v Skalici. Po maturite sa zamestnal v literárnej redakcii Československého rozhlasu, pokračoval v časopise Mladá tvorba a od 1961 pôsobil v denníku Práca, kde bol v 1967 – 1970 vedúcim kultúrnej rubriky a zástupcom šérfedaktora. Jeden rok, 1966 – bol sekretárom „Zväzu česko-slovenských spisovateľov v Prahe”. Po roku 1968 v období normalizácie sa presunul medzi politické persony non grata, štátna moc mu zabránila vykonávať jeho povolanie, pričom istý čas bol celkom bez práce. V rokoch 1971 – 1974 pracoval v knižnom veľkoobchode. V 1974 – 1980 vykonával prácu propagačného referenta v Tatrane. V rokoch 1980 – 1989 bol korektorom v „Západoslovenským tlačiarňach”, pred dôchodkom dostal prácu v časopise Romboid.

.

Dielo

Ivan Mojík debutoval poémou „Pieseň o Mirkovi Nešporovi” (1952) (pozn. Mirko Nešpor) v duchu vtedajšej angažovanosti. Po nej vydal zbierku intímnej lyriky „Hlboko v srdci” (1955), ktorá bola pre jeho autorský vývoj dôležitejšia. Básnická zbierka „Dnešný vzduch” (1958), o ktorej deklaroval, že je poetikou civilnej obraznosti, no zároveň si v nej zvolil tému politicky konfliktnú, mu vyniesla zásah cenzora. Po tejto etape vydal v období Pražskej jari „Blahoželanie ohňu” (1968) a „Rekonštrukcia vzdychu”. „Rekonštrukcia vzdychu” vyjadruje obavu z dehumanizácie sveta. Obidve zbierky sú v štýle poetizmu a surrealizmu. V literárnej kritike uplatňoval antitradicionalistické vnímanie poézie. Zbierka „Zrozumiteľný človek” (1980), ktorú mu publikovali po desiatich rokoch normalizačného tlaku, sa vyznačuje invenčnou pestrosťou vo všetkých ohľadoch. Nasledovali básnické zbierky „Sklené deti” (1988)[3] a „Popoludnie v štvrtom rozmere“[4] pokračujúce v metóde aj štýle, ktoré sú presne v intenciách surrealizmu. Mojík využíva viazaný aj voľný verš, voľný prúd myšlienok, voľné radenie asociácií. Básnická zbierka „Tekuté oči” (1999) je intenzívne surrealistická, autor sa pohráva aj s jej formálnou stránkou. Vkladá do diela grafické značky, chemické vzorce, útržky cestovného poriadku, čo už hraničí s postmoderným stvárnením. Podobnou poetickou zbierkou je „Obrana jazvy”.[5] Zbierka „Divé stromy neplačú” bola vytvorená v 70. a 80. rokoch 20. storočia a kvôli normalizačnému dištancu nemohla byť vydaná. Zbierka poézie „Kričať” s podtitulom „23 neofuturistických básní” je literárny experiment nadväzujúci na avantgardu 20. rokov 20. storočia. V tomto zmysle pokračujú aj jeho zbierky poézie „Zlodej pŕs” (2001),[6] „Hra v kocky” (2002), „Slepec a labuť” (2003)[7]. Posledná spomenutá je kritikou považovaná za vrchol jeho tvorby.

Mojík prekladal aj diela autorov John Updike: „Z dreva tesaný vták”, François Villon: „Kodicil”, Pedro Calderón de la Barca: „Život je sen” a ďalšie, hlavne z francúzštiny a angličtiny. Zaoberal sa výtvarným umením, tvoril koláže, ktorými ilustroval svoje publikácie

.

Život a pôsobenie

• Narodenie: 2. november 1928, Turzovka.
• Štúdiá: 1939 – 1948 gymnázium v Skalici.
• Začiatky kariéry: po maturite redaktor v literárnej redakcii Československého rozhlasu v Bratislave.
• Ďalšie pôsobiská:
  • časopis Mladá tvorba,
  • denník Práca (od 1961; 1967–1970 vedúci kultúrnej rubriky a zástupca šéfredaktora),
  • v roku 1966 tajomník Zväzu československých spisovateľov v Prahe.

.

Normalizácia a zákaz publikovania

Po roku 1968 bol zaradený medzi politicky nežiaducich autorov.

• Stratil možnosť vykonávať svoje povolanie, istý čas bol bez práce.
• Pracoval v knižnom veľkoobchode (1971–1974), neskôr ako propagačný referent vo vydavateľstve Tatran (1974–1980) a korektor v Západoslovenských tlačiarňach (1980–1989).
• Pred dôchodkom pôsobil v redakcii Romboid.

.

Tvorba a poetika

Mojík bol surrealisticky orientovaný básnik, ktorý využíval:

• voľný aj viazaný verš,
• asociatívne radenie obrazov,
• grafické prvky, chemické vzorce či fragmenty textov (najmä v neskoršej tvorbe).

Debut: Pieseň o Mirkovi Nešporovi (1952).

Kľúčové zbierky:

• Hlboko v srdci (1955)
• Dnešný vzduch (1958) – cenzúrou zhabaná a zošrotovaná; kritika kultu osobnosti.
• Blahoželanie ohňu (1968)
• Rekonštrukcia vzdychu (1968)
• Zrozumiteľný človek (1980)
• Sklené deti (1988)
• Tekuté oči (1999)
• Obrana jazvy (nedatované, surrealistická poetika)

Zbierka Divé stromy neplačú (vznik 70.–80. roky) nemohla vyjsť pre normalizačný zákaz; po vydaní získala prémiu Asociácie spisovateľov Slovenska (2000).

.

Výtvarná tvorba

Mojík bol aj kolážista – surrealistické koláže vystavoval od roku 1999 v Liptovskom Mikuláši, Bratislave a Senci. Medzi jeho známe cykly patria napr. Kvety noci, Pocta Salvadorovi Dalímu, Sen a skutočnosť.

.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/

.

Skalica

.